Najhorší škandál

Avšak tým, že sa voči vláde a Smeru rozhodli prednostne vymedzovať v oblasti, kde sú si najviac podobní, si sami nabehli na vidly. Masívny útok na SDKÚ, ktorým premiér zatrúbil do kampane 2010, hrozí najsilnejšiu opozičnú stranu rozmlátiť na črepiny. Sme totiž svedkami najväčšieho škandálu straníckych financií v slovenskej demokracii.

Známe domnienky, ktoré existujú dlho, podporil Fico niekoľkými „rádioaktívnymi“ informáciami, ktorých zdroj je môžbyť nezákonný, ale účinok je smrteľný. Podozrenie, že strana sa financovala z nelegálnych príjmov, súvisiacich s rozhodovaním vo verejných funkciách, pričom ich prevádzala na účty v zahraničných bankách a kontrolovala cez tzv. fantómové firmy v daňových rajoch, dostalo oceľové piliere. A to najmä tým, že namiesto okamžitého vyvrátenia sa Dzurinda zmohol iba na trápne vykrúcanie. Bez ohľadu na opatrnosť, s akou sa musia brať Ficove marketingové prezentácie a jeho schopnosť verejne blufovať, na niektoré veci niet racionálnych odpovedí. Neexistuje napríklad slušný dôvod, aby politická strana kontrolovala „mŕtve schránky“ v daňových rajoch a „riešila“ si cez ne pôžičky, vymazávanie dlhov či predaje majetku. Niet špekulácie, konformnej s predstavou nekorupčnej strany, ktorá by dokázala vysvetliť švajčiarsky „spoločný podnik“ pokladníka Kuceja s (bývalým) šéfom SPP...

Bombastické servírovanie kauzy – ktorým Fico čiastočne odklonil pozornosť od mýtnej témy či nových absurdít okolo „Interblue“ – so zlatým klincom „prania špinavých peňazí“ pritom nevystihuje podstatu obvinenia. Aby sa totiž dali „prať“, musí ich najprv niekto mať. Spôsobu, akým sa v politike prichádza k špinavým peniazom najčastejšie, sa hovorí korupcia. Ak sú pravdivé výpovede bývalých členov SDKÚ, že Dzurinda nieže nemal poňatia o financiách strany (čo tvrdí), ale naopak, patril do najužšieho kruhu ľudí, čo nimi hýbali, potom otázkou dneška nie je politická, ale trestnoprávna zodpovednosť dvojnásobného expremiéra. Darmo je Fico nedôveryhodná osoba a evidentne si aj vymýšľa (6 či 7 miliárd je vycucaných z prsta). Už pasívne vedomie o operáciách, existenciu ktorých nedokáže vyvrátiť, je dosť na najťažšie podozrenia. 

Obranou, že o kolobehu straníckych financií nemal ani tušenie, sa v r. 1997 vykrúcal z veľmi podobnej šlamastiky aj Václav Klaus. Úspešne – zo „švajčiarskeho účtu“ ODS a darcov typu mŕtveho Maďara sa pred súdom napokon zodpovedal podpredseda Novák. V tejto chvíli však nevidieť priestor, ktorý by zostal Dzurindovi na podobný manéver. Čo sa týka SDKÚ ako takej, ak v nej zostali stopy sebaúcty a sebazáchovných inštinktov, fakticky nemá inú možnosť, len mimoriadny kongres s čistkou v celej garnitúre, ktorá bola v straníckych funkciách do roku 2006. Pri takých silných korupčných indíciách niet štandardnej politickej strany, ktorá by s očistou váhala. 

Napriek tomu, že uspokojivé objasnenie vyzerá nemožné, nedá sa vylúčiť, že Dzurinda sa obháji. Sme na Slovensku. Ešte o čosi menej sa dá vylúčiť, že SDKÚ svoj najhorší škandál prežije a dosiahne akceptovateľný výsledok. Také uvažovanie je však vražedné. Pokiaľ táto kauza nebude míľnikom, z korupčných obručí sa už nevymoceme.