Komisár a šach

To, že Šefčovič sa stal pešiakom zákulisného šachu medzi ľudoveckou a socialistickou frakciou, v ktorom išlo o akúsi remízu na listine „odstrelených“ kandidátov, je banalita, ktorá milosrdne zakrýva more pretvárky i nezmyselnosti celej procedúry takzvaného hearingu. Bulharka Želevová, ktorej mal byť Šefčovič socialistickou „protiobeťou“, sa obhájiť naozaj nedokázala, bola však pod takou paľbou, že nie je jasné, koľko komisárov by za rovnakých podmienok prežilo. Celé „grilovanie“ je trochu komédia, kde sa testovanie odborných znalostí predstiera ako dôležité kritérium, pričom stojí na úplne poslednom mieste. Každá nominácia komisára je totiž kompromis medzi záujmami a silou jednotlivých štátov na strane jednej, a možnosťami šéfa Komisie na strane druhej. Preto „rezorty“ obsadzujú spolovice ľudia, ktorí s danou problematikou v živote neprišli do styku.
Kritérium, s ktorým sa v tomto procese nakladá účelovo a až odporne selektívne, je morálno-politická kompetencia. Šefčovič bol vtiahnutý do „mixu“ so Želevovou na základe údajne protirómskeho výroku. Ako zámienku pre prípadné nastolenie rovnováhy si to vybrala tá európska pravica, ktorá pri vstupe nových členských krajín sama prijala rezolúciu o „odsúdení totalitného komunizmu“, ktorý v „strednej a východnej Európe zavraždil milióny ľudí“. Na základe tohto dokumentu, ktorý svojho času pripravovali a schvaľovali asi rok, vtedy vyzvali európske vlády, aby nenominovali do Komisie ľudí s komunistickou minulosťou. Pekné predsavzatia na papieri porušili okamžite, keď do Barrosovej Komisie akceptovali Maďara Kovácsa. Avšak to, že po takej silnej rezolúcii vytiahli na Šefčoviča práve výrok o „zneužívaní sociálneho systému“, je príznak oportunizmu a hodnotovej sklerózy. Kovácsa pred piatimi rokmi títo podarení ľudovci aspoň tri hodiny poriadne „grilovali“. Šefčoviča sa však na to, čím získal dôveru komunistov, že práve jeho poslali na štúdium do Moskvy, alebo či necíti problém, že nízkym spôsobom získal konkurenčnú výhodu pred tými, ktorí na morálne kompromisy nepristúpili, ľudovci už nepýtali. Pritom na rozdiel od českého komisára Fuleho s totožnou históriou sa slovenský komisár za hriechy mladosti dodnes ani len neospravedlnil...
Nemá dôvod. Na čele s europoslancom (a exkandidátom na prezidenta) Kukanom to totiž na Slovensku nezaujíma ani SDKÚ, ktorá inak na odkaz Novembra nenechá dopustiť. Takže nakladačku, ktorú Dzurinda a spol. dostali od premiéra za intervenciu v prospech Šefčoviča, môžeme označiť za celkom spravodlivú. Robert Fico, ktorý definitívne zlúčil roly predsedu vlády a lídra volebnej kampane Smeru, využil kauzu na varovanie pred „alternatívou Dzurinda-Figeľ-Csáky“, lebo by „plnila požiadavky Fideszu“. Skutočnosť, že to urobil pri plnom vedomí podpory SDKÚ jeho nominantovi Šefčovičovi, ilustruje charakterové vlastnosti premiéra. Pod touto viditeľnou vrstvou špiny však leží ešte kódované Ficovo „posolstvo“ – ak má Slovensko problémy, treba za tým vždy hľadať maďarské intrigy.
Ale kauza Šefčovič ukázala jasne aj to, že opozícia sa nevie postaviť za žiadne hodnoty, radšej súťaží s Ficom v nadbiehaní väčšinovému dopytu, čo je ďalší prejav jej slabosti a nedôveryhodnosti.