Kariéra mladého 31-ročného slovenského tenoristu Pavla Bršlíka je mimoriadne úspešná. Spieva v berlínskej Štátnej opere, londýnskej Covent Garden, newyorskej Metropolitnej opere, v Mníchove či v Madride. Za sebou má tiež úcinkovanie na viacerých hudobných festivaloch, medzi inými aj na najprestížnejšom z nich – na Salzburských slávnostiach.
V súčasnosti patrí medzi najvyhľadávanejších európskych interpretov Mozarta. Podobne ako slovenská sopranistka Lucia Popp, akoby sa pre mozartovskú hudbu narodil. V repertoári má Dona Otavia (Don Giovanni), Tamina (Čarovná flauta), Idamanteho (Idomeneo), Ferranda (Cosi fan tutte) a Belmonteho (Únos zo Serailu). Na októbrovej mníchovskej premiére Dona Giovanniho si spomedzi sólistov vyslúžil najväčší potlesk a hlasné bravó. Najlepší Don Ottavio, akého som osobne počul. Rovnaký úspech mal v Bratislave v nedávnej premiére Čarovnej flauty, i na otváracom koncerte sezóny SND, kde prijal pozvanie ako hosť Ľubice Vargicovej. Nespornou prednosťou Pavla Bršlíka je prepracovaná technika, nezameniteľná farba hlasu a neprehliadnuteľný profesionálny rast. Spieva presvedčivo, jednoducho, každá ária je presne a citlivo vystavaná. Akoby ho viedol sám maestro Mozart.
Bršlíkov repertoár zahŕňa mnoho ďalších postáv – Gennara (Donizettiho Lucrezia Borgia), Lenského (Čajkovského Eugen Onegin), Kudrjáša (Janáčkova Káťa Kabanovová), Alfréda (Straussov Netopier), Jacquina (Beethovenov Fidelio). Medzi jeho najúspešnejšie kreácie patrí rola Nemorina v Donizettiho Nápoji lásky, ktorou, mimochodom, pred pár rokmi konečne debutoval aj v SND po boku Adriany Kučerovej v úlohe Adiny. Práve v tejto role sa 7. januára tohto roku prvýkrát postavil na javisko viedenskej Štátnej opery.
Bol to skvelý debut. Už v úvodnej árii Quanto e bell,a quanto e cara zasvietil bezchybnými výškami. Po najznámejšej árii opery Una furtiva lagrima nasledoval dlhý potlesk i bravó, čo vo Viedenskej štátnej opere vôbec nie je bežné. Bršlíkovi robili spoločnosť ďalší skvelí umelci. Adinu spievala talentovaná ruská sopranistka Ekaterina Siurina, Belcoreho barytonista Fabio Capitanucci a šarlatána Dulcamaru Ambrogio Maestri (obaja páni sú stálicami milánskej La Scaly). Všetci podali bezchybné výkony, ktorým ťažko niečo vyčítať. Nápoj lásky v réžii Otta Schenka mal premiéru v roku 1980. Vek mu neubral na príťažlivosti. Nádherná, jednoduchá, počas celého deja konštantná scéna evokuje Tiepolov obraz Šarlatána. Ak by som predsa len chcel hľadať chybičku krásy, nájdem ju v hudobnom naštudovaní Andreasa Eschwé, ktorý občas zatienil sólistov a jeho forte bolo skôr fortissimom.
Pavol Bršlík si získal viedenské publikum, ktorému sa najbližšie predstaví v júni v úlohe Lenského v Čajkovského opere Eugen Onegin.
Autor je milovník opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.