Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Laučík

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Ivan Laučík bol z Osamelých bežcov (Ivan Laučík, Peter Repka, Ivan Štrpka) možno najosamelejší, hoci obklopený množstvom ľudí, a najmenej bežcom, hoci jeho debut niesol názov Pohyblivý v pohyblivom.

Dátum jeho života je dnes už ohraničený z dvoch strán: 1944 - 2004. A pritom čas, ktorý sa prejavuje termínmi a dátumami, sa v živote Ivana Laučíka správal celkom inak ako v životoch iných (po)užívateľov času. Laučík žil v krajine a zároveň v jazyku, žil v priestore, ktorý je iba iným prejavom času (a večnosti) a vnímal, ako čas uplýva a zotrváva zároveň.

.liptov
Liptov bol pre Ivana Laučíka nielen rodiskom, ktoré si človek nevyberá, ale aj miestom žitia, ktoré sa rozhodne vedome prijať. V zobranom diele Básne, ktoré vyšlo vlastne už ako posmrtné vydanie, je prvý cyklus predknižne publikovaných básní označený ako Mexické stanovisko. Bolo to vlastne Liptovské stanovisko Ivana Laučíka, ktorý bol zároveň obyvateľom Európy a občanom sveta, ba zdieľateľom vesmíru. V týchto, zdanlivo odťažitých a zložitých textoch čítame verše, ktoré práve dnes mrazia svojou jasnozrivosťou: "Toto už nie je Európa, ale opis, ako zhotoviť kríž", píše počiatkom šesťdesiatych rokoch Lipták a zároveň Európan Laučík.
Téma Liptova bola v slovenskej poézii dlho ornamentom a pseudofolklórom. V riedučkých veršoch Andreja Plávku sa ozývala ako archaické rezíduum, v poetike Milana Rúfusa sa zasa menila na nedôveryhodný sentiment. "Pripadá mi čudné žiť v Bratislave a písať básne o Liptove," polemizuje so skanzemizáciou tohto kúta sveta Laučík. Básne sa dajú písať o čomkoľvek na akomkoľvek mieste, napokon, aj Laučík písal o Ázii bez toho, aby tam fyzicky prebýval. Ale mal na mysli iný dištanc - pretože Ivan Laučík písal básne tak, že ich žil, vychodil vlastnými nohami, vdychoval so vzduchom nížin i výšin. Liptov bol preň energetickou základňou i obrovským uchom, ktoré je ešte stále v akustickom kontakte so šumením kozmu. Žil v kraji, kde má človek v podvečer dva tiene. Ako sedemnásťročný mal prvý nebezpečný konflikt so skalnou stenou, ktorá ho nechala žiť. Ako si nespomenúť na iného Liptáka a Európana Janka Kráľa.
Aj keď osamelí Osamelí od začiatku hlásali, že nechápu poéziu ako najdôležitejšiu vec na svete, svojimi životmi ukázali, že práve poézia - nie ako verbalizovanie, nie ako vŕšenie napísaného, ale ako spôsob života - zabezpečila integritu ich osobností v onej deštruktívnej dobe.

.učiteľ
Keď si nájdete na You Tube mená Laučík alebo Havránok, môžete si pozrieť záznam čítania básne Ivana Laučíka. Básnik predstupuje pred svoje publikum sebavedomo, presnejšie - so sebadôverou tvorcu. Nijaká pokrytecká pokora, nijaké falošné zoskromňovanie. Svoje čítanie začína slovami: "...neviem, či sa mám do toho pustiť. Je to ťažká báseň, hrozne ťažká, ale budem to musieť urobiť." A potom už prednáša prvé verše básne Havránok: "zo vzdušných terás / vidíš svoje stopy v priezračnom / po - časí a svoje (slnkom ožiarené) stély..." Isteže je to ťažká báseň, ako napokon všetky Laučíkove básne - ťažká svojou váhou i závažnosťou, nie násilným šifrovaním prostých vecí do zložitých obrazov.
Ivan Laučík bol Učiteľom mnohých. Poslanie učiteľa vnímal ešte v tom archaickom, antickom spôsobe - jednou cestou odovzdávať i prijímať životnú skúsenosť, byť neustále v stave údivu a zvedavosti. V rozhovore so svojím spolupútnikom Ivanom Štrpkom zdôrazňuje "Ty vieš, že ja musím v škole, kde učím, stáť za tými básničkami..." Ivan Laučík stál za svojimi básňami po celý život. Sám tomu hovoril život v mierke 1 : 1. Napísané garantoval žitým, textúru krajiny nechával vstupovať do tkaniva textu. V básni Ad revidendum zo zbierky Vzdušnou čiarou nechal odkaz svojim žiakom, že sa stretnú pri topoli, ktorý zasadili, "v roku 2000 / ostatný deň júna o 14.00." A ku koncu básne ešte raz prízvukuje - "stretneme sa v roku 2000 / medzi plotom a školskou dielňou, / topoľa už nieto, /ale slovo hádam platí?" A pretože básnikovo slovo naozaj platilo, tak sa v uvedený deň vybral na stretnutie so žiakmi zo svojej básne. Nie je dôležité, ba dalo sa to čakať, že nikto z nich neprišiel. Dôležité je, že prišiel učiteľ - básnik. Svoju zodpovednosť učiteľa niesol Laučík do posledných okamihov svojho života. Dňa 12. mája 2004 najprv doopravoval maturitné práce a až potom umrel.

.jaskyne
Ivan Laučík pokladal dni strávené v budovách za stratené. Prežil niekoľko intenzívnych rokov v prienikoch do liptovských jaskýň. Nebol organizovaný jaskyniar, naopak, k štátnemu jaskyniarstvu mal obozretný vzťah a dostával sa do konfliktov so štátnymi vrátnikmi jaskýň. "Jaskyňa odkrýva, čo je v nás, čo si do nej nesieme," povedal. Bratislavskí básnici spomínajú, ako pri návšteve Laučíka na Liptove ich "domáci pán" zatváral do jaskyne, viac vážne ako zo žartu, aby s tvárami namočenými do tmy priznali svoju podstatu, aby precítili ".čas novej koncentrácie".  "Používame jaskyňu ako brús a frézu, ako zuby na zmäkčenie kože." Nebola v tom potreba zdvíhania adrenalínu, keď sa priznáva: "Ihneď, ako vyhlásili nebezpečenstvo lavín, vybral som sa na cestu do hôr. Išlo len o to - začuť dunenie, ktoré je nevyhnutné počuť, ak chceme zistiť, kto sme." Nebola v tom samopašná a samoúčelná túžba riskovať, išlo len o to - začuť dunenie zeme a času, identifikovať sa s materialitou, ktorá presahuje naše mysle a telá, a ktorej súčasťou napriek tomu sme. Keď som pred štyridsiatimi rokmi ako pätnásťročný chalan čítal tieto verše: "Počúvam cvrčka pod prvým snehom / ako sa hrabe z bielej vojny - jeho hlas / bude iba slabnúť..." bol som fascinovaný. Nie temnotou ťažkej poézie, ale naopak - jej čírosťou a priezračnosťou. Nevedel som, že také verše sa môžu zrodiť iba v tesnom kontakte s horstvami a priepasťami, ale tušil som, že nevznikli vysedávaním autora za písacím stolom.

.listy
Ivana Laučíka, ktoré odosielal do rôznych strán sveta, väčšinou na západ i Západ, už prekročili horizont dvoch ľudí - odosielateľa a príjemcu, a stali sa súčasťou literárneho kontextu. Ich slovná energia vyžaruje do okolia a ich očakávané knižné vydanie je už dopredu udalosťou s predplatenou účasťou viacerých adresátov. Ivan Laučík inštrumentalizuje aj svoju korešpondenciu ako poéziu. Zatiaľ čo jednu báseň v zbierke Havránok nadpisuje ako Otvorený list Západným Tatrám, jeho odkazy priateľom sú "zatvorenými listami" - ich pisateľ aj všedné udalosti svojho života zatvára do zátvoriek šifier a kódov, nie aby kamufloval alebo sa robil zaujímavým, ale naopak - aby ostrozrivo pomenoval mnohovrstevnatosť reality. V týchto dňoch vychádza druhá kniha osamelobežeckej série Pohybliví nehoria, ktorá prináša viaceré Laučíkove listy. Jeden z jeho posledných listov adresovaný Obci spisovateľov Slovenska, je však celkom prozaický, lakonický, strohý, s číslami a dátumami, a napriek tomu - paradoxne - pôsobí neobyčajne intenzívne a imaginatívne: "Vydané knihy - Čítanie - Čítanie a beseda v školách - Organizovanie a moderovanie autorských čítaní." A pri každej položke číslo, dátum, počet účastníkov.
 
.básnik
Ivan Laučík bol rýdzi, číry, svetlý a svetelný básnik. Vo svojom samizdatovom vydavateľstve vydal svojho času stať Kozmická omša Teilharda de Chardina, no jeho vlastná poézia sa mi javí ako jednoliata textová omša, ktorou spojil jeden kút sveta s celým vesmírom. Napriek svojej zotrvanosti na jednom mieste slobodne levitoval časom i priestorom, vchádzal do reči jaskýň, aby z nich destiloval jaskyňu reči, ktorá je neviditeľnými vláknami spojená s mágiou starých zaklínadiel i modlitieb. V poslednom rozhovore dvoch Ivanov z roku 2003, pri ktorom sa bezdôvodne zrýchľovala páska na magnetofóne, znova hovorí Ivan Laučík o pohyblivom v pohyblivom, o tom mobilis in mobili, ktoré bolo nielen heslom kapitána Nema, ale je aj pulzom poézie. Išlo mu o čestné prežitie života a o čestné písanie. Nechcel, aby jeho poézia bola pre všetkých a pre každého a svojim čitateľom - tak ako sebe - nič neuľahčoval. Ale toho, kto prenikne do laučíkovských jaskýň slov, čaká zážitok, ktorému sa intenzitou v poézii nevyrovná veľa veršov.   

Z listov Ivana Laučíka Danielovi Hevierovi:

V roku 1984 som už začal písať básničky pre posmrtné vydanie, t. j. odtiaľ - potiaľ. To bola knižka Na prahu počuteľnosti. - Sám viem, ako si môžem dovoliť kupovať knižky - jednu za mesiac, aj to nie každý. Pri mne krachuje mäsopriemysel, Silikónové údolie i kníhkupectvá. - Je to fajn, že mi píšeš ešte za môjho života, takže sa mi dá pozrieť aj na to modré obdobie pred prvou knižkou. - Prepísal som z polárnických denníkov isté záznamy a dal som si záležať, aby sa nedali vypustiť z úst len tak - na známu nôtu. Hádam je to aj priťažké pre rozhlas. Aj mňa tam niečo vydesilo. Nejaká divná nástojčivosť. Pohyb v otvorenom teréne. Málo miesta pre svedka. Alebo - alebo.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite