Slobodné oko

Texty kníh Voľným okom a Voľným okom II boli postupne uverejňované v časopise Romboid, pravda, autor ich pre knižné vydania do istej miery korigoval. Vznikali v rokoch 2005 – 2009, a hoci nie sú takto chronologicky usporiadané, zato v ich poradí predsa len chronológiu nájdeme. Juraj Mojžiš označil tieto svoje sondy do výtvarného umenia za úvahy, ale tých 18 textov je v skutočnosti 18 esejí – štúdií s krásnou metaforickou štylizáciou a výbornou lexikou. Ide o taký podrobný výklad, že čitateľ má pocit vlastnej prítomnosti pri tvorbe umeleckých artefaktov. „Voľné oko je oko slobodné, zastaví sa však len tam, kde mu srdce napovie.“ 

Juraj Mojžiš si spravidla vyberá dve-tri diela z tvorby tých, ku ktorým má osobitný vzťah a v príslušnej štúdii najprv prerozpráva to, čo voľným okom vidí. Potom nastupujú asociácie a príbehy evokované práve vnímanými výtvormi. Mojžiš nazýva svoje eseje rozprávaním o umení. A je to rozprávanie zaujímavé a pútavé, esejisticky na vysokej úrovni, v ktorom je bohatstvo informácií nielen z výtvarníctva. Charakterizuje situáciu umenia v celoeurópskom kontexte, povodí nás múzeami a galériami, zasvätene píše o vernisážach, združeniach, smeroch, dielach a ich autoroch. Našich umelcov vždy posudzuje na pozadí historického plátna príbuzných smerov, tém, žánrov a techník. Výtvarné umenie v svojich esejach výstižne a pohotovo prepája s filmovým, s filozofiou, literatúrou, históriou, psychológiou i hudbou.     

Každý umelec, ktorému Juraj Mojžiš venuje v tejto knihe pozornosť, bol nejakým spôsobom v čase normalizácie (niektorí prípadne ešte v 50. rokoch) proskribovaný. Napr. „tvorba Mariána Čunderlíka musela utŕžiť niekoľko lekcií z bohatého repertoáru totalitného spoločenského zriadenia. Medzi nimi má čestné miesto zákaz jeho prvej samostatnej výstavy roku 1958.“ Na umeleckých osudoch vybraných výtvarníkov nenásilne, priam zašifrovane podáva negatíva normalizačných rokov. Mojžiš však citlivo a diskrétne hovorí aj o „poblúdení“ niektorých umelcov v období tvrdej totality 70. rokov. 

Tak ako v prvej knihe Voľným okom, aj tu podrobne vysvetľuje niektoré umelecké prúdy, ktoré sa dotkli tvorby umelcov, prítomných v tejto publikácii. V každej štúdii explicitne uvádza spôsob, metódu a to, čo je charakteristické pre vznik a konečný výsledok diela výtvarníka, i to, ku komu sa svojou tvorbou hlási (napr. Alojza Klima k Ľudovítovi Fullovi, Marián Čunderlík k Jánovi Mudrochovi, Marián Meško k Rudolfovi Filovi, Eduard Ovčáček bol fascinovaný Freudom, časť sochárskeho diela Pavla Tótha bola ovplyvnená Dominikom Tatarkom, Martin Kollár spolupracuje s Petrom Kerekesom a pri jeho fotografiách nachádza Mojžiš paralelu s Elom Havettom...) Obdivuhodná je bibliografia jednotlivých výtvarníkov, ktorú Mojžiš úcelne zakomponoval do textov. Ide najmä o recenzie a odborné kritiky z najrôznejších, nielen domácich dobových periodík. Nápadito využíva aj svoje staršie texty o umelcoch. „Porozumieť“ obrazom, sochám či fotografiám značí porozumieť dejinám, vyznať sa v nich. Téma, obsah obrazu dokáže u Mojžiša vyvolať sériu úvah, spomienok a informácií v širokom zábere. Jednotlivé témy odvíja od najstarších čias cez viaceré oblasti kultúry a viacerých autorov. Príťažlivá je aj vnútorná, sémantická kompozícia textov.

Juraj Mojžiš sa opäť predstavil ako precízny znalec tvorby výtvarníkov. Jeho eseje sú múdre a obdivuhodné kvantitou i kvalitou látky. Ide až do podstaty, keď hľadá spoločné znaky artefaktov u jednotlivcov, keď nachádza a demonštruje inšpirácie, podnety na ich tvorbu. Zaujímavo píše o živote umelcov, o ich diele a dobe, v ktorej tvorili. Prechádza desaťročiami i storočiami, jednotlivými krajinami i svetadielmi a čitateľ získava priam encyklopedické vedomosti. Ani v najmenšom však nejde o nejakú kompiláciu, pretože Juraj Mojžiš je odborník – znalec umenia a v tomto prípade i doby, o ktorej sa zmieňuje. Preto môže vynášať súdy, uvádzať definície a vlastné teórie.

Na veľkej ploche textov tejto knihy sú výtvarné diela „len“ inšpiráciou pre Mojžišove veľmi dobré a zaujímavé úvahy.