Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .osobnosti

Ivan Medek, pravnuk prezidenta T. G. Masaryka, bol posledný z veľkých československých novinárov dvadsiateho storočia. Posledný z tých, ktorí mohli ukázať na svoj život a povedať: Nezlyhal som.

Toto nezlyhanie dávalo jeho slovám zvláštnu váhu, omnoho väčšiu, akou disponovali slová tých, ktorí za sebou mnohé zlyhania, v ľudskej aj novinárskej podobe, mali. To, samozrejme, samo osebe neznamená úplnú diskreditáciu a nejaký zákaz písať do novín a vyslovovať názory. No ten, kto o tom vie, díva sa na takého človeka a na to, čo tvrdí, trochu inak. Veľmi často súhlasím napríklad s názormi jedného veľmi známeho komentátora veľkého českého denníka, no zároveň viem, že ten novinár vyštudoval v osemdesiatych rokoch marxizmus-leninizmus, čo hádam žiadny normálne mysliaci človek nemohol.
V dobe, keď bol Medek ako novinár najslávnejší a do dejín českej žurnalistiky sa zapísal zlatým písmom, som ho ja za žiadnu hviezdu nepovažoval. Každý večer tak od svojich pätnástich či šestnástich som si vždy o deviatej večer ladil na svojom rádiu v zelenej izbe Hlas Ameriky.
Hlas Ameriky na rozdiel od Slobodnej Európy nebol zďaleka tak rušený a zhruba od polovice osemdesiatych rokov nebol rušený vôbec. Správy Ivana Medka z Viedne, čo fungovali ako „zberač“ informácií o českom (a slovenskom) disente a o skutočnom stave vecí v Československu, som bral tak trochu ako doplnok toho, čo ma na správach Hlasu Ameriky zaujímalo väčšmi. Správ o svete, do ktorého som sa dostať nemohol, o Spojených štátoch, o ceste do ktorých som mohol len snívať. A tiež o tom, čo sa mení v Sovietskom zväze, protektorskej mocnosti, bez zmeny ktorej by sa ani u nás asi dodnes nič nezmenilo. Medek sa pre mňa stal zásadným až v roku 1988, keď sa konečne začalo aj u nás diať niečo, čo mohlo nakoniec viesť k zmene režimu –ľudia z Charty 77 mi prepáčia. Ale aj tak som bral Medka skôr ako „čítača správ“ než ako skutočného novinára. Mojimi hviezdami boli ľudia z Rádia Slobodná Európa – Karel Kühnl, otec a syn Schulzovci, Jefi Fištejn, Karel Moudrý. Vám Slovákom som Mečiara nezávidel, ale to, že vďaka nemu o pár rokov dlhšie vysielala tá vaša Slobodná Európa, som vám závidel.
O čo menej som Ivana Medka počúval z Viedne, o to viacej som ho vnímal po roku 1989 v Prahe. Ako kancelár prezidenta Havla bol jedným z tých ľudí, ktorí zosobňovali noblesu a slušnosť tohto vládcu Pražského hradu – dve veci, ktoré z Hradčian zmizli spolu s Havlom. S vekom Medkove slová získavali na váhe, čo sa len tak hocikomu nestáva. Jeho kniha spomienok bola demýtizujúcim čítaním, novinárčina v jeho živote bola len jednou z mnohých prác, no pravdy v nej vyslovené mi ho vrátili medzi českých velikánov. „Komunistom nikdy never,“ často hovorieval priamo a nekompromisne Pán novinár Medek a podobne podával aj všetky ďalšie svoje pravdy.
„Neviem o žiadnom novinárovi ako bol on,“ povedal o ňom v nekrológu na Rádiu Česko môj kolega Petr Dudek. Bohužiaľ ani ja. Azda sa v tej našej česko-slovenskej generácii aspoň jeden taký objaví.  Možno o ňom zatiaľ ešte nevieme, možno nám zatiaľ pripadá len ako „čítač správ“.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite