Secesnému hotelu Gellért s najkrajším bazénom v Budapešti síce mnoho vzala rekonštrukcia ešte za socializmu, ale stále je to Hotel s veľkým H. Nad budapeštianskou kávou sme sa tam zišli štyria.
Slovenka, ktorej českí rodičia predali dom na pražskej Hanspaulke a odsťahovali sa do Bratislavy a ona potom za pár rokov do Rakúska. Maďarský sociológ, ja, český novinár s čiastočne slovenským životopisom, a ešte Holanďan, ktorý mal svoje židovské korene kdesi v Transylvánii a ktorého meno znelo srbsky. Pánom stola bol ten holandský profesor. Dopredu nám všetkým e-mailom napísal, že už mu tie nekonečné debaty o stredoeurópskej identite lezú krkom.
Oproti svojmu e-mailu bol však v tom pomaly sa zohrievajúcom budapeštianskom dopoludní milý a vtipne ústretový. A tak sme sa rýchlo dostali k tomu, k čomu sa ľudia zo strednej Európy dostanú, keď sa chcú baviť o strednej Európe. K rakúsko-uhorskej monarchii, tak nápadne pripomínajúcej Európsku úniu. Únia aj monarchia, podobné vo svojej nefunkčnosti, nereformovateľnosti a ťažkopádnosti. Aj v nenávisti všetkých voči Bruselu, ktorá je blízka tej, s ktorou naši predkovia pozerali na Viedeň. A je tu rovnako čudesná zmes národov, jazykov a bohov, plus pocit akéhosi nedemokratického diktátu.
K tomu dnešný dojem, že tak ako Rakúsko-Uhorsko mohlo po polstoročí zaniknúť, môže zmiznúť aj Európska únia. Zlatá doba, ktorú nepozorovane žijeme, môže tak ako tá minulá zrodiť úžasné veci, k akým sa zase sto rokov ani nepriblížime, ale aj tie najhroznejšie. Napríklad Einstein a Mahler, Lenin a Hitler – a to zostávame len pri ľuďoch.
„Je tu jeden zásadný rozdiel. My si nerozumieme. Skutočná stredná Európa znamená nutnosť učiť sa jazyky susedov,“ prehodil holandský profesor múdry židovský postreh. Zasmiali sme sa. V angličtine. Stredoeurópsky smiech by musel byť česko-maďarsko-slovenský, trochu v jidiš a ešte určite v nemčine. Tak neviem, či stredná Európa ešte niekedy môže byť aj niečím viac ako spomienkou. Na monarchiu.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novin.
Slovenka, ktorej českí rodičia predali dom na pražskej Hanspaulke a odsťahovali sa do Bratislavy a ona potom za pár rokov do Rakúska. Maďarský sociológ, ja, český novinár s čiastočne slovenským životopisom, a ešte Holanďan, ktorý mal svoje židovské korene kdesi v Transylvánii a ktorého meno znelo srbsky. Pánom stola bol ten holandský profesor. Dopredu nám všetkým e-mailom napísal, že už mu tie nekonečné debaty o stredoeurópskej identite lezú krkom.
Oproti svojmu e-mailu bol však v tom pomaly sa zohrievajúcom budapeštianskom dopoludní milý a vtipne ústretový. A tak sme sa rýchlo dostali k tomu, k čomu sa ľudia zo strednej Európy dostanú, keď sa chcú baviť o strednej Európe. K rakúsko-uhorskej monarchii, tak nápadne pripomínajúcej Európsku úniu. Únia aj monarchia, podobné vo svojej nefunkčnosti, nereformovateľnosti a ťažkopádnosti. Aj v nenávisti všetkých voči Bruselu, ktorá je blízka tej, s ktorou naši predkovia pozerali na Viedeň. A je tu rovnako čudesná zmes národov, jazykov a bohov, plus pocit akéhosi nedemokratického diktátu.
K tomu dnešný dojem, že tak ako Rakúsko-Uhorsko mohlo po polstoročí zaniknúť, môže zmiznúť aj Európska únia. Zlatá doba, ktorú nepozorovane žijeme, môže tak ako tá minulá zrodiť úžasné veci, k akým sa zase sto rokov ani nepriblížime, ale aj tie najhroznejšie. Napríklad Einstein a Mahler, Lenin a Hitler – a to zostávame len pri ľuďoch.
„Je tu jeden zásadný rozdiel. My si nerozumieme. Skutočná stredná Európa znamená nutnosť učiť sa jazyky susedov,“ prehodil holandský profesor múdry židovský postreh. Zasmiali sme sa. V angličtine. Stredoeurópsky smiech by musel byť česko-maďarsko-slovenský, trochu v jidiš a ešte určite v nemčine. Tak neviem, či stredná Európa ešte niekedy môže byť aj niečím viac ako spomienkou. Na monarchiu.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novin.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.