Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pasažier?

.tomáš Valášek .časopis .kritická príloha

Americkí prezidenti z radov Demokratickej strany nemávajú v strednej Európe veľa fanúšikov. Náš región tradične viac dôveruje Republikánom, že potlačia prípadne expanzívne chúťky Moskvy. Ale Barack Obama si na stránkach tohto časopisu aj na demokrata vyslúžil obzvlášť zlú reputáciu.

Na pravej strane politického spektra je pochopiteľný dôvod na obavy: zahraničná politika Moskvy sa za posledných pár rokov pritvrdila a naši spojenci v západnej Európe sú v otázke Ruska už tradične rozhádaní. Bez jasného a principiálneho postoja Washingtonu sú šance, že Západ odvráti Moskvu od rozšírenia svojej „sféry vplyvu“ aj k nám, do strednej Európy, dosť nízke. 
Slovenským kritikom Obamu však uniká jedna dôležitá vec: že prezident nie je strojcom poklesu amerického vplyvu v Európe (a vo svete) o nič viac ako bolo Newtonovo jablko strojcom gravitácie. Dôvody, prečo moc USA reálne – a treba povedať pre nás nanešťastie – klesá, sú dlhodobé a systémové. Príčinami sú obmedzené možnosti americkej ekonomiky, narastajúci izolacionizmus v americkej verejnosti a v Kongrese a vzostup Číny, Indie a iných konkurentov. 
Obama sa len snaží uhrať čo najlepšiu hru so slabými kartami: pokúša sa nahradiť medzinárodný poriadok, ktorému desaťročia dominovala Amerika, novým systémom, v ktorom sa viacero veľmocí delí o zodpovednosť za udržiavanie pokoja vo svete. Pre slovenskú zahranično-politickú komunitu nemá význam smútiť za obdobím, ktoré uplynulo a už sa nevráti. Jednou z jej najväčších výziev na najbližšie roky bude nájsť spôsob, ako prispieť k tomu, aby sa podarilo vybudovať nový globálny systém vládnutia, ktorý sa čo najviac podobá tomu bývalému.
 
.hegemóniou k bankrotu?
Čo je za postupným úpadkom amerického vplyvu? Začnime ekonomikou. Hegemónia je finančne veľmi vyčerpávajúca. Vojenský rozpočet USA dnes presahuje takmer 700 miliárd dolárov ročne, pričom len relatívne nedávno, v roku 2000, dosahoval iba 270 miliárd. Nie náhodou sa za to isté obdobie prehupol americký rozpočet z plusu do hlbokého deficitu, ktorý dosiahol v roku 2009 rekordných 1,4 bilióna dolárov. To, samozrejme, nie je dané len vojenskými výdavkami; pod deficit sa podpísal aj masívny balík na stimulovanie ekonomiky (na ktorý prispeli prezidenti Bush a Obama zhruba rovnakou mierou). Ale rozpočet bol v mínuse už pred hospodárskou krízou. A najväčším prispievajúcim faktorom bol práve vojenský rozpočet, ktorý pre vojny v Iraku a Afganistane narástol za uplynulé desaťročie takmer trojnásobne. 
Deficit je taký veľký, že sa Obama nevyhne škrtom v rozpočte vrátane výdavkov na zahraničnú pomoc, vojenské operácie a armádu. Drahá a ďaleko siahajúca vojenská a diplomatická prítomnosť USA, ktoré dodnes udržiavajú 90-tisíc vojakov len v Európe, bude prinajmenšom v strednodobom horizonte neudržateľná. Nikde nie je, samozrejme, dané, že skrátenie výdavkov musí ísť na úkor aktivistickej zahraničnej politiky. Veľká Británia je príkladom moci, ktorá si napriek relatívnemu ekonomickému úpadku (v porovnaní s viktoriánskym obdobím) udržala sieť základní po svete a tradíciu intervencionistickej zahraničnej politiky. Obama by, teoreticky, vedel zoškrtať domáce výdavky a udržať si schopnosť bojovať na viacerých frontoch bez toho, aby zbankrotoval krajinu. 
Tu sa však dostávame k druhému problému, ktorému americký prezident čelí. Zatiaľ čo v Obamovi majú USA asi „najmedzinárodnejšieho“ prezidenta v novodobej histórii – s kenským otcom a čiastočne indonézskym vzdelaním – Američania ako národ sú v jednej zo svojich izolacionistických fáz. Sú unavení z vojen v Iraku a Afganistane a od vlády žiadajú, aby sa venovala hospodárskej kríze a narastajúcej nezamestnanosti, nie zahraničným „dobrodružstvám“. 
Až 49 % respondentov v prieskume verejnej mienky spoločnosti Pew v decembri 2009 povedalo, že Amerika by „mala dať pokoj“ zvyšku sveta. To bolo najvyššie percento za posledných štyridsať rokov. Za tých okolností je naivné očakávať, že by sa Obamovi podarilo pretlačiť Kongresom rozpočet, ktorý zvyšuje výdavky na obranu a zahraničnú pomoc na úkor domácich výdavkov. Alebo, že by vedel USA dotlačiť do aktivistickej zahraničnej politiky. Iste, prezidenti by mali verejnú mienku formovať, nie sa ňou otrocky riadiť. Ale aj Franklin D. Roosevelt presvedčil Ameriku, aby vstúpila do druhej svetovej vojny až po tom, čo bol napadnutý Pearl Harbour. Predcházali tomu dva roky (1939-41) viac-menej neúspešného zápasu s izolacionistickým Kongresom a národom. 
Za súčasnou „psou“ náladou Ameriky je ďalšia hlboká, systémová zmena. USA si prestávajú veriť – čiastočne preto, lebo v Iraku a Afganistane narazili na oveľa tvrdšie problémy, ako očakávali – ale najmä preto, lebo si uvedomujú, že už nie sú tou dominantnou mocou, ktorou bývali. Počas uplynulých dvadsiatich rokov začalo prudko rásť to, čo Fareed Zakaria nazýva „zvyšok“ sveta: predovšetkým Čína, India a Brazília. Paradoxne, čiastočne za to môžu samotní Američania. Tým, že položili Sovietsky zväz na lopatky, zdiskreditovali komunizmus aj ako ekonomický model. Zvyšok sveta sa vrhol na kapitalizmus s takou vervou, že v ňom predbieha aj jeho najväčšieho šampióna, USA.  
V rokoch 1990  2007 mali „nové“ ekonomiky, ako India a Brazília, nadpolovičný podiel na globálnom hospodárskom raste. Economist Intelligence Unit odhaduje, že do roku 2020 čínsky HDP predstihne ten americký (začiatkom tohto roku predbehla Čína Japonsko a dostala sa na druhé miesto). Brazília a India rastú podobným tempom. A s hospodárskym rastom stúpa aj ich apetít po politickej moci. Žiadajú čím ďalej, tým väčší podiel na rozhodovaní o globálnych otázkach – a zároveň pokoj od Ameriky. To bolo jasne vidno na nedávnej „klimatickej“ konferencii v Kodani. Na stretnutie, kde USA a Čína dohodli základné črty balíčka opatrení proti klimatickým zmenám, poslala Čína na schôdzku s Obamom iba zástupcu ministra zahraničných vecí (ten prinútil Obamu prijať riešenie oveľa bližšie čínskej ako americkej pozícii). 
Podobné ohrdnutie Washingtonu by bolo pred pár rokmi nemysliteľné. Ale relatívne postavenie Pekingu a Washingtonu sa natoľko zmenilo (a ďalej mení), že USA jednoducho nebudú v pozícii, aby určovali dianie vo svete spôsobom, ako to robili uplynulých šesťdesiat rokov. Tento pokles však netreba dramatizovať. USA, samozrejme, budú naďalej absolútne najsilnejším hráčom na americkom kontinente, kľúčovým aktérom v Európe a Ázii, a jedným z globálnych obrov. Ale dôraz je tu na „jedným“ – budú mať do činenia s čoraz bohatšou a zahraničnopoliticky aktívnou Čínou a v regionálnych otázkach budú karty miešať aj India a Brazília. 
.čo s tým?
Inými slovami, americký „leadership“ v jeho predobamovskej podobe je neudržateľný: na veľkú a dôležitú časť sveta už neplatí, Američania sami naň stratili chuť a finančne ich ruinuje. Ak by Obama pokračoval v trende predchodcov, vzoprel by sa mu Kongres a odpor mocností ako Čína a India by sa len pritvrdil.
Keď teda pred rokom Obama prišiel do Bieleho domu, stál pred veľkou výzvou: ako dosiahnuť, aby svet, ktorému už USA nemôžu vnútiť svoju vôľu, fungoval zhruba rovnako ako Pax Americana povojnového obdobia? Aby veľmoci riešili nezhody mierovou cestou, aby rozširovali zónu bezbariérového medzinárodného obchodu a aby spoločne čelili hrozbám šírenia jadrových zbraní, globálneho otepľovania, terorizmu či chudoby? Pax americana nebol ideálny – a samotní Američania často porušili vlastné pravidlá hry – bol však vždy lepší ako všetky predchádzajúce alternatívy. 
Za daných okolností zareagoval Obama rozumne. Začal opravovaním americkej „soft power“, jej schopnosti ísť príkladom, udávať morálny tón. Aj preto prijal záväzok obmedziť emisie skleníkových plynov, prikázal zavrieť väzenie v Guantánamo Bay a ohlásil odchod z Iraku. Ak si totiž získa späť reputáciu morálnej a bezúhonnej moci a zbaví USA nálepky agresora, čiastočne tým vykompenzuje úbytok ekonomickej a politickej prevahy.
Nech sa však americký imidž akokoľvek zlepší, Čína, India či Rusko ešte dlho nebudú USA „počúvat“ tak, ako predtým. Preto ide Obama o krok ďalej. Pustil sa do budovania nového globálneho systému – nazvime ho „pax americana s novým manažmentom“.  Jeho riadiacimi princípmi ostávajú hodnoty a medzinárodné právo, ale spravovať ho už nebudú Američania sami. Každý vrátane Číny či Ruska trochu prispeje. To je dôvod, prečo Obama tvrdošijne, napriek názorovým rozdielom, ponúka Moskve a Pekingu spoluprácu. Mnohí za tým vidia čistú reálpolitiku; handrkovanie typu „ja ti ustúpim v otázke protiraketovej obrany a ty ma podporíš v otázke sankcií voči Iránu“. A keď Moskva či Peking nereagujú na ponuku, obviňujú Obamu z naivity. Ale on hrá oveľa väčšiu hru: ide mu o preškolenie týchto kľúčových mocí, premenu zo „škodnej“ na správcu medzinárodného systému. Preto zotrváva pri politike ponúknutej ruky, veriac, že ak presvedčí Moskvu či Peking o vlastnej bezúhonnosti, ich záujem na stabilite prinúti Rusko a Čínu prijať väčšiu zodpovednosť pri manažovaní globálnych hrozieb.
.teória je to pekná, ale...
V tomto novom systéme by mali USA novú úlohu: veľmoc, ktorá nedominuje, ale ide príkladom; nevnucuje, ale inšpiruje. Pekne tú teóriu opísala dnešná šéfka dlhodobého plánovania na americkom ministerstve zahraničných vecí (a bývala dekanka fakulty medzinárodných vzťahov na univerzite Princeton), Anne-Marie Slaughter. Využila príklad zo sveta technológie: USA už nebudú centrálou, cez ktorú prechádza všetko dianie, ale budú jedným z hlavných uzlov vo veľkej sieti. Nebudú rozhodovať o každom kroku, ale svojou veľkosťou a svojím previazaním na zvyšok siete budú určovať štandardy.  
Je možné, že Obama vo svojom projekte neuspeje. Reakcia z Ruska je zatiaľ skôr cynicko-nedôverčivá. Čína sa stále správa ako malý a chudobný štát a vyhýba sa zodpovednosti napríklad za zastavenie severokórejského jadrového programu. To je jedna zo slabín Obamovho systému: počíta so sofistikovanosťou zo strany Moskvy a Pekingu; premieta na nich vlastnú definíciu zodpovednosti veľkých mocností. Ale bude vedieť súčasný režim v Kremli rozmýšľať nad rámec súperenia so Západom? 
Ďalším Obamovým problémom je realizácia jeho vlastného plánu. Konkrétne to, že nebráni dostatočne hodnotový obsah pax americana. Ten bol založený nielen na americkej dominancii, ale najmä na tom, že USA využili svoju silu na presadenie určitých princípov, predovšetkým demokracie a slobody jednotlivca. Bolo veľkou chybou, že sa Obama nepostavil za reformátorov v Iráne po sfalšovaných prezidentských voľbách a ešte horšie, že relativizoval rozdiely medzi nimi a súčasnou vládou v Teheráne. Poprel tým význam demokracie ako určujúceho faktora vo vzťahoch s USA. Lenže bez hodnôt, ako sú práve demokracia a sloboda jednotlivca, nevybuduje Obama nijaký „pax americana s novým manažmentom“, ale bohapustý reálpolitický a pre nás nebezpečný systém, v ktorom mocný a víťaz berie všetko. Sú však známky, že si Obama svoju chybu začína uvedomovať. V prejave pri preberaní Nobelovej ceny prvýkrát od inaugurácie použil slovo sloboda. Plánuje sa tiež stretnúť s dalajlámom, ktorému sa ešte donedávna vyhýbal. Sú to, samozrejme, len gestá. Ale hlási sa nimi k ideálom, ktoré v jeho politike doteraz veľmi chýbali. 
.čo to má spoločné s nami?
To, že Amerika dnes už nemá dominantný vplyv, prináša pre nás dve riziká. Tým prvým je, že prechodné obdobie od americkej dominancie do „samoriadiaceho“ systému cynicky využije Rusko na to, aby dostalo susedské krajiny do područia. Obama nebude mať veľkú chuť ísť pre ne do konfrontácie. Pre neho je dôležitejším cieľom získať si spoluprácu Moskvy pri spravovaní globálneho systému. Existuje predpoklad, že ak by Rusko hrubo zneužilo svoju relatívne voľnú ruku v Európe, USA by nakoniec reagovali, to však už môže byť pre suverenitu Ukrajiny, pobaltských krajín či nebodaj aj krajín strednej Európy (nás)´neskoro. 
To druhé (a vážnejšie) riziko spočíva v možnosti, že sa Obamovi nepodarí vybudovať žiadny nový systém globálneho vládnutia. Alternatívou už nie je návrat k dominancii Ameriky, ale rozbroje a chaos. To by ohrozilo medzinárodný obchod, ktorý nám (napriek kríze) výrazne zvýšil príjmy a životnú úroveň. Iné alarmistické scenáre (ako svet, kde majú desiatky krajín jadrové zbrane) sú síce menej pravdepodobné, ale nedajú sa vylúčiť.
Je preto v záujme Slovenska pomôcť pri budovaní nového globálneho poriadku. To znamená v prvom rade ísť príkladom: trpezlivo zlepšovať, nie podrývať vzťahy so susedmi. Mali by sme tiež využiť náš vplyv v Európskej únii na to, aby Únia začala brať vážnejšie globálne bezpečnostné riziká. Američania ich nestíhajú riešiť; Rusko a Čína veľmi nepomáhajú. Je absurdné, že Únia dáva viac pomoci Nikarague ako Pakistanu (v prepočte na obyvateľa), pričom zlyhanie Pakistanu predstavuje asi najväčšiu strednodobú hrozbu pre bezpečnosť sveta.  Je nepochopiteľné, že Únia sa nevie dohodnúť na spoločnej energetickej politike voči Rusku, a že Washington je väčším zástancom plynovodu Nabucco (ktorý by mal napojiť Európu na ložiská plynu v Kaspickom mori) ako EÚ. Veď diverzifikácia zdrojov plynu a ropy je predsa najmä v záujme Európy, nie USA. 
Je jasné, že kroky jedného stredoeurópskeho štátu myslením Ameriky nepohnú. Ale nepodceňujme kumulatívny efekt mnohých podobných rozhodnutí. Čím viac bude vedieť Európa odbremeniť Washington od problémov, tým menej budú mať Američania pocit, že svet je nad ich sily, a že jediným riešením je zavrieť sa do ulity izolacionizmu. To mal viceprezident Joe Biden na mysli, keď strednej Európe koncom minulého roka odkázal, že región sa nemá pýtať, čo vedia USA preňho urobiť, ale rozmýšľať nad tým, čo vedia USA a stredná Európa robiť spoločne.
Pre Slovensko je úpadok amerického vplyvu zlou správou; pax americana nám veľmi vyhovoval. Ale počítať s návratom dominantnej úlohy USA je nerealistické, a preto ako riadiaci princíp zahraničnej politiky nebezpečné. Máme na výber, či budeme Obamu kritizovať, alebo či budeme pomáhať tvoriť nový globálny systém, ktorý zachová hlavné črty toho predošlého. Tak či tak nás čaká o niečo osamotenejšia a ošemetnejšia budúcnosť, lebo bez silného amerického vplyvu v Európe chýba brzda proti populizmu, nacionalizmu a ruskému šovinizmu. EÚ by tú úlohu mala hrať, ale ešte nehrá, rozhodne nie v otázke Ruska. Ale zbytočne zo stavu vecí viníme Obamu; nie je strojcom poklesu amerického vplyvu. Démonizácia Obamu mylne vychádza z predpokladu jeho všemocnosti. Realita je oveľa prozaickejšia: aj americkí prezidenti sú občas skôr pasažieri ako piloti. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite