Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Západná obloha Franka Wintera

.časopis .hudba

Andrew Hillard je fotograf, ktorý už šesť rokov žije v Bratislave. Frank Winter je pesničkár, ktorému pred Vianocami vyšiel na Slovensku druhý album The Western Sky. Andrew Hillard je Frank Winter.

Koncom osemdesiatych rokov boli v Československu pesničkári, dobovo označovaní za „folkových spevákov”, popri undergrounde a polooficiálnej nezávislej scéne tým najzaujímavejším, čo sa v široko ponímanej „populárnej hudbe” dialo. Hutka, Merta, Homolová, Nohavica, Janota, Voňková, združenie Slnovrat a mnohí ďalší vytvárali hudobne aj intelektuálne zaujímavé hnutie, tvorené silnými individualitami. S pádom komunizmu sa divoká folková vlna zmenila na niečo medzi romantickým jazierkom a bahnitým rybníkom. Pesničkári slávnej generácie sa – s výnimkou Jaromíra Nohavicu – buď uchýlili do staromilských „klubov pre pamätníkov”, alebo sa začali venovať iným oblastiam hudby a umenia.
Pesnička je však základná hudobná forma a pesničkár je jedným z najstarších typov hudobníka. Preto tam, kde starí vyhoreli, povstali noví bojovníci. V Česku vznikli kapely ako Traband alebo Bratři Orfové, svojské piesne tvoria ľudia ako Xindl X alebo Xavier Baumaxa. Na Slovensku je napríklad Ján Boleslav Kladivo – a Frank Winter.

.punk a fotky
Andrew Hillard, prv než začal pod menom Frank Winter nahrávať piesne plné príťažlivej melanchólie, vyrastal v mestečku Doncaster v anglickom grófstve Yorkshire. Doncaster je známy konskými dostihmi, ale tie, zdá sa, na Andyho nemali zásadný vplyv. Dôležitejšie veci sa diali v Sheffielde, do ktorého sa z Doncasteru dalo dostať vlakom za slabú polhodinu. „Každý týždeň tam boli punkové koncerty,” spomína Andy. „Videl som The Clash, Damned, The Exploited, stal som sa punkerom. Páčila sa mi obrovská energia, ktorá z tej hudby išla a páčila sa mi móda, ktorá s ňou súvisela – bomberky, kožená bunda, tričko Never Mind The Bollocks. Moja mama bola z toho hotová.” Druhou dôležitou vecou v Andyho detstve bol fotoaparát, ktorý dostal ako dvanásťročný a odvtedy „stále fotí.”
Po skončení základnej školy študoval Andy grafický dizajn a neskôr fotografiu. Nejaký čas žil v Londýne, kde pracoval pre časopis Wire, fotografoval koncerty a portréty muzikantov, pre Melody Maker robil napríklad dlhodobý projekt o malých hudobných kluboch. Chvíľu fotografoval aj módu, v dôsledku čoho na určitý čas stratil o fotografovanie záujem.
Neskôr sa presťahoval do Škótska, kde fotil miestnych ľudí, väčšinou rybárov. Niekedy v tom období začal robiť vlastné pesničky. Od roku 2004 žije na Slovensku, kde prišiel hlavne ako fotograf. „Fotografujem dlhodobý projekt ‚susedstvá‘, vďaka čomu som precestoval celú krajinu, neskôr mi vyšla kniha, mal som výstavu. Stále fotografujem,” hovorí Andrew Hillard.
Andy, podobne ako viacerí cudzinci, žijúci v Bratislave, našiel svoj druhý domov v kaviarni Next Apache. Práve tu – sediac na barovej stoličke ako Johny Cash – začal hrávať pre kamarátov. A na tom istom mieste sa odohral aj jeho prvý skutočný koncert na Slovensku. V Next Apache vystúpil známy írsky pesničkár Mark Geary a Andy – už pod menom Frank Winter – mu robil „predkapelu”.

.ako (ne)byť sám
Next Apache bol a je pre Andyho Hillarda kľúčovým priestorom. Tu sa stretáva s ľuďmi, pije kávu, tu niekedy visia na stenách jeho fotografie, tu občas hráva, tu sa zoznámil s Petrom „Ižďom” Iždinským, ktorý mu neskôr spoluprodukoval album The Western Sky, no ešte predtým sa tu zoznámil s členmi skupiny Lavagance, ktorým pomáhal s anglickými textmi, výslovnosťou, frázovaním a na ich album Orthodox Experience dodal niekoľko výborných fotografií.
Marek Rakovický za to ponúkol Andymu možnosť nahrať v jeho štúdiu a s pomocou skupiny Lavangance album. Tak v roku 2008 vznikla prvá platňa Franka Wintera s názvom How To Be Alone. Smutné piesne o konci vzťahu a začiatku samoty vznikali – ako ináč – v samote, len s gitarou v ruke. V štúdiu boli však obohatené batériou nástrojov a elektronických zvukov. Vzniklo tak veľmi zaujímavé napätie medzi intimitou pesničkára a mohutnosťou štúdia. Keby v centre toho všetkého neboli silné piesne a Andyho ležérny spev, mohlo to dopadnúť ináč. Takto vznikol jeden z pozoruhodných albumov hudobne bohatého roku 2008.
Frank Winter sa po vydaní albumu vydal na spoločné turné s Lavagance a skupinou The Swan Bride. Hoci obecentstvo prichádzalo hlavne na svoje obľúbené kapely, Andy bol spokojný: „Za každým koncertom za mnou prišlo niekoľko ľudí a hovorili, že sa im to páčilo. Nakoniec, hoci som len sedel a hral na gitare, bol to rokenrol.”
Hoci sa Frank Winter na svojom prvom albume vyrovnával so samotou, v skutočnosti z nej vyšiel. Viacerí pozorovatelia slovenskej hudobnej scény zaregistrovali, že sa na nej po rokoch objavil ďalší originálny pesničkár.

.len hráme
Napriek tomu, že sa Andy k prvému albumu Franka Wintera stále hrdo hlási, nebol to úplne „his cup of tee”. V priebehu minulého roka si preto začal vo svojej pivnici nahrávať nové pesničky sám tým najjednoduchším spôsobom – na jeden mikrofón, bez štúdiových efektov. Niekde v bare stretol Petra Bálika zo Živých kvetov, ktorý sa ponúkol, že mu do toho príde nahrať gitaru. „Bálik prišiel s gitarou, ja som zahral pesničku, on do toho vložil presne to, čo bolo treba. Nahrali sme to a išli sme na ďalšiu pesničku. Bolo to skvelé,” hovorí Andy. Podobne prebiehala spolupráca s Mattom Yoderom, Petrom Hajdinom, klaviristom Swan Bride Matejom Kacaljakom a s ďalšími Kvetmi Agnes Loveckou a Ďurom Mironovom. Vznikla z toho platňa The Western Sky.
Je to album, ktorý má napriek jednoduchosti mnoho vrstiev a človeku s otvorenými učami dáva možnosť objavovať stále nové, vzrušujúce veci. Pri prvom počúvaní zaujmú jednoduché melódie piesní, ktoré však zďaleka obchádzajú všetky pesničkárske klišé. Frank Winter ich spieva „akoby rozprával”, teda bez toho, aby v jeho hlase bolo cítiť napätie. Nesnaží sa nás silou mocou vťahovať do svojho sveta. Svojím rovným (teda nevibrátovým, neakademickým, nemanieristickým) spevom trochu pripomína Marka Lanegana a amerických „alt.country” pesničkárov. Pri druhom vypočutí si človek všimne zvukovú atmosféru, ktorú okrem Wintera vytvára hlavne Bálikova gitara (hrá málo tónov, no s krásnym zvukom a s neobyčajnou silou), akordeón Ďura Mironova a husle Agnes Loveckej. Plynie to v pomalom tempe – niet sa kam ponáhľať, nie je píla, na ktorú by bolo treba tlačiť. Až pri ďalších počutiach začne Slovák vnímať anglické texty. Z jemne melancholickej hmly vtedy zasvietia nenápadné svetielka nádeje. Nejde o nejaký veľký optimizmus, len konštatovanie, že napriek rozchodom, napriek svetu, ktorý sa o človeka nestará, napriek ikarovským pádom, večne klamúcim politikom a cestám, ktoré nevedú do cieľa nie je všetko stratené.
The Western Sky je platňa, ktorá sa netlačí do uší, nesnaží sa s človekom zatriasť, priviesť ho k existenciálnym úzkostiam či revolučným činom. „Len hráme a z ničoho nič sa objaví niečo zázračné,” hovorí Andrew Hillard o tom, ako pesničky Franka Wintera vznikajú. Celkom výstižne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite