Mediár Eleny Akácsovej

Dôvod, prečo stand-up comedy prirovnávam viac k ľudovým rozprávačom ako k profesionálnym komikom je ten, že v anglo-americkej tradícii patrí tento žáner do barov pred živé publikum, nie do médií. Jediný záznam sa robí do živej pamäti divákov. Zabávači celé roky pilujú svoje výstupy, učia sa na cudzích vzoroch a svojich chybách, zisťujú, čo na ľudí zaberá, a čo nie. Iba najvýraznejšie talenty, ktoré vyrástli z tohto širokého amatérskeho barového podhubia, majú svoje miesto aj vo verejných médiách. Tradícia je v tomto prípade dôležitá aj pre divákov, ktorí vedia reagovať, neboja sa nesmiať a netlieskať, keď sa nebavia, a tých najhorších vedia drzo vypískať.
Lenže, do toho všetkého sa montuje televízia, ktorá vyhrýza najsladšie hrozienka a distribuuje formu vytrhnutú z tradičného kontextu po celom svete. Tak sa v našich končinách vďaka HBO a programu Na stojáka začali učiť tomu žánru Česi a odtiaľ to preniklo aj na Slovensko.
Iniciatívy sa chytil poštár Janko Gordulič a v Nu spirit clube začal s ďalšími ochotníkmi viesť pred spriazneným publikom Silné reči. Nič proti preberaniu cudzích tradícií, ja mám rada aj svätého Valentína, napokon, nebyť odvážnych pionierov, čo prekonali konzervatívnosť domáceho prostredia, neprebrali by sme z nemeckej tradície ani vianočný stromček.
Problém je, že aj na ten stromček sme si pár rokov museli zvykať, pokiaľ sme sa ho naučili zdobiť a mohli sme sa jeho originalitou začať vychvaľovať v prednej izbe. Lenže videá verejne dostupné na internetovej stránke klubu, to je už takmer námestie, pričom zabávači by ešte mali v zadnej izbe nacvičovať, čo ďalšie okrem vulgarizmov dokáže ľudí rozosmiať.