Ako pomôcť Haiti

Jestvujú už aj porovnania, kto pomáha najviac – absolútne sú to Spojené štáty, Kanada a Španielsko, sumou na obyvateľa potom Kanada, nasledovaná Švédskom, Nórskom a Dánskom, a jestvuje dokonca prepočet vzhľadom na HDP na obyvateľa (podľa tohto kritéria vraj Haiti najviac pomáha africká Ghana). Okrem toho donori chystajú dlhodobú podporu. V krajine neexistuje funkčná vláda či infraštruktúra, bude treba opäť vybudovať celú správu krajiny. Podporovatelia Haiti budú musieť siahnuť do vrecka nielen hlboko, ale aj opakovane. Zahraničná pomoc býva často nepopulárna, a obzvlášť ťažká bude v slabých hospodárskych časoch, keď vlády budú musieť postupne splácať vlastné dlhy, ktoré za posledný rok napumpovali do ekonomiky. Ale sú tu aj hlbšie otázky o tom, ako vôbec pomáhať tak, aby sme prispeli k dlhodobému rozvoju.

Haiti bolo už pred zemetrasením príkladom všetkého, čo nefungovalo dobre. Bol to štát so slabou ekonomikou, politickou nestabilitou, obrovskou korupciou a častým násilím. Časté prírodné pohromy však nevysvetľujú zúfalý stav krajiny, podobne ako ju nevysvetľuje francúzska koloniálna minulosť (skončila sa ešte začiatkom 19. storočia) či americká dvadsaťročná okupácia v prvej polovici 20. storočia (tá na Haiti vybudovala infraštruktúru a verejné budovy a zanechala krajinu v roku 1934 skôr v lepšom stave). Navyše, tento ostrovný štát patril v minulých desaťročiach medzi najväčších prijímateľov zahraničnej pomoci, zameranej na zníženie chudoby. Podobne, ako v prípade viacerých afrických krajín, kam často smerujú rôzne druhy pôžičiek a podpory, ani na Haiti však tá pomoc nepriniesla očakávaný zvrat. 

Diskusie o tom, prečo samotná pomoc nestačí a s čím by sa mala kombinovať, sa väčšinou sústreďujú na tri oblasti. Prvou je prístup na trhy. Zástancovia voľného obchodu (free trade) a s istou obmenou aj zástancovia konceptu spravodlivého obchodu (fair trade) zdôrazňujú, že chudobné štáty potrebujú v prvom rade možnosť s bohatým svetom obchodovať, a že taký obchod je oveľa väčšou zárukou rozvoja ako samotná pomoc. Najúspešnejšie krajiny, ktoré sa za posledné desaťročia vymanili z chudoby, tak naozaj neurobili vďaka pomoci, ale práve vďaka možnosti obchodovať. Okrem veľkej časti Ázie a niektorých afrických krajín má v čomsi podobnú skúsenosť naozaj aj stredná Európa posledných dvadsiatich rokov. 

Zástancovia kultúry ako kľúčovej podmienky rozvoja jednotlivých krajín zasa tvrdia, že aj úspech obchodu je podmienený tým, či je naň spoločnosť pripravená kultúrne. O náboženských a kultúrnych predpokladoch úspešného rozvoja uvažoval už pred storočím sociológ Max Weber, a po ňom mnohí ďalší. Ich základnou tézou je, že hodnoty, najmä etické a náboženské predstavy spoločnosti, ovplyvňujú to, či ľudia kladú dôraz na vlastnú budúcnosť, či chcú plánovať, dosahovať pokrok a zlepšenia a či sú schopní preberať osobnú zodpovednosť. Lawrence Harrison, ktorý sa spolu so Samuelom Huntingtonom venoval téme kultúrnych vplyvov, dokonca s istým zjednodušením rozlišuje kultúry na otvorené a na tie, ktoré sa bránia rozvoju. Africké voodoo kulty, rozšírené aj na Haiti, patria, nanešťastie, medzi tie druhé. Harrisonovou kľúčovou otázkou teda je, ako možno kultúru ovplyvniť. 

Z podobnej úvahy však vychádza aj kritika kultúrneho determinizmu, skrytého v predstave o kultúre ako kľúčovom aspekte. Na blogu ekonóma Tylera Cowena, ktorý pojednáva práve o príčinách ťažkej situácie na Haiti, sa často zdôrazňuje otázka inštitúcií a spravovania spoločnosti (governance) vrátane rešpektovania zákonov a fungovania politického a právneho systému ako oblasti, ktorá na Haiti zlyháva. 

Možnosti obchodu, kultúrna zmena či budovanie inštitúcií nenahrádzajú krátkodobú pomoc. Všetko sú to oblasti, v ktorých sa úspech dosahuje pomaly a s neistým výsledkom. Ak však má dobre mienená pomoc Haiti priniesť dlhodobý výsledok, mala by s nimi počítať.