Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo Slováci nedostávajú Nobelove ceny?

.ladislav Kováč .časopis .kritická príloha

V tomto texte ide o dve témy. Inde by to boli témy rozdielne, na Slovensku sa nedajú oddeliť. Obe sa týkajú celku našej kultúry: konkrétni v ňom jedinci slúžia len na osvetlenie všeobecného stavu.

Po poli zbahnenom ťažko sa kráča: hliny sa nalepí – na odev nalepí, na telo nalepí, na ducha nalepí –pútnika – hráča. ... Martin Rázus, Vykúpenie, 1929
..slovenské nádorové bujnenie 
V .týždni 51.  52./09 referovali štyria vedeckí pracovníci o najnovších Nobelových cenách. Staronová otázka: prečo medzi odmenenými neboli Slováci? Prečo Nobelova cena Slovensko obchádza? Vysvetlením by mohlo byť, že ju dostávajú len početne veľké národy. Ale (!): z našich dvoch susedov, nie príliš väčších ako my, dostali dosiaľ Rakúšania 17 a Maďari 14 Nobelových cien za vedu. Fakt, že Česi dostali len jedinú a Slováci nijakú, kole oči. 
Pritom tí dvaja Slováci, čo v .týždni písali o Nobelovej cene za fyziológiu a medicínu, sami od nej v roku 2009 ďaleko neboli. Pripomeňme si, že písali o odmenení výskumu telomér. Teloméry, zakončenia chromozómov, v ktorých sú uložené gény, zaisťujú správne fungovanie nášho tela; keď sa zrelé bunky popletú a objaví sa v nich enzým telomeráza – ktorý ináč funguje len v bunkách ľudského zárodku a v zrelých bunkách je umlčaný – bunky sa „splašia“, začnú sa nekontrolovane deliť, spustí sa nádorové bujnenie, vznikne rakovina. Stačilo by teda telomerázu vyradiť, geneticky alebo vhodným liečivom, a bolo by po chorobe. Žiaľ, vec nie je taká jednoduchá. Okrem telomerázy sa môžu v bunkách spustiť iné procesy, ktoré dokážu vyvolať neobmedzené množenie chromozómov. A jednu z týchto alternatív objavili a ďalej skúmajú zmienení dvaja bádatelia. Dodať treba: sú zároveň učiteľmi, pracujú na univerzite a do svojho výskumu zapájajú študentov. Originálny a lacný je systém, na ktorom problém študujú: teloméry mitochondrií kvasiniek.
Tu sa končí prvá téma. Ostáva pootvorená: možno predsa raz pocestujú Slováci po najvyššie vedecké ocenenie do Štokholmu... Ale prečo nie teraz? Nadväzuje na ňu téma číslo dva. Obidvaja muži, o ktorých je tu reč, uverejnili v roku 2009 v zahraničí viacero vedeckých publikácií o telomérach. No jednému z nich vyšiel aj publicistický článok u nás, v .týždni 35/09, a to s nadpisom „Zlyhanie našej generácie“. Vylíčil v ňom, aké nepriaznivé sú na Slovensku podmienky pre vedu. Nesťažoval sa na svoj nízky plat, ani na nedostatok peňazí na výskum, naopak, odsúdil „bedákanie nad pomermi ako základný nástroj na ospravedlnenie vlastnej neschopnosti“. Podstatu vidí v chýbaní duchovnej klímy pre vedu. „Sme sterilní. ... S kolegami sa rozprávame (ak sa vôbec rozprávame) o nedostatku peňazí a nekompetentnosti ministerstva, a nie o odborných problémoch... Priemer, priemer, priemer.“ Nevyhol sa kritike vlastnej univerzity: škola sivá, morálne opotrebovaná, na čele s rektorom bez vízie, ktorý pri výročí školy „odmeňuje morálne zdeformovaných ľudí“ (upresňujem: aktérov husákovskej normalizácie). Ale nešlo mu o ohováranie, ani o výhovorky, že sa konať nedá. Išlo o apel na vrstovníkov i celú vedeckú komunitu: môžeme, dokážeme. 
Čo nasledovalo? Nijaké prijatie výzvy, nijaké diskusie, ani verejné, ani súkromné. Na internetovej stránke .týždňa jeden anonym autora obvinil, že článok napísal preto, lebo sám túži byť rektorom; niekoľko iných autora pochválilo. Zato sa však článkom zaoberalo vedenie univerzity. Nie však analýzou jeho výpovede. Autora článku odsúdili za to, že univerzitu kritizoval; a keď už cítil potrebu kritizovať, mal tak urobiť na domácej pôde, nie verejne. Najpozoruhodnejšiu radu mu dal fakultný kolega: ak sa cíti frustrovaný z pomerov a situácia sa mu javí nenormálnou, mal by vyhľadať psychoanalytika. 
Bože, veď toto všetko je „déja vu“, toto tu už bolo! Veď toto je zhubný nádor na národnej kultúre – a ten sme neodstránili. Za mojich mladých čias, pomaly pred 50 rokmi, sa na tejto univerzite vedenia univerzity a fakúlt tiež zaoberali  nespratnými ľuďmi, ktorým nevyhovoval domáci „smrádok, ale teplučko“. Vtedy to, pravda, vedenia organizácií  mali jednoduchšie: mohli sa oprieť o výbory komunistickej strany. Pre Stranu takíto nespratníci neboli ľudia neprispôsobiví, ktorých treba psychiatricky vyšetriť; nespokojencov označkovali za ideologických nepriateľov, zástancov kapitalizmu. Recept Strany bol tvrdší: nespokojných treba z univerzity povyhadzovať. Pokročili sme za to polstoročie. Dnes už stranícke výbory na školách nemáme a zlikvidovať ľudí, ktorým sa zápecníctvo protiví, je ťažšie. Len, žiaľ, ako by všetko ostatné bolo ostalo po starom. Roky ubehli, zostarli sme, opotrebovali sa v bojoch o samozrejmosti – presadzujem zásadu, že nám starým sa treba stiahnuť do úzadia, nezavadzať, podporovať mladších, mlčať. Ale ak je mladšia generácia, ktorú jeden z jej príslušníkov oslovil a vyzval do zápasu s nenormálnym stavom, ticho, potom je na nás, aby sme sa ozvali. Ak chceme nádorové bujnenie zastaviť, treba sa pokúšať o všetko – aj o nemožné. 
.prvá normalizácia slovenskej vedy
Druhú tému som začal od konca. Jej začiatok je inde. Vyjadruje ju príbeh, ktorý má jedného hlavného hrdinu. O jeho identifikáciu nejde, iní by uviedli podobné príbehy s inými postavami. Na kritizovanej univerzite, na pracovisku, kde sa dnes skúmajú mitochondriálne teloméry, inokedy, o štvrťstoročie predtým, v čase vrcholiacej husákovskej normalizácie, sa udial malý zázrak. Normalizácia pracovisko „vyčistila“, najzdatnejší učitelia a výskumníci boli prepustení, úspešne rozbehnutý výskum – už vtedy robený na mitochondriách – zastavený; na čelo pracoviska bol postavený Veľký Normalizátor: politický karierista, ideologický demagóg, vedecká nula. Za tohto človeka, pod jeho ochrannými krídlami, vyštudoval neobyčajne usilovný a inteligentný študent a stal sa vysokoškolským učiteľom. Podarilo sa mu vtedy čosi temer nemožné: bez toho, že by bol mal za učiteľa skúseného vedca, bez príležitosti vyškoliť sa v zahraničí, na troskách vedecky zničeného pracoviska dokázal ako samouk zvládnuť základné metódy vtedy aj vo svete ešte iba začínajúcich techník molekulárnej biológie a génových manipulácií. Združil okolo seba študentov a znovu v nich zažal entuziazmus. Do priestorov zničeného pracoviska vrátil sa starý duch pracovitosti a nadšenia. Obnovil sa výskum mitochondrií... 
Ja sám, vtedy v profesionálnom vyhnanstve na vidieku, som vlastným očiam neveril. Bol som skôr skeptikom, že by sme u nás, v skromných podmienkach, dokázali metódy génových manipulácií zaviesť a používať. O to viac ma potešilo, keď tento schopný mladý muž prejavil záujem stretnúť sa so mnou a poradiť sa o svojom odbornom raste. Veď veľa riskoval, ak sa chcel on, člen strany a jej nádejný káder, tajne zísť s človekom, ktorého komunistický režim zavrhol. Dohodol som s kolegami na zahraničnom pracovisku, aby k nim mohol pricestovať, učiť sa u nich a ďalej rozvíjať svoje schopnosti. Aj sa tak nakoniec stalo. Zazdalo sa mi, že kdesi na obzore sa pomalinky črtá prvá slovenská Nobelova cena... 
Žiaľ, pobyt v zahraničí prišiel neskoro. Všetko sa vyvinulo ináč. Mladík dozrieval na muža stredného veku, na prácu v laboratóriu mal čoraz menej času a nakoniec ju opustil. Doteraz mi nejde do hlavy, prečo človek, ktorý poznal skutočnú radosť z vedy, dal prednosť vidine inej kariéry. Vzal si vzor zo svojho šéfa? Myslím si, že keby ho bol formoval Oxford, a nie normalizačná Bratislava, bol by si našiel iné vzory. A jeho životná dráha by bola iná. Je mi ho ľúto a z premrhaného talentu je mi smutno. Náš protagonista sa stal miláčikom komunistickej strany. Menovala ho za jedného z najmladších riaditeľov vedeckej ustanovizne; z bádateľa sa stal byrokrat. Dostalo sa mu privilégia určeného len pre najnádejnejších: koncom osemdesiatych rokov ho vybrali za praktikanta Ústredného výboru Strany. Po čase si ho sama Strana poslala na zácvik do USA. A tu, naraz, bác! – vráti sa z Ameriky do krajiny, v ktorej sa medzitým prihodila Nežná revolúcia a všetko je ináč. Ale čoskoro sa zorientuje. Vstupuje do Mečiarovho HZDS a urobí v ňom rýchlu kariéru. Až takú, že Mečiar ho spraví svojím kandidátom na primátora Bratislavy. Je jedným z tých, čo rozpoznajú jedinečnosť postkomunistickej privatizácie: len o chĺpok mu ujde sprivatizovanie ľupčianskej penicilínky. No potom sa mu zazdá, že Mečiarova hviezda hasne. Tak ako viacerí, čo sa prepočítali, predčasne odíde z HZDS a skúša kariéru cez ďalšiu, už tretiu politickú stranu. Hrubá chyba: Mečiar nezabúda. 

.druhá normalizácia slovenskej vedy
Preskočme roky a všimnime si dnešok. V Obchodnom registri je náš protagonista vedený ako podnikateľ, spoluvlastník štyroch firiem. On je však zároveň na plný úväzok vedúcim jednej z katedier univerzity. Na internetovej stránke katedry by ste márne hľadali podrobnejšie údaje o tom, aké vedecké objavy sa na nej urobili. Zato zistíte, že katedra podniká. Na stránke nájdete ponuku služieb, ktoré vám za úhradu poskytne: pracovisko má hŕbu unikátnych a drahých vedeckých prístrojov. Boli síce kúpené za peniaze štátu, ale kto zo zamestnancov či študentov školy ich chce využiť, nech si zaplatí. No služby sú predražené. Preto dvaja bádatelia na telomérach, o ktorých bola reč na začiatku, si kupujú podobné služby lacnejšie na univerzitách v Brne a vo Viedni, ba aj na jednom pracovisku v Južnej Kórei. 
To nestačí. Náš protagonista, v očiach politikov najväčšia vedecká kapacita, poradca ministra školstva, vševed, má aj ďalšie zamestnanie –  je riaditeľom Centra vedecko-technických informácií SR. Nie hocijakého – Centrum zamestnáva 107 ľudí. Na jeho vybudovanie šla miliarda korún. Boli časy, keď by také čosi bolo bývalo na Slovensku potrebné, veď vedecké publikácie sa ťažko zháňali a nejaký dôležitý údaj mohol uniknúť, lenže tie časy sú za nami. Niežeby Centrum bolo načisto zbytočné, ale v našich pomeroch je luxusom. Zanedlho budú v podstate všetky vedecké publikácie k dispozícii voľne na internete; ak niektoré dnes ešte nie sú, získať ich nie je problém. Tvrdenie, ktorým táto organizácia zdôvodňuje svoju existenciu, že totiž „úspešnosť a efektívnosť vývoja a výskumu kriticky závisí od kvality informačných služieb a zdrojov“, v takomto znení neplatilo nikdy a dnes je čírou demagógiou. Centrum buduje veľkú zbierku databáz v Žiline, kam potečie veľa peňazí (hádajte, prečo tam!), hoci väčšina svetových vedeckých databáz je voľne prístupných na internete a zanedlho budú prístupné všetky. 
Najnovší nápad Centra, ako vyhodiť do luftu 200 tisíc eur, mi pripadá úplne absurdný.  Za tú sumu chce Centrum získať počítačový program, ktorým bude preverovať všetky bakalárske, magisterské, doktorské dizertácie a aj iné kvalifikačné spisy, či nie sú „plagiátmi“. Nakoniec, aj rektor Univerzity Komenského sa nedávno pochválil, ako univerzita dbá o vysokú úroveň výučby a bádania: zakúpila antiplagiátorský program na kontrolu diplomových prác. Voľakedy sme viedli študentov k tomu, aby mali radosť z originálnosti svojich nápadov i textov a ak by odpisovali alebo podvádzali, aby cítili hanbu. To, že preberali myšlienky iných, že nad nimi premýšľali, že ich rekombinovali a tým premieňali na nové poznanie, nám neprekážalo. Ak naliehame, aby písali dizertácie po anglicky, nevidím previnenie v tom, keď si požičiavajú z textov autorov, ktorých materčinou je angličtina, ich frazeológiu, ba i celé vetné moduly. Učiteľ by mal mať takú znalosť svojho odboru, aby rozpoznal, či dizertácia jeho žiaka je kópiou inej alebo jej napodobeninou. Navyše, skúsený odborník musí už po pár otázkach zistiť, či autor textu je jeho naozajstným pôvodcom. To chceme na univerzitách pohodu, dôveru, hrdosť, radosť z vlastnej tvorby, hanbu z podvádzania nahradiť strachom? Chceme, aby sa invencia študentov vypotrebúvala na hľadanie trikov, ako podviesť antiplagiátorský program? Samozrejme, internet otvoril nebývalé možnosti – už dokonca ani žiakom základných a stredných škôl nerobí ťažkosť stiahnuť si slohovú úlohu z internetu. Ale riešenie je inde – nespočíva v tom, že Centrum vedecko-technických informácií narastie do orwellovských rozmerov a bude preverovať každú slohovú úlohu.
Patrím k tým, čo zosmutnejú, keď v časopisoch Science a Nature čítam, že Slovenská republika dáva na vedu najmenej zo všetkých štátov EÚ. Ale kým si situáciu v systéme vzdelanosti a vedeckého bádania u nás nenapraví sama vedecká komunita, každé zvýšenie výdavkov na vedu bude zbytočné. Ba kontraproduktívne (ako dobre ilustruje miliarda korún premrhaná na vybudovanie Centra). Len nekompromisná analýza stavu a konania tých, čo sú zaň zodpovední, a to v rámci celospoločenskej diskusie, slobodnej a neanonymnej, môže priniesť nápravu. Situáciu nemožno podceňovať. Protagonista môjho druhého príbehu už svoju stranícku príslušnosť stačil zasa premeniť a odhadujem, že v druhej Ficovej vláde dostane do rúk riadenie celého nášho školstva a vedy. 
Dejiny – celkom mimo módy zacitujem Karla Marxa – sa nikdy neopakujú, a ak, nuž iba v podobe frašky. Sedemdesiate a osemdesiate roky, husákovská normalizácia, akokoľvek bolestná, bola naozaj fraškou. Dnes slovenskú vedu kvári druhá normalizácia a dejiny sa opakujú tretíkrát. Svetovo úspešný vedec, ktorý na nenormálnosť tejto normalizácie upozornil, dostal odporučenie, že má navštíviť psychiatra – takže nenormálny je on a pomery sú normálne...
A tu je pointa: ten mudrc, čo tomuto „nenormálnemu“ nespokojencovi poradil návštevu u psychoanalytika, nebol nik iný, než protagonista môjho príbehu. Ten, čo bol nádejou našej vedy, keď začínal svoju dráhu za laboratórnym stolom. Keby bol vo vede vydržal, mohol byť hádam prvý, čo by Slovensku priniesol Nobelovu cenu. Na ceste Slovenska k Nobelovej cene je však dnes prekážkou a čoskoro sa môže stať prekážkou neprekonateľnou. On, a jemu podobní nesú veľký diel zodpovednosti za intelektuálnu biedu našej vedy. Tú nespôsobuje len umŕtvenie duchovného života, absencia diskusií, podporovanie priemeru a podpriemeru, závisť, inflácia pseudouniverzít, smutno-smiešna honba za titulmi, mrhanie európskymi peniazmi, obludný nárast byrokracie. Blahoslavení chudobní duchom, lebo nevidia a nevedia, a teda ani nenesú zodpovednosť. Dnes však hlavným nešťastím Slovenska začína byť jeden špecifický typ ľudí, ktorí sú inteligentní a vidia a vedia. Tých treba volať na zodpovednosť. Dokážu šikovne využívať hŕbu duchovných úbožiakov, ktorá má v rukách politickú moc – vo svojom sebeckom záujme úspešne lovia v stojatých vodách slovenského rybníka nevzdelanosti, polovzdelanosti a hlúposti. A mútia v ňom vodu, sťažujú jasné videnie, mätú politikov a verejnosť demagógiou a newspeakom z čias starého režimu. Pokazení komunizmom, bez hodnôt, čo by ich presahovali, bezhranične prispôsobiví – ale pritom nesporne schopní. Ibaže schopní všetkého. A čo je vôbec najhoršie: majú nasledovníkov, ich úspešnosť ich robí vzorom pre mladých.
.pokus o optimizmus na záver
Obávam sa, že tretie opakovanie dejín nebude fraškou, ale civilizačným kolapsom. Ale to už vari patrí k môjmu veku, vidieť veci v takejto katastrofickej optike. Asi by ste mi nemali veriť, kolegyne a kolegovia zo škôl a vedy, odo mňa mladší. Azda je ešte nádej: treba, aby vás viedlo presvedčenie, že to, aké to na Slovensku bude, záleží na vás.
Autor je biológ a bývalý minister školstva
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite