Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Afganistan, Irán, Slovensko

.časopis .rozhovor

Narodila sa v Kábule, vyrastala v Teheráne, ale doma je na Slovensku. Stala sa prvou afganskou filmovou herečkou v histórii. Presťahovala sa na Slovensko a tu sa stala režisérkou. Na prelome roka strávila desať dní v Teheráne. Sahraa Karimi.

.ako ste sa dostali do Iránu?
Bola som v Afganistane, kde som robila nejaké klipy pre Človeka v ohrození. Cestou späť som mala íst cez Dubaj a tam čakať dvanásť hodín na lietadlo do Viedne. Povedala som si, že prečo by som mala sedieť dvanásť hodín v Dubaji a stále sa pozerať na tie isté veci, zrušila som letenku do Dubaja a kúpila som si letenku do Teheránu.  
.vedeli ste, že v tom čase sú v Iráne demonštrácie?
Vedela som, že niečo bude. My moslimovia máme taký mesiac smútku, teda hlavne šiíti. Je to pri príležitosti smrti Aliho, Mohamedovho nástupcu. Prvých desať dní toho mesiaca je v Iráne úplne najväčší smútok. Vedela som teda, že niečo bude, lebo zelení v Iráne vždy tie najväčšie sviatky využijú na to, aby sa stretli a vyšli do ulíc.
.keď sa povie „zelení”, myslí sa opozícia voči Ahmedínedžádovi?
Áno. Sú to stúpenci Míra Musávího.
.zelená je farba islamu...
To je pravda, ale oni sa snažia kopírovať Západ. Má íst akoby o pokračovanie „farebných” revolúcií.
.v Afganistane ste sledovali správy z Iránu?
Ja som taký typ človeka, že všade, kde žijem, sledujem správy. Takže som v Afganistane všetko sledovala. Pre mňa sú dôležité tri krajiny: Afganistan, čo je moja rodná krajina, Irán, kde som vyrástla a kde som prežila najdôležitejšie obdobie svojho života a Slovensko je krajina, kde som začala budovať svoju budúcnosť. 
.čo ste teda zažili v Iráne?
Išla som ku kamarátke, ktorá býva na severe Teheránu a jej mama býva na tej istej ulici ako Ali Chameneí. Je to blízko teheránskej univerzity. Vedela som, že keď pôjdem von, nesmiem so seboou zobrať kameru ani fotoaparát, lebo ja nie som Iránka ani Afganka, ale Európanka so slovenským pasom. Išla som s nimi von a brala som to tak trochu ako zábavu. Ale oni to tak nebrali. Oni tam žijú a vedeli, aké boli predchádzajúce demonštrácie. Hovorili mi, aby som sa príliš neukazovala, lebo ja mám trochu inú tvár – oni sú tmavší a majú iné črty. Išli sme von v desiaty deň sviatku, keď sú všetci na uliciach a spievajú náboženské piesne. Väčšina demonštrácií býva práve v tejto časti Teheránu, okolo univerzity. Aj pred tridsiatimi rokmi, keď prišiel Chomejní, začalo sa to tam. Hneď mi bolo jasné, že tu už nešlo o náboženský sviatok, ale o skutočnú demonštráciu.
.čo sa tam dialo?
Bolo tam strašne veľa gárd a veľa tajných policajtov.
.ako vyzerajú v Iráne tajní policajti?
Predávajú kvety alebo cigarety. Moja kamarátka hovorí, že tí, ktorí predávajú kvety, sú skoro všetci tajní. Miestni ľudia ich okamžite rozpoznajú. Ja som sa pýtala, ako to vedia, a oni mi hovorili, že to z nich priam kričí. Že ak tu zostanem ešte ďalších desať rokov, aj ja ich budem poznať. 
.boli to len gardy proti ľuďom, alebo aj obyčajní ľudia boli rozdelení…?
Aj obyčajní ľudia. Jasne vidíte, kto je za a kto je proti. Tí, ktorí podporujú vládu a tí, ktorí proti nej demonštrujú, sa spolu ostro hádajú. 
.ako taká hádka vyzerá?
To sú strašné hádky. Na demonštrantov kričia: „Nehanbíte sa? Chcete pred Západom ukázať, že sme slabí? Veď Chomejní nám priniesol revolúcie a všetko tu máme!” Najhoršie sa však správajú gardy.  
.čo robia?
Bijú ľudí obuškami. Myslím si, že to bola z ich strán aj provokácia, aby mohli zabiť Musávího sesternicu. V ten deň údajne zomrelo osem ľudí, ale koľko ich bolo naozaj, to sa nevie. Okrem toho zatkli veľmi veľa mladých ľudí. Tisíce. Bolo tam asi milión demonštrantov. Všetky ulice v tejto štvrti boli plné ľudí. Predstavte si napríklad celé bratislavské Staré mesto – a to je v porovnaní s Teheránom maličké – absolútne plné ľudí. Každá ulica, každé námestie.
.tí protestujúci ľudia majú nádej, že sa niečo zmení, alebo je to skôr výraz zúfalstva?
Skôr to zúfalstvo. Ľudia, ktorí demonštrujú, sú len v Teheráne. Ale Irán je obrovský. Ľudia mimo Teheránu tie demonštrácie veľmi nemusia. 
.prečo vlastne tie demonštrácie vznikli?
Lebo už ani v Iráne nie je doba, keď sú všetci izolovaní a uzavretí pred informáciami. Je tu napríklad internet. 
.ale internet bol v Iráne zablokovaný, nie?
Úplne. Nemohla som sa dostať ani na gmail, zatvorený bol Facebook, Yahoo, Google. Štyri dni to bolo úplne neprístupné. Nedali sa posielať ani esemesky. Za „normálnych” okolností to býva iba filtrované. Ale mladí ľudia vždy nájdu spôsob, ako to obísť. To je fascinujúce, že tie správy sa okamžite dostanú von z krajiny.
.ako sa to dá?
Neviem. Ľudia si vždy nejakú cestu nájdu. Človek pri sebe nemôže mať kameru a ja ako filmárka som vždy nadávala, že tá technika nejakým spôsobom ohrozuje verejný život. Ale v Teheráne som si uvedomila, že tá technika je aj dobrá. Všetci majú mobily a filmujú. A okamžite svoje zábery posielajú do BBC Persian Service a človek to hneď vidí v satelitnej televízii. V BBC mali hneď spoľahlivé a aktuálne informácie. Dnes už sa  nedá všetko utajiť. Keď som žila v Iráne, bolo to úplne iné. Keď som chcela zavolať tete do Ameriky, musela tom íst na poštu, čakať tam v dlhom rade a potom rýchlo rozprávať, lebo to bolo veľmi drahé. Dnes má každý maličký chlapec mobil. Ale iránska vláda je veľmi silná.
.je za ňou aj verejná mienka?
Veľká časť obyvateľov vládu podporuje. Dva dni po demonštráciách, o ktorých hovorím, sme chceli íst do kina. Nejaká zahraničná televízia informovala, že aj v ten deň má byť demonštrácia. Všade boli gardy, hoci ulice boli úplne prázdne. Boli tam len gardy a policajti na motorkách. V Iráne je 20 miliónov zamestnancov štátu. Keďže je tam veľa mladých ľudí a veľká nezamestnanosť, mnohí sú radi, že majú prácu od štátu. Keď len polovici z nich poviete, aby išli na ulicu a chránili krajinu, tak to stačí. 
.dá sa povedať, že v Teheráne sú zelení a mimo Teheránu podporovatelia Ahmedínedžáda?
Nie je to úplne tak rozdelené. Aj mimo Teheránu sú takí, ktorí sú proti vláde, ale sú roztrúsení, a preto nepredstavujú takú silu. V Teheráne ich je veľa a sú spolu. Ja nie som politik a asi tomu ani nerozumiem, ale rozdiel medzi revolúciou, ktorú robil Chomejní a revolúciou, ktorá prebieha teraz, je v tom, že Chomejní vedel, čo chce a mal svoju ideológiu, za ktorú bojoval. Musáví nemá jednu ideológiu. Jeden deň povie jedno a na druhý deň niečo iné. Ja si myslím, že ak človek chce niečo zmeniť, musí sa za to postaviť a bojovať. Musáví nie je taký jednoznačný.
.v Európe to často zjednodušujeme: proti zlému Ahmedínedžádovi je dobrý Musáví. O čo v skutočnosti ide zeleným?
Možno, že by som to nemala takto hovoriť, ale zdá sa mi, že viacerí, ktorí idú s Musávím, to robia aj preto, aby sa dostali von z Iránu. Keď sa dostane von ich fotografia alebo, povedzme, rozhovor, hneď má veľkú šancu, že dostane politický azyl. 
.čiže ľudia chcú utiecť z Iránu?
Veľmi veľa mladých ľudí chce utiecť. Vplyv médií je obrovský a zdá sa im, že život v Európe a Amerike je ideálny a jednoduchý.
.ktoré médiá im ten obraz dávajú?
BBC Persian Service a množstvo iránskych televízií, ktoré fungujú v zahraničí. 
.bola ste svedkom nejakej nebezpečnej situácie?
Keď som prišla do Iránu, nemala som víza. Prišla som a povedala som si, že buď mi dajú vízum, alebo ma deportujú naspäť do Afganistanu. Vízum mi dali a zdalo sa mi to celé úplne jednoduché. Keď som sa vracala, tak už to také jednoduché nebolo. Bolo po demonštráciách a ja som mala profesionálnu kameru a dvadsať kaziet z Afganistanu. Našťastie som prišla o tri hodiny skôr na letisko: všetko si pozreli, a tak ma sekírovali, až mi bolo do plaču. Neviem, či im robil problém môj pas, to, že tam je napísané, že som sa narodila v Kábule a oni si myslia, že keď som z Afganistanu, musím byť chudobná, alebo mi závideli, že idem na Západ. Pýtali sa ma, prečo som bola v Afganistane, ja som im povedala, že preto, lebo som sa tam narodila a mala som tam prácu. Potom, že prečo som prišla do Iránu. Na to som im povedala, že som mala náboženské želanie a chcela som íst na sväté miesta. Ani som si neuvedomila, že mám na hlave zelenú šatku. Aj na to sa ma pýtali. Povedala som im, že sa mi tá farba páči. Dve hodiny som tam strávila, ale bolo to veľmi nepríjemné. Nakoniec mi nechceli dovoliť zobrať do lietadla káble, aby som vraj nemohla zaškrtiť pilota. Tak som si z kufra musela vybrať všetky veci a do kufra som dala len káble. Vyzerala som ako nejaký terorista. Bolo to trápne.
.nemali ste predsa len chuť v Iráne niečo nakrútiť?
Nie. Prvýkrát v živote som sa bála. V Afganistane sa nebojím a idem aj do zakázaných ulíc a hneď, keď sa niečo deje, vyťahujem kameru. Ale v Iráne som sa bála. Irán je neuveriteľne záhadný. Ľudia sa k vám priateľsky správajú, ale neviete, čo si myslia. Je to zvláštna krajina. Je to horšie ako Afganistan.
.z Iránu ste odišli pred ôsmimi rokmi. Ako sa tá krajina za ten čas zmenila?
Zmenila sa atmosféra: ľudia sú už oveľa lepšie informovaní. Keď som si, napríklad, pred desiatimi rokmi chcela kúpiť Dostojevského Idiota, musela som to dva dni hľadať a nakoniec som tú knihu dostala pod pultom a bola veľmi drahá. Ja som tú knihu veľmi chcela čítať, lebo ja som taký existencialistický typ človeka, a tak som čítala Camusa, Dostojevského a podobných autorov.
.to vtedy v Iráne vychádzalo?
Vychádzalo to za šacha, pred revolúciou. Vtedy nebola cenzúra. Teraz nájdete v Iráne všetko. Camus, Sartre, Márquez, všetko. 
.ako je to možné, že ten režim na jednej strane filtruje internet a na druhej strane vychádzajú takéto knihy?
Neviem. Je to krajina paradoxov. Ak aspoň polovica obyvateľov Teheránu tie knihy číta, tak musí dôjsť k zmene. Zmenila sa komunikácia so svetom – všetci majú mobily a internet. A všetko je dnes v Teheráne drahé.
.aký je dnes v Iráne priemerný zárobok?
Asi 500 dolárov.
.boli ste aj mimo Teheránu?
Bola som kúsok od Teheránu, kde žil môj strýko a pred niekoľkými mesiacmi zomrel a je tam pochovaný. Išla som na jeho hrob. To je v takom starom, náboženskom meste a tam sú všetci za Ahmedínedžáda. Viete, pár dní po týchto demonštráciách zvolal demonštráciu Chameneí, ktorý bol proti tomu, že ľudia „zneužili” náboženský sviatok. No a aj na tú demonštráciu prišlo obrovské množstvo ľudí, ktorí demonštrovali proti Západu a proti zeleným. 
.čo hovoria Iránci na to, že Musávího manželka Zahra je známa a politicky aktívna?
Ona je profesorka na univerzite a ten obraz, ktorý Západ vytvára, že ženy v Iráne nemajú moc, nie je celkom správny. Chomejní urobil veľa zlých vecí, ale jednu vec urobil dobrú:  povedal, že všetky ženy by mali študovat. Šestdesiat percent študentov vysokých škôl v Iráne tvoria ženy. 
.to je fajn, ale majú aj prístup k vysokej politike?
Sú v parlamente a Ahmadínedžád chcel ukázať, že aj on je liberálny, a tak má vo vláde päť žien. Ale tie ženy sú stále zahalené a nemajú svoj vlastný hlas. O Musávího manželke Iránci príliš nerozprávajú. Považujú to za normálne.
.ďalšia známa Iránka je Neda, ktorú zabili na demonštrácii. Aký majú k nej Iránci vzťah?
Pre tých, ktorí sú proti vláde, je hrdinkou – zomrela za svoje presvedčenie. Tí druhí ju považujú za hlúpu – čo si myslela, že zmení Irán? Jej smrť v každom prípade už nie je tou najhorúcejšou správou v Iráne.
.môžu tieto demonštrácie reálne zmeniť iránsky režim?
Moja kamarátka a jej manžel tomu veria. Keby tomu neverili, tak by sa toho nezúčastňovali. V skutočnosti to však, bohužiaľ, zďaleka nie je také jednoduché. Ale dôležité je, že sa niečo začalo. Tridsať rokov nemal nikto silu postaviť sa a niečo povedať. A to sa mení. Aj vláda sa už začína báť. Našli sa tisíce ľudí, ktorí už nechcú mlčať.
.čítali sme, že iránska polícia sníma tváre demonštrantov, a potom ich vyhadzujú z práce. Je to pravda?
Áno. Deje sa to. V televízii ukazujú tváre ľudí, ktorí sa zúčastnili demonštrácií. A to sú chudáci ľudia. Kolegovia a susedia, ktorí podporujú vládu, ich budú nenávidieť a strpčovať im život. Keď sme sa prechádzali po Teheráne,  pred policajnými stanicami bolo veľa ľudí. Taxikár nám povedal, že čakajú na prepustenie svojich detí. Toho, ktorého príbuzní zaplatia, prepustia a majú šancu emigrovať. Chudobní však zostanú vo väzení a aj keď ich prepustia, nebudú to mať ľahké. Bolo zaujímavé, že keď sme raz v noci išli s kamarátmi na prechádzku, išli sme tmavými ulicami a ľudia z tmy kričali Allah akbar, čo znamená Boh je veľký a zároveň je to heslo revolúcie. Niečo ako keď v Československu štrngali kľúčmi. Ozývalo sa to zo všetkých strán a my sme im takisto odpovedali. Bolo to zaujímavé – polnoc a zo všetkých strán sa ozýva Allah akbar. Bola to úplne filmová situácia.
.celý svet sa bojí toho, že Irán vyrobí atómovú bombu. Je to téma aj v Iráne?
Je, ale nie je to také silné ako tu. Iránci môžu mať rozdielne názory, ale keď vidia, že krajina je v ohrození, dajú sa dokopy a bránia svoju krajinu. Nie je to ako v Afganistane, kde všetci jeden druhého nenávidia. Irán je nacionalistická krajina. 
.vy ste sa narodili v Kábule. Aké to tam vtedy bolo?
Bola vojna so Sovietskym zväzom. V roku 1989 Sovieti odišli. Viem, že sa to nepatrí hovoriť, ale ja milujem komunizmus, hoci teda vonkoncom nie som komunistka, lebo to bolo najkrajšie obdobie môjho života. Mala som otca, chodili sme do školy a boli sme slobodní.
.čo robili rodičia?
Boli profesori na univerzite. Keď padol komunizmus, rodičia stratili prácu a my sme nemohli chodiť do školy.
.po komunistoch prišli mudžahedíni. Čo sa zmenilo?
Všetko. Zničili celú krajinu. Nevedeli sa dohodnúť, každý chcel byť prezident. A tak medzi sebou bojovali. Prišiel Taliban, a to bolo úplne najhoršie. Nechápem, prečo chcú dnes s Talibanom všetci rokovať. Bola to tragédia: vzdelaní ľudia sa nevedeli dohodnúť, a potom odniekiaľ z juhu Pakistanu prišli talibanci, ktorí nevedia poriadne ani čítať a písať a všetko zničili.
.kedy ste odišli z Afganistanu?
V roku 1996 som odišla, lebo môj otec chcel, aby som doštudovala. Poslali ma k strýkovi do Iránu.
.rodičia mali iránsky pôvod?
Moja mama je z Tadžikistanu a otec bol Peržan. Otec bol profesor matematiky a fyziky, mama profesorka literatúry.
.irán bola pre vás slobodná krajina?
Áno. Bolo tam viac slobody. Ale my sme vtedy nič nevedeli.
.čo ste v Iráne študovali?
Skončila som gymnázium, a potom som išla na prijímačky a prijali ma na architektúru. V Afganistane som dva roky nemohla chodiť do školy a matematiku ma učil doma otec. Učil ma asi veľmi dobre, lebo som vedela viac než spolužiaci.
.ako ste sa dostali k filmu?
Náhodou som dostala úlohu vo filme Dcéra slnka. Bol to dosť problematický film, lebo bol o lesbickej láske. Stala som sa prvou afganskou herečkou, ktorá hrala vo filme. A potom sa to všetko začalo. Bola som dievča, čo žilo so strýkom, ktorý bol konzervatívny človek. Ja som čítala knihy, ktoré mi otec odporučil, napríklad Tolstoja a Dostojevského. Keď som sa dostala do umeleckej spoločnosti, svet zrazu vyzeral ináč. Tí ľudia boli slobodnejší. A ja som začala rozmýšľať, ako by som mohla niečo zmeniť vo svojom živote. Uvedomila som si, že žiť v Iráne do konca života nie je veľké víťazstvo. Bola by som inžinierka a potom čo? Cítila som, že svet je veľký a ja ho musím objaviť. A tak som prišla na Slovensko.
.ako sa to stalo?
Náš film vyhral hlavnú cenu na bratislavskom filmovom festivale. Pozvali nás na festival. Režisérka mi povedala, že ak sa chcem niekam dostať, tak musím íst von a nesmiem zostať v Iráne. Vtedy som už vedela, že otca v Afganistane zavraždili a že sa tam asi nemôžem vrátiť. Tak som prišla do Bratislavy s plánom, že po skončení festivalu pôjdem do Nemecka. Rozhodla som sa za dva dni. Zabalila som si kufor, mala som slovník, sto dolárov a sto mariek. Do Nemecka som sa však nedostala a zostala som tu. A som veľmi rada, že som tu zostala. Stretla som sa tu s veľmi dobrými ľuďmi, ktorí mi v najťažších chvíľach veľmi pomohli. Ja som sem neprišla žobrať, ale slobodne žiť a študovat. Pýtali sa ma, čo chcem študovat a ja som povedala, že filmovú školu. Všetci mi hovorili, že je to veľmi ťažké, že tam na réžiu prijmú len piatich ľudí. Rok som sa na to pripravovala, nekupovala som si nič, len lístky do kina a celý deň som trávila v Charlie Centre a pozerala filmy. Už ma poznala aj uvádzačka a občas ma pustila aj bez lístka. Dnes som na Slovensku doma.
.nakrútili ste film Afganské ženy za volantom. Ako ten film vznikol?
Skončila som školu a prijali ma na doktorandské štúdium. Na prijímacie skúšky som napísala námet na dokumentárny film o prvých ženách, ktoré v Afganistane dostali vodičský preukaz. V komisii bol aj pán Oparty, ktorý bol neskôr môj pedagóg. O dva roky neskôr bol workshop Ex Oriente a všetci sme museli prihlásiť nejaké filmy. Pán Hochel ma mal z nejakého dôvodu rád a zrazu mi zavolal a povedal, že na Ex Oriente prihlásil môj námet spred dvoch rokov. Ja som nevedela, čo mám robiť. Nemala som producenta. On mi povedal, že mám zavolať pána Opartyho a spýtať sa, či by mohol byť mojím producentom. On súhlasil a tri roky sme to nakrúcali. Po desiatich rokoch som sa znovu vrátila do Afganistanu.
.aké to bolo?
Myslela som si, že keď už sú tam tí Američania – a to je dobre, že tam sú – že sa všetko zmenilo. Ale nezmenilo sa. Naša ulica bola rovnaká a bolo mi do plaču. Za posledné tri roky som tam už bola viackrát a už si uvedomujem, že sa tam všeličo predsa len zmenilo. A to je dobre.
Sahraa Karimi / Narodila sa v roku 1982 v Kábule, ako štrnástrocná odišla do Iránu, kde dokončila gymnázium a začala študovat architektúru. Ako herečka sa prvýkrát objavila vo filme Dcéra slnka, ktorý získal hlavnú cenu na treťom ročníku Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. Po festivale zostala na Slovensku, vyštudovala dokumentaristiku na Filmovej fakulte VŠMU. Venuje sa dokumentaristike a spolupracuje s organizáciou Človek v ohrození. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite