Život Joža Urbana sa uzavrel pred vyše desiatimi rokmi, keď ako 34-ročný tragicky zahynul. Ostali po ňom štyri básnické zbierky (ako Válkove Štyri knihy nepokoja), jedna kniha reflexií, jedna kniha reportáží, jedna kniha pre deti, posmrtne vydaná kniha zapatrošených básní, piesňové texty knižne tiež vydané posmrtne, libreto k muzikálu, rozhlasová hra...
.hviezda z Východu
Jožo Urban sa zjavil v osemdesiatych rokoch ako kométa z Východu. Všade, v literárnych súťažiach, v prílohách mladých autorov, zažiaril. O básnickú šticu prečnieval hlavy svojich rovesníkov. Nehľadal sa – v tom čase ešte nie: už bol nájdený. Bral plnými hrsťami, odkiaľ sa len dalo. Intenzívne a impulzívne sa inšpiroval všetkým, čo bolo poruke. A nebola to iba literatúra, iba poézia, ale aj hudba, filmy, fotografia, divadlo, výtvarné umenie... Inventúra mien v debute Malý zúrivý Robinson (Kainar, Lennon, Picasso, Apollinaire, Jesenin, Bach, Goya, Hellerov Yossarian, Antonioni, Nezval, Chaplin a nepomenovaný „mládenček s klávesmi“) predstavuje obvyklý repertoár autorít každého priemerného tínedžera. Psychedelická obálka Svetozára Mydla s vešiakom v podobe dúhy musela zarezonovať najmä s týmto mladým príjemcom Urbanových veršov. „Zhasnite svetlá, vchádza poézia,“ hlása jedna báseň, ale v skutočnosti celá literárna situácia hlásala: rozsvieťte reflektory, vchádza Básnik. A Jožo Urban, okrem toho, že bol rodeným básnikom, básnikom chcel byť aj vedome. Básnik bol preňho rebel, prekliatec, outsider, zbeh z vojny (či socialistickej vojenčiny), pijan, ľahtikár, bohém... Malý z názvu znamená nielen nevyrastenú postavu, ale aj malý v zmysle nedospelý. Petropanovský chalan, ktorý odmieta stať sa dospelým. A zúrivý neznamenalo iba agresivitu, ale aj intenzitu. „Kto ste vy, čo sa každé ráno / dobohujete do práce?“ útocí autor verbálne na svojho (malo)meštiackeho antipóda, ale fakticky aranžuje slovný materiál tak, aby vyznel ako bohovanie čiže nadávanie, hrešenie, kliatie. Pravda, Urban bol priveľmi jemný a kultivovaný na to, aby jeho rebélia bola prvoplánová a plochá. Sebaironicky píše „Moja strava je bohatá na cukry /a na dobre vymyslené / sentencie.“ Je to poézia v dobrom zmysle slova efektná – pre mladého básnika je zo všetkého najdôležitejšie štylizovat svoje smútky i dezilúzie do príťažlivo znejúcich poetických bonmotov. Život ako materiál na písanie.
.robinson v dave
Po príchode do Bratislavy sa Jožo Urban s chuťou a smädom vrhol do literárnej prevádzky. Nebol to iba bohémsky čas trávený po kaviarňach, pivárňach, podnájmoch, na cudzích izbách a v cudzích posteliach, bol to aj horúčkovitý pohyb po redakciách, literárnych krúžkoch a kluboch, v malých divadielkach, na koncertoch, v médiách, novinách... Bol nielen básnikom, ale aj reportérom, redaktorom, vyskúšal si pozíciu šéfa časopisu či inštitúcií, prijímal všetky podnety i ponuky. Všetko bral ako skúsenosť, ktorou sa platí rýdzosť básnika. Ešte aj pobyty v záchytkách či na policajných výsluchoch boli viac estetikou ako realitou, viac metaforou ako životom. Nemohol neprijať ponuku pop music, a tak sa s nadšením vrhá do tohto dobrodružstva, keď rocková hviezda na scéne spieva verše, ktoré ste napísali a ktoré si nedokážete zaspievať sám. „Život sa dial / a dial sa na sekeru“, píše vo svojej druhej zbierke Hluchonemá hudba, ktorá vyšla na prelome striedania dvoch režimov. Urban sa rád štylizoval do pozície outsidera, samotára, ale v skutočnosti bol človekom spoločnosti, spoločenstva, kolektívu, generácie. Jeho individualizmus v prvých dvoch zbierkach bol posplietaný z cudzích individualít (Hrabě, Kainar, Vysockij...), jeho autenticita a originalita boli umne a vysoko artistne poskladané z originalít mnohých umelcov. Bol to spoločný, generačný pocit. Žilo sa, aby bolo o čom písať, hrať, maľovať či spievať – a básne sa písali preto, aby sa dostavil pocit prežívania a žitia. Básne o nesmrteľnej láske sa píšu rovnako vrúcne ako tie o fatálnom neporozumení a rozvode (adresátom býva často tá istá osoba). Slová póza i pozícia sú negatívne podfarbené, ale pocit Urbanovej generácie bol práve v spore i v súhlase s nimi: pomocou póz zatajiť autentické gesto, v odmietaní kariérnych pozícií nájsť svoje trvalé miesto pod slnkom. „Aké to bolo v bratislavskom daždi?“ pýta sa sám seba básnik a odpovedá si sebaironicky, zakrývajúc sebaľútosť: „trochu som si pokrvácal“. A nad všetkou tou hranou i reálnou mizériou je presvedčenie, „že krása je ešte možná.“ Jožo Urban potreboval vnútornú i vonkajšiu rozháranosť ako palivo na to, aby to v ňom ešte nejaký čas horelo.
.kniha položivých
Najväčší nepokoj, najvieryhodnejšie vzbúrenectvo, najhlbšia dezilúzia, najúprimnejšie hľadanie stability sa však pre Joža Urbana začalo až po revolúcii. V jeho písaní sú výsledkom týchto procesov zbierky Kniha polomŕtvych (1992) a Snežienky a biblie (1996). Ukázalo sa, že tí, ktorí seba pokladali iba za položivých – pretože mali iba obmedzené možnosti, limitované slobody a takmer nijaké dôležité práva, že tí, ktorí svoju existenciu v reálnom socializme iba polo-žili, sú vlastne polomŕtvi. Patologicky je to možno to isté, ale nová situácia a nová doba resuscitovala ako prvé najnižšie pudy. Rozčarovanie urbanovskej generácie nebolo iba v tom, že ako prvé vstávajú z popola mŕtvoly, ale že tí polomŕtvi sme my. Generácia, ktorá sa bála oprieť o étos, sa vrhala na kultivovanie toho, čo by sme mohli nazvať „po-étos“. Jožo Urban je najmä v týchto dvoch posledných opusoch virtuózom slovenského jazyka. Manifestačne, parodicky i exhibujúco vytvára napríklad sonetový veniec, ktorý sa v našich končinách ešte stále pokladá za formálne najdokonalejšiu formu viazaného verša. Život akoby sa mstil mužovi J.U. za to, že sa ho pokúšal predtým rozpísať do nezáväzných veršov. Až teraz pociťuje ten rýdzi nepokoj, ktorý ho ženie z veľkých miest do menších a naspäť, až teraz sa študentská nezáväznosť mení na ťažobu dospelého muža, až teraz sa Robinson ocitá naozaj na ostrove samoty, hoci zaľudnenej rodinou, kamarátmi, obdivovateľmi... Status básnika, ktorému veril ešte Urban a ktorým možno sám chcel byť, básnika, ktorý mení životy svojich čitateľov, ktorý exploduje v mysliach a srdciach svojich oddancov, sa šmahom doby zmenil, už je to komická postavička predávajúca na rohu sveta „snežienky a biblie“.
V doslove k výberu básní Miroslava Válka Jožo Urban napísal: „...skutoční básnici sú, aj keď nie sú.“ Možno sa Jožo Urban alebo niečo v ňom svojím životom usiloval stať skutočným básnikom aj za cenu podrobenia sa tej najťažšej skúške – zahrávaním sa s vlastným životom. Toto tajomstvo sa nepochybne stane príťažlivým pre nové a nové generácie mladých čitateľov, ktorí budú hľadať niekoho, kto by ozvučil ich „hluchonemú hudbu“. Legenda Jožo Urban bude nepochybne časom silnieť. Budú sa reedovať jeho knihy, nakrúcať o ňom filmy, časom pribudne tabuľa, názov ulice, socha... Toto vonkajšie ornamentalizovanie nič nespochybní na tom, že Jozef „Jožo“ Urban bol naozaj skutočný básnik.
Z veršov Jozefa Urbana:
Tak úbohé sú naše peňaženky, keď na lunapark padá dážď – Už i ja mám naozajstné spomienky – Včerajšiu trávu prežúvajú kravy, ale zem trvá – ži tak, ako sa sluší a nevšimnú si tvoje uši – Iba si spomeň, ako kradnú deti – zbohom veľkomesto, kde každý z nás bol kolektívne sám – Filozofický pátos je tak trochu moje hoby – Kam sme to došli, dievčatko, že máme strach aj z detí – Vždy som chcel patriť k lepším žiakom, pretože som sa veľmi bál, že pre mňa nikto ani telefónom nehne – z lásky sa netreba vysmievať – ešte sme neboli a všetko sa stane zajtra – knižky máš prečítané a nové ti nik nenapísal – cudzie štastie je i naše, ale cudzí smútok nie – celá poézia je o niečom inom – nie som človek, ale len cintorín buniek - ešte nepostavili most, z ktorého by sa oplatilo skočiť – nie sme o nič horší ako pomníky.
.hviezda z Východu
Jožo Urban sa zjavil v osemdesiatych rokoch ako kométa z Východu. Všade, v literárnych súťažiach, v prílohách mladých autorov, zažiaril. O básnickú šticu prečnieval hlavy svojich rovesníkov. Nehľadal sa – v tom čase ešte nie: už bol nájdený. Bral plnými hrsťami, odkiaľ sa len dalo. Intenzívne a impulzívne sa inšpiroval všetkým, čo bolo poruke. A nebola to iba literatúra, iba poézia, ale aj hudba, filmy, fotografia, divadlo, výtvarné umenie... Inventúra mien v debute Malý zúrivý Robinson (Kainar, Lennon, Picasso, Apollinaire, Jesenin, Bach, Goya, Hellerov Yossarian, Antonioni, Nezval, Chaplin a nepomenovaný „mládenček s klávesmi“) predstavuje obvyklý repertoár autorít každého priemerného tínedžera. Psychedelická obálka Svetozára Mydla s vešiakom v podobe dúhy musela zarezonovať najmä s týmto mladým príjemcom Urbanových veršov. „Zhasnite svetlá, vchádza poézia,“ hlása jedna báseň, ale v skutočnosti celá literárna situácia hlásala: rozsvieťte reflektory, vchádza Básnik. A Jožo Urban, okrem toho, že bol rodeným básnikom, básnikom chcel byť aj vedome. Básnik bol preňho rebel, prekliatec, outsider, zbeh z vojny (či socialistickej vojenčiny), pijan, ľahtikár, bohém... Malý z názvu znamená nielen nevyrastenú postavu, ale aj malý v zmysle nedospelý. Petropanovský chalan, ktorý odmieta stať sa dospelým. A zúrivý neznamenalo iba agresivitu, ale aj intenzitu. „Kto ste vy, čo sa každé ráno / dobohujete do práce?“ útocí autor verbálne na svojho (malo)meštiackeho antipóda, ale fakticky aranžuje slovný materiál tak, aby vyznel ako bohovanie čiže nadávanie, hrešenie, kliatie. Pravda, Urban bol priveľmi jemný a kultivovaný na to, aby jeho rebélia bola prvoplánová a plochá. Sebaironicky píše „Moja strava je bohatá na cukry /a na dobre vymyslené / sentencie.“ Je to poézia v dobrom zmysle slova efektná – pre mladého básnika je zo všetkého najdôležitejšie štylizovat svoje smútky i dezilúzie do príťažlivo znejúcich poetických bonmotov. Život ako materiál na písanie.
.robinson v dave
Po príchode do Bratislavy sa Jožo Urban s chuťou a smädom vrhol do literárnej prevádzky. Nebol to iba bohémsky čas trávený po kaviarňach, pivárňach, podnájmoch, na cudzích izbách a v cudzích posteliach, bol to aj horúčkovitý pohyb po redakciách, literárnych krúžkoch a kluboch, v malých divadielkach, na koncertoch, v médiách, novinách... Bol nielen básnikom, ale aj reportérom, redaktorom, vyskúšal si pozíciu šéfa časopisu či inštitúcií, prijímal všetky podnety i ponuky. Všetko bral ako skúsenosť, ktorou sa platí rýdzosť básnika. Ešte aj pobyty v záchytkách či na policajných výsluchoch boli viac estetikou ako realitou, viac metaforou ako životom. Nemohol neprijať ponuku pop music, a tak sa s nadšením vrhá do tohto dobrodružstva, keď rocková hviezda na scéne spieva verše, ktoré ste napísali a ktoré si nedokážete zaspievať sám. „Život sa dial / a dial sa na sekeru“, píše vo svojej druhej zbierke Hluchonemá hudba, ktorá vyšla na prelome striedania dvoch režimov. Urban sa rád štylizoval do pozície outsidera, samotára, ale v skutočnosti bol človekom spoločnosti, spoločenstva, kolektívu, generácie. Jeho individualizmus v prvých dvoch zbierkach bol posplietaný z cudzích individualít (Hrabě, Kainar, Vysockij...), jeho autenticita a originalita boli umne a vysoko artistne poskladané z originalít mnohých umelcov. Bol to spoločný, generačný pocit. Žilo sa, aby bolo o čom písať, hrať, maľovať či spievať – a básne sa písali preto, aby sa dostavil pocit prežívania a žitia. Básne o nesmrteľnej láske sa píšu rovnako vrúcne ako tie o fatálnom neporozumení a rozvode (adresátom býva často tá istá osoba). Slová póza i pozícia sú negatívne podfarbené, ale pocit Urbanovej generácie bol práve v spore i v súhlase s nimi: pomocou póz zatajiť autentické gesto, v odmietaní kariérnych pozícií nájsť svoje trvalé miesto pod slnkom. „Aké to bolo v bratislavskom daždi?“ pýta sa sám seba básnik a odpovedá si sebaironicky, zakrývajúc sebaľútosť: „trochu som si pokrvácal“. A nad všetkou tou hranou i reálnou mizériou je presvedčenie, „že krása je ešte možná.“ Jožo Urban potreboval vnútornú i vonkajšiu rozháranosť ako palivo na to, aby to v ňom ešte nejaký čas horelo.
.kniha položivých
Najväčší nepokoj, najvieryhodnejšie vzbúrenectvo, najhlbšia dezilúzia, najúprimnejšie hľadanie stability sa však pre Joža Urbana začalo až po revolúcii. V jeho písaní sú výsledkom týchto procesov zbierky Kniha polomŕtvych (1992) a Snežienky a biblie (1996). Ukázalo sa, že tí, ktorí seba pokladali iba za položivých – pretože mali iba obmedzené možnosti, limitované slobody a takmer nijaké dôležité práva, že tí, ktorí svoju existenciu v reálnom socializme iba polo-žili, sú vlastne polomŕtvi. Patologicky je to možno to isté, ale nová situácia a nová doba resuscitovala ako prvé najnižšie pudy. Rozčarovanie urbanovskej generácie nebolo iba v tom, že ako prvé vstávajú z popola mŕtvoly, ale že tí polomŕtvi sme my. Generácia, ktorá sa bála oprieť o étos, sa vrhala na kultivovanie toho, čo by sme mohli nazvať „po-étos“. Jožo Urban je najmä v týchto dvoch posledných opusoch virtuózom slovenského jazyka. Manifestačne, parodicky i exhibujúco vytvára napríklad sonetový veniec, ktorý sa v našich končinách ešte stále pokladá za formálne najdokonalejšiu formu viazaného verša. Život akoby sa mstil mužovi J.U. za to, že sa ho pokúšal predtým rozpísať do nezáväzných veršov. Až teraz pociťuje ten rýdzi nepokoj, ktorý ho ženie z veľkých miest do menších a naspäť, až teraz sa študentská nezáväznosť mení na ťažobu dospelého muža, až teraz sa Robinson ocitá naozaj na ostrove samoty, hoci zaľudnenej rodinou, kamarátmi, obdivovateľmi... Status básnika, ktorému veril ešte Urban a ktorým možno sám chcel byť, básnika, ktorý mení životy svojich čitateľov, ktorý exploduje v mysliach a srdciach svojich oddancov, sa šmahom doby zmenil, už je to komická postavička predávajúca na rohu sveta „snežienky a biblie“.
V doslove k výberu básní Miroslava Válka Jožo Urban napísal: „...skutoční básnici sú, aj keď nie sú.“ Možno sa Jožo Urban alebo niečo v ňom svojím životom usiloval stať skutočným básnikom aj za cenu podrobenia sa tej najťažšej skúške – zahrávaním sa s vlastným životom. Toto tajomstvo sa nepochybne stane príťažlivým pre nové a nové generácie mladých čitateľov, ktorí budú hľadať niekoho, kto by ozvučil ich „hluchonemú hudbu“. Legenda Jožo Urban bude nepochybne časom silnieť. Budú sa reedovať jeho knihy, nakrúcať o ňom filmy, časom pribudne tabuľa, názov ulice, socha... Toto vonkajšie ornamentalizovanie nič nespochybní na tom, že Jozef „Jožo“ Urban bol naozaj skutočný básnik.
Z veršov Jozefa Urbana:
Tak úbohé sú naše peňaženky, keď na lunapark padá dážď – Už i ja mám naozajstné spomienky – Včerajšiu trávu prežúvajú kravy, ale zem trvá – ži tak, ako sa sluší a nevšimnú si tvoje uši – Iba si spomeň, ako kradnú deti – zbohom veľkomesto, kde každý z nás bol kolektívne sám – Filozofický pátos je tak trochu moje hoby – Kam sme to došli, dievčatko, že máme strach aj z detí – Vždy som chcel patriť k lepším žiakom, pretože som sa veľmi bál, že pre mňa nikto ani telefónom nehne – z lásky sa netreba vysmievať – ešte sme neboli a všetko sa stane zajtra – knižky máš prečítané a nové ti nik nenapísal – cudzie štastie je i naše, ale cudzí smútok nie – celá poézia je o niečom inom – nie som človek, ale len cintorín buniek - ešte nepostavili most, z ktorého by sa oplatilo skočiť – nie sme o nič horší ako pomníky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.