Medzinárodná organizácia práce na konci minulého roka odhadovala, že postupné zhoršovanie podmienok na trhu práce prispelo k zvýšeniu globálnej nezamestnanosti o 39 až 61 miliónov ľudí viac oproti roku 2007. Do konca tohto roka sa po celom svete rady nezamestnaných môžu pohybovať medzi 219 až 241 miliónmi ľudí – čo je najvyšší zaznamenaný počet v histórii.
Táto organizácia očakávala aj to, že globálny rast reálnych miezd, ktorý sa dramaticky spomalil v roku 2008, sa zníži ešte viac do konca roku 2009 – aj napriek náznakom možného oživenia ekonomiky. Pracovala so vzorkou 53 krajín, u ktorých sa rast reálnych priemerných miezd znížil zo 4,3 percenta v roku 2007 na 1,4 percenta v roku 2008. Svetová banka preto varuje, že viac než 89 miliónov ľudí môže byť vinou krízy v pasci chudoby. Tí sa pridajú k odhadovaným 1,4 miliardy ľudí, ktorí v roku 2005 žili pod medzinárodnou hranicou chudoby s príjmom 1,25 dolára na deň.
.komparatívne výhody
Po zverejnení týchto čísel začali globalizáciu ostro kritizovať lídri rozvojových krajín, ktoré z nej mali výrazne profitovať. Prezident Ugandy Yoweri Museveni, ktorý sa zaslúžil o integráciu tejto krajiny do svetovej ekonomiky, uviedol, že globalizácia je ten istý starý poriadok s novými spôsobmi ovládania, novými prostriedkami útlaku, novými prostriedkami marginalizácie, pomocou ktorých sa bohaté krajiny snažia zabezpečiť si prístup k trhom rozvojových krajín.
Alternatíva ku globálnej integrácii však nie je atraktívna. Ak by rozvojové krajiny uzavreli svoje ekonomiky, povedie to k stagnácii a k ešte väčšej kríze. Aktuálne príklady sú Mjanmarsko (Barma) či Severná Kórea. V minulosti boli na rovnakej lodi aj Čína, Vietnam a India. Tie sa však ekonomickej liberalizácii nebránili.
Na prekonanie krízy v globalizovanom svete a vytvorenie základov na trvalý rast musia rozvojové krajiny v roku 2010 vyvodiť z histórie tie správne poučenia.
Čína, India, a niektoré ďalšie rozvíjajúce sa krajiny sa so súčasnou krízou vyrovnávajú pomerne dobre. Všetky tie krajiny mali pred krízou pozitívnu bilanciu zahraničného obchodu. Vďaka tomu získali dostatočný priestor na fiškálne manévre, ktoré im umožnili použiť proticyklické politiky na boj proti vonkajším šokom.
Tieto štáty sa starali o posilňovanie priemyselných odvetví, ktoré im poskytli komparatívne výhody, ako nadbytok pracovnej sily, prírodných zdrojov a kapitálových dotácií. Tie výhody boli základom ich konkurencieschopnosti, dynamického rastu a silnej fiškálnej a medzinárodnej pozície.
Naopak, keď sa krajiny pokúšajú ignorovať svoje komparatívne výhody, napríklad dotáciami importu či presadzovaním kapitálovo náročných high-tech odvetví, nemusí to dopadnúť dobre. V kapitálovo nedostatkovej ekonomike, kde sa vláda uchyľuje k vyrovnávajúcim dotáciám a ochrane, sa môže hospodársky rast spomaliť. Navyše, taká politika prináša riziká oslabenia vládnej fiškálnej pozície. Keď takú krajinu zasiahne kríza a ona neurobí včasné proticyklické opatrenia, povedie sa jej zle.
.ceny a trh
Ak chce krajina rozvíjať svoje komparatívne výhody a prosperovať v globalizovanom svete, potrebuje systém cien, ktorý odráža relatívny prebytok ich výrobných faktorov. Firmy v tej súvislosti musia byť stimulované na vstup do odvetví, v ktorých môžu uplatniť svoje nadbytočné pracovné sily, a tak nahradiť relatívny nedostatok kapitálu alebo naopak, znížiť tým svoje náklady a zvýšiť konkurencieschopnosť. Pozitívne príklady sú výroba odevov v Bangladéši, softvérové firmy v Indii či ľahký priemysel v Číne.
Tento cenový systém je možný len v trhovej ekonomike. Čína sa stala hospodárskym motorom až po zavedení trhovo orientovaných reforiem v 80. rokoch. Takisto všetkých 13 ekonomík s priemerným ročným tempom rastu 7 percent je trhových.
Presadzovanie jej komparatívnej výhody posilňuje odolnosť krajiny voči kríze a umožňuje rýchle hromadenie fyzického a ľudského kapitálu. Rozvojové krajiny s takými vlastnosťami sú schopné obrátiť svoje výrobné faktory z relatívneho pracovného či zdrojového nadbytku na relatívny kapitálový nadbytok v rozpätí jednej generácie.
V dnešnom konkurenčnom globálnom trhu krajiny potrebujú ustavične modernizovať a diverzifikovať svoje priemyselné odvetvia v závislosti od zmien ich výrobných faktorov. Úspech alebo neúspech priekopníckej firmy v modernizácii a diverzifikácii ovplyvní to, či ju budú iné podniky nasledovať, alebo nie. Vládna podpora takých priekopníckych podnikov môže proces urýchliť.
.pomocná ruka vlády
Priemyselný pokrok vyžaduje medzi firmami aj koordináciu súvisiacich investícií. Napríklad Ekvádor je dnes krajina, ktorá je úspešná vo vývoze rezaných kvetov. Pred desiatkami rokov by sa tamojší farmári nepustili do ich pestovania, pretože tam neboli v blízkosti letiska žiadne moderné chladiace zariadenia. Súkromné firmy by sa neodvážili investovať do tých zariadení bez podpory exportu kvetín.
V takejto situácii, keď trh sám nie je schopný prekonať vonkajšie faktory a nevyhnutné investície chýbajú, môže vláda zohrať pomocnú úlohu. To môže byť jeden z dôvodov, prečo správa Komisie pre rast zistila, že všetky úspešné ekonomiky majú dôveryhodné a schopné vlády.
Svet je dnes tak ďaleko na ceste integrácie ekonomiky, že návrat späť už nie je možný. Musíme sa poučiť z minulosti a zamerať sa na vytvorenie dobre fungujúcich trhov, ktoré umožnia rozvojovým krajinám využiť svoje komparatívne ekonomické výhody. Súčasťou tohto procesu je pomoc štátu žiaduca tak v rozvojových, ako aj rozvinutých ekonomikách. Jej pomoc sa môže líšiť v závislosti od stupňa rozvinutosti krajiny.
V dnešnom zložitom a vzájomne prepojenom svete potrebujú pomocnú ruku štátu pri svojom výstupe po globálnom rebríku aj tie najkonkurencieschopnejšie ekonomiky.
Justin Yifu Lin je hlavný ekonóm Svetovej banky a jej viceprezident pre rozvojové ekonomiky.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Táto organizácia očakávala aj to, že globálny rast reálnych miezd, ktorý sa dramaticky spomalil v roku 2008, sa zníži ešte viac do konca roku 2009 – aj napriek náznakom možného oživenia ekonomiky. Pracovala so vzorkou 53 krajín, u ktorých sa rast reálnych priemerných miezd znížil zo 4,3 percenta v roku 2007 na 1,4 percenta v roku 2008. Svetová banka preto varuje, že viac než 89 miliónov ľudí môže byť vinou krízy v pasci chudoby. Tí sa pridajú k odhadovaným 1,4 miliardy ľudí, ktorí v roku 2005 žili pod medzinárodnou hranicou chudoby s príjmom 1,25 dolára na deň.
.komparatívne výhody
Po zverejnení týchto čísel začali globalizáciu ostro kritizovať lídri rozvojových krajín, ktoré z nej mali výrazne profitovať. Prezident Ugandy Yoweri Museveni, ktorý sa zaslúžil o integráciu tejto krajiny do svetovej ekonomiky, uviedol, že globalizácia je ten istý starý poriadok s novými spôsobmi ovládania, novými prostriedkami útlaku, novými prostriedkami marginalizácie, pomocou ktorých sa bohaté krajiny snažia zabezpečiť si prístup k trhom rozvojových krajín.
Alternatíva ku globálnej integrácii však nie je atraktívna. Ak by rozvojové krajiny uzavreli svoje ekonomiky, povedie to k stagnácii a k ešte väčšej kríze. Aktuálne príklady sú Mjanmarsko (Barma) či Severná Kórea. V minulosti boli na rovnakej lodi aj Čína, Vietnam a India. Tie sa však ekonomickej liberalizácii nebránili.
Na prekonanie krízy v globalizovanom svete a vytvorenie základov na trvalý rast musia rozvojové krajiny v roku 2010 vyvodiť z histórie tie správne poučenia.
Čína, India, a niektoré ďalšie rozvíjajúce sa krajiny sa so súčasnou krízou vyrovnávajú pomerne dobre. Všetky tie krajiny mali pred krízou pozitívnu bilanciu zahraničného obchodu. Vďaka tomu získali dostatočný priestor na fiškálne manévre, ktoré im umožnili použiť proticyklické politiky na boj proti vonkajším šokom.
Tieto štáty sa starali o posilňovanie priemyselných odvetví, ktoré im poskytli komparatívne výhody, ako nadbytok pracovnej sily, prírodných zdrojov a kapitálových dotácií. Tie výhody boli základom ich konkurencieschopnosti, dynamického rastu a silnej fiškálnej a medzinárodnej pozície.
Naopak, keď sa krajiny pokúšajú ignorovať svoje komparatívne výhody, napríklad dotáciami importu či presadzovaním kapitálovo náročných high-tech odvetví, nemusí to dopadnúť dobre. V kapitálovo nedostatkovej ekonomike, kde sa vláda uchyľuje k vyrovnávajúcim dotáciám a ochrane, sa môže hospodársky rast spomaliť. Navyše, taká politika prináša riziká oslabenia vládnej fiškálnej pozície. Keď takú krajinu zasiahne kríza a ona neurobí včasné proticyklické opatrenia, povedie sa jej zle.
.ceny a trh
Ak chce krajina rozvíjať svoje komparatívne výhody a prosperovať v globalizovanom svete, potrebuje systém cien, ktorý odráža relatívny prebytok ich výrobných faktorov. Firmy v tej súvislosti musia byť stimulované na vstup do odvetví, v ktorých môžu uplatniť svoje nadbytočné pracovné sily, a tak nahradiť relatívny nedostatok kapitálu alebo naopak, znížiť tým svoje náklady a zvýšiť konkurencieschopnosť. Pozitívne príklady sú výroba odevov v Bangladéši, softvérové firmy v Indii či ľahký priemysel v Číne.
Tento cenový systém je možný len v trhovej ekonomike. Čína sa stala hospodárskym motorom až po zavedení trhovo orientovaných reforiem v 80. rokoch. Takisto všetkých 13 ekonomík s priemerným ročným tempom rastu 7 percent je trhových.
Presadzovanie jej komparatívnej výhody posilňuje odolnosť krajiny voči kríze a umožňuje rýchle hromadenie fyzického a ľudského kapitálu. Rozvojové krajiny s takými vlastnosťami sú schopné obrátiť svoje výrobné faktory z relatívneho pracovného či zdrojového nadbytku na relatívny kapitálový nadbytok v rozpätí jednej generácie.
V dnešnom konkurenčnom globálnom trhu krajiny potrebujú ustavične modernizovať a diverzifikovať svoje priemyselné odvetvia v závislosti od zmien ich výrobných faktorov. Úspech alebo neúspech priekopníckej firmy v modernizácii a diverzifikácii ovplyvní to, či ju budú iné podniky nasledovať, alebo nie. Vládna podpora takých priekopníckych podnikov môže proces urýchliť.
.pomocná ruka vlády
Priemyselný pokrok vyžaduje medzi firmami aj koordináciu súvisiacich investícií. Napríklad Ekvádor je dnes krajina, ktorá je úspešná vo vývoze rezaných kvetov. Pred desiatkami rokov by sa tamojší farmári nepustili do ich pestovania, pretože tam neboli v blízkosti letiska žiadne moderné chladiace zariadenia. Súkromné firmy by sa neodvážili investovať do tých zariadení bez podpory exportu kvetín.
V takejto situácii, keď trh sám nie je schopný prekonať vonkajšie faktory a nevyhnutné investície chýbajú, môže vláda zohrať pomocnú úlohu. To môže byť jeden z dôvodov, prečo správa Komisie pre rast zistila, že všetky úspešné ekonomiky majú dôveryhodné a schopné vlády.
Svet je dnes tak ďaleko na ceste integrácie ekonomiky, že návrat späť už nie je možný. Musíme sa poučiť z minulosti a zamerať sa na vytvorenie dobre fungujúcich trhov, ktoré umožnia rozvojovým krajinám využiť svoje komparatívne ekonomické výhody. Súčasťou tohto procesu je pomoc štátu žiaduca tak v rozvojových, ako aj rozvinutých ekonomikách. Jej pomoc sa môže líšiť v závislosti od stupňa rozvinutosti krajiny.
V dnešnom zložitom a vzájomne prepojenom svete potrebujú pomocnú ruku štátu pri svojom výstupe po globálnom rebríku aj tie najkonkurencieschopnejšie ekonomiky.
Justin Yifu Lin je hlavný ekonóm Svetovej banky a jej viceprezident pre rozvojové ekonomiky.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.