Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vikinská dráma

.časopis .týždeň vo svete

Je to blizzard? (The Economist) Je to vojna s Islandom. Zaháji Brown inváziu? (The Wall Street Journal) Islandský ľud si zaslúži naše sympatie. (Guardian) Čaká Island diplomatická vojna s Veľkou Britániou? (Iceland Review) Čo sa to vlastne Islande deje?

Aktuálne dejstvo vikinskej drámy sa začalo v predposledný deň minulého roku, keď islandský parlament pomerom hlasov 33 ku 30 schválil zákon, ľudovo nazývaný Icesave 2. O šesť dní neskôr, teda 5. januára 2010, mal zákon svojím podpisom potvrdiť a uviesť do platnosti prezident Ólafur Ragnar Grímsson. Ten sa vo svojom sídle, ktoré skôr pripomína útulnú horskú chatu než prezidentský palác, v ten deň stretol so štyrmi ministrami islandskej vlády a s guvernérom centrálnej banky. Keď odchádzali do susedného, podobne útulného domu, v ktorom sídli premiérka krajiny Johanna Sigurdadóttir, vedeli už zrejme, čo sa stane. Prezident Grímsson zákon nepodpísal. Ešte v ten istý deň agentúra Fitch znížila rating islandských štátnych dlhov na úroveň junk, čiže odpadu bez akejkoľvek hodnoty, čím ostrovný štát odrezala od možných pôžičiek na svetových finančných trhoch. A z Amsterdamu a Londýna sa ozvala taká prudká kritika, že striedmi kolegovia z Wall Street Journal začali písať o (obchodnej) vojne.
.ľadová istota
Icesave, je, či vlastne bol, reklamný slogan označujúci sporiace účty v elektronických pobočkách islandskej banky Landsbanki, ktoré začiatkom roku 2008 vznikli vo Veľkej Británii, Holandsku a v Belgicku. Icesave ie slovo (na reklamných tabuliach bývalo napísané  síce v chladných, ale veselých farbách), ktoré symbolizovalo najprv sebavedomý vrchol a následne trápny pád islandského ekonomického zázraku.
Zhruba od roku 1991 islandská ekonomika prudko rástla a jej ťažisko sa postupne presúvalo od tradičného rybolovu a výroby hliníka k cestovnému ruchu, službám, informačným technológiám a k finančníctvu. Sprivatizované boli dve štátne islandské banky Kaupthing a Landsbanki, vznikla nová banka Glitnir. Ich vlastníci, manažéri a finanční makléri, sa skôr než na veľryby, ktoré sa pokojne plavia v chladnom mori okolo Islandu, podobali na nebezpečných žralokov útočiacich na všetko, čo sa hýbe. Hoci vtedy málokto hovoril o hypotekárnej bubline a o toxických aktívach, islandskí finančníci boli priamo v strede jedného aj druhého. Island im bol, pochopiteľne čoskoro primalý, a tak kupovali, predávali a investovali po celom svete: od anglického futbalového klubu cez sieť dánskych obchodov s módnym oblečením až po americké letecké spoločnosti. Aj vďaka nim ustavične silnela islandská koruna a krajina ľadu sa stala jedným z najdrahších miest na svete.
Dnes je jasné, že to prerástlo všetky medze súdnosti a zdravého rozumu: majetok bánk sa vyšplhal na 12-násobok islandského HDP a zo začiatku mimoriadne úspešný projekt Icesave obhospodaroval na svojich účtoch niekoľko miliárd eur. To všetko malo byť, a vlastne aj bolo, garantované islandským fondom ochrany bankových vkladov. Ten bol však na ostrove, ktorý má 317-tisíc obyvateľov, žalostne malý. A tak, keď v októbri 2008 zasiahla Island svetová finančná kríza a všetky tri banky v krajine skrachovali, o svoje úspory prišli aj Holanďania, Briti a v menšej miere aj Belgičania (kde bola internetová banka Icesave menej úspešná). Vysvitlo, že „ľadová istota” stála na tenkom ľade.
.kto za to môže?
Zdá sa priam neuveriteľné, že islandskému, holandskému ani britskému úradu pre bankový dohľad nebola internetová banka Icesave od začiatku podozrivá. Skúseným bankárom muselo byť jasné, že malý islandský fond na ochranu vkladov anglických a holandských sporiteľov nemôže uchrániť. Nie je dokonca jasné ani to, či to vôbec bola jeho zodpovednosť. Podľa francúzskej poslankyne Európskeho parlamentu za Stranu zelených Evy Joly, ktorá je v súčasnosti aj poradkyňou špeciálneho prokurátora, vyšetrujúceho príčiny finančnej krízy na Islande a jej straníckeho a europarlamentného kolegu Alaina Lipietza nie je podľa platných európskych direktív v prípade, že sídlo materskej banky je mimo EÚ – čo je prípad Islandu – povinnosťou materskej krajiny ručiť za vklady v jej európskych dcérskych spoločnostiach. Keďže existuje aj presne opačný výklad týchto direktív, posledné slovo by mal mať Európsky súdny dvor.
Namiesto súdneho dvora však Holandsko a Veľká Británia rokovali s Islandom z pozície sily. „Gordon Brown a Medzinárodný menový fond sa snažia z Islandu urobiť krajinu tretieho sveta,” hovorí pre .týždeň islandský podnikateľ a honorárny konzul Slovenskej republiky v Reykjavíku Runolfur Oddsson. Veľká Británia a Holandsko podľa neho – a podľa mnohých ďalších vplyvných Islanďanov – podmieňovali pomoc MMF, ako aj rokovania o vstupe Islandu do EÚ bezvýhradným prijatím ich návrhov. Tie spočívali v splatení 2,35 miliardy libier Veľkej Británii a 1,3 miliardy eur Holandsku do roku 2024 spolu s 5,55-percentným ročným úrokom. Keďže to znamená zhruba 12 000 eur na každého občana Islandu a len úrok za jeden rok presahuje náklady na polročné financovanie islandského zdravotníctva, Reykjavík sa snažil aspoň trochu zmierniť dopad tejto finančnej transakcie na svoje hospodárstvo tým, že platby podmienil rastom domáceho HDP. Zákon, ktorý to všetko podchytával („Icesave 1”), prijal islandský parlament  28. augusta 2009 a prezident ho následne podpísal. 
Holandská a britská vláda však zjavne vychádza z predpokladu, že jediným vinníkom kolapsu Icesave je Island a že hoci išlo o súkromnú firmu (ktorej klienti zverili peniaze s vedomím rizika), jej podlžnosti by mali zaplatiť Islanďania. A tak v posledných mesiacoch tlačili na islandskú vládu, ktorá už nemala veľmi kde ustúpiť. Už zvýšila všetky druhy daní a minimalizovala výdavky, pričom v krajine stále rastie nezamestnanosť a prvýkrát od roku 1883 klesá (v dôsledku emigrácie) počet jej obyvateľov. Islanďania sú však hrdý národ, ktorý si podľa ekonóma Magnúsa Árniho Skúlasona „už 1 100 rokov plní všetky medzinárodné právne povinnosti, a bude tak robiť aj naďalej.” Vláda preto medzinárodnému tlaku ustúpila a rozhodla sa všetky dlhy zaplatiť, nech to stojí čokoľvek. „Sme za kolaps Icesave zodpovední a mali by sme zaň zaplatiť,” hovorí pre .týždeň básnik a ľavicový politický aktivista Davíd Stefánsson. 
Prezident a minimálne 60-tisíc Islanďanov, ktorí mu adresovali petíciu proti vládou dohodnutému a parlamentom prijatému zákonu, to videli ináč. Islandská česť nespočíva len v dôslednom splácaní dlhov, ale aj v odvahe postaviť sa v duchu prastarej vikinskej tradície proti veľkým a silným. Na Islande sa preto bude v najbližších týždňoch konať referendum, ktoré nepochybne problematický zákon pochová. 
.čo ďalej?
Na celej tejto vikinskej dráme sú zaujímavé najmä dve veci. Prvou je česť. Akokoľvek sa to cynickému Európanovi môže zdať neuveriteľné, to, čo sa v súvislosti s kauzou Icesave na ľadovom ostrove deje, nie je tradičný politický boj, ale zápas o vlastnú hrdosť a dôstojnosť. Súčasná islandská vláda je ľavicová a z prostredia ľavice pochádza aj prezident Grímsson. Jeho krok podporuje pravicová opozícia, väčšina ekonómov, ako aj tradične sociálno-demokratické obyvateľstvo. Grímssonovi kľúčoví zahraniční spojenci – europoslanci Alain Lipietz a Eva Joly – sú členmi francúzskej Strany zelených. Davíd Stefánsson, ktorý organizoval minuloročné protesty v Reykjavíku a pre .týždeň v tom čase povedal, že najbližší mu je anarchizmus, naopak prezidentov krok kritizuje a tvrdí, že za svojimi záväzkami si treba stáť až do trpkého konca. Poznajúc viacerých aktérov tejto polemiky, musíme konštatovať, že nikomu z nich nejde o v prvom rade o politickú moc, ale o česť svojej krajiny.
Druhou zvláštnosťou je svetová verejná mienka, ktorá sa po prezidentovom kroku pridáva jednoznačne na stranu Islandu. Komentáre v takých rozdielnych denníkoch, akými sú Guardian, Wall Street Journal a Financial Times, sa vzácne zhodujú v tom, že zmluva, do ktorej Island tlačia Holanďania a Briti, je neakceptovateľná. Jednak by ekonomicky zruinovala krajinu, ktorá je dlhoročným a spoľahlivým partnerom Londýna aj Amsterdamu, a potom by vytvorila falošný dojem, že Islanďania môžu za všetko a naivní holandskí a anglickí sporitelia a bankoví inšpektori za nič. 
Všetko smeruje k hľadaniu obojstranne prijateľného kompromisu. Island je pripravený veľkú časť svojich podlžností zaplatiť, Británia a Holandsko by mali byť pripravené prijať svoj diel zodpovednosti a pomôcť mu v tom.
Island je síce v podstate neobývateľný ostrov a má menej obyvateľov než jedna londýnska štvrť, ale Vikingovia nezvyknú prehrávať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite