Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naplnený život Sone Kovačevičovej

.peter Zajac .časopis .nekrológ

V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sme si na neformálne stretnutia mladých literárnych vedcov pozývali kolegov z iných vedeckých disciplín, sociológov, ekológov, historikov umenia a architektúry, etnológov. Chceli sme sa učiť a boli sme zvedaví, ako vyzerá špicková práca v susedných vedeckých disciplínach.

Je to už príbeh z iných čias, preto treba pripomenúť, že sme ich vo vtedajších dobových podmienkach na pôde Literárnovedného ústavu mohli uskutočniť len vďaka žičlivosti niektorých starších kolegov a menovite vtedajšieho predsedu Literárnovednej spoločnosti Ivana Kusého. Jednu z najfascinujúcejších návštev nám zo starého priateľstva priamo odobril. Bol ňou kolektív pani Sone Kovačevičovej, práve vtedy intenzívne pracujúci na Etnografickom atlase Slovenska.
Prišli aj mladí spolupracovníci, ale vcelku to bola spanilá dámska jazda učiteľky a jej žiačok. Pani Soňa mala medzi nimi prirodzenú autoritu. Naučila ich pracovať metódou etnokartografických prác a oni sa od nej učili všetkému, počínajúc zostavením bibliografie, čerpaním z cudzích vzorov až po koncipovanie. Už vtedy z nich vyžarovala časť jej ženského sebavedomia, ale aj pohľad na svet,  „oblažovaný iróniou“.
Bola to dvojnásobne fascinujúca symbióza. Videli sme, že koncepčná práca bez ideologickej predpojatosti môže viesť k úspechu. A vyžarovalo z nej, že veda môže byť úcinnejšia, ak sa v kolektívnom duchu spojí vedecká imaginatívnosť a skúsenosť s energiou mladosti. Výsledok, podnes v našich vedeckých končinách zriedkavý, Etnografický atlas Slovenska, vyšiel na prahu slobodného sveta v roku 1990 a je dobre známy. Môžem povedať, že vo chvíli, keď pani Soňa preberala v roku 1991 v mene celého kolektívu od vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej rady Františka Mikloška Národnú cenu Slovenskej republiky, cítil som aj osobnú pýchu, že sme mohli nazrieť do práce kolektívu v stave zrodu, lebo vo vede nepoznám krajší pocit ako zážitok z toho, čomu sa hovorí work in progress.
Pani Soňa prežila život vrchovato naplnený vedou, a nebola to, samozrejme, len práca na Etnografickom atlase Slovenska. Podieľala sa na kolektívnom diele Slovenské ľudové umenie I., II., napísala knihy Ľudová plastika, Vkus a kultúra ľudu, Človek a tvorca, Človek a jeho svet, venovala sa nemeckej a židovskej kultúre na Slovensku, dostala prestížnu Herderovu cenu a množstvo ďalších ocenení.
Ale toto stretnutie bol iniciačný zážitok. Rovnako ako autobiografia Preskakovanie polienok na spoznanie jej života a doby. Soňa Kovačevičová žila aj svoj vlastný život naplno. Bol to život lepšej časti slovenskej intelektuálnej elity 20. storočia, ktorá musela celý život preskakovať polienka, ale bol to aj stredoeurópsky život, ktorému hádzalo dvadsiate storočie, plné násilia, krvi, zmien režimov a hraníc pod nohy riadne polená a menej odolné povahy aj riadne doudieralo.
Pani Soňa v ňom prejavila nielen osobnú, žuffovskú a liptovskomikulášsku nepoddajnosť, ale ukázala, že možno obstáť aj v slovenskom svete, hoci aj v ňom sa „tie najveselšie a najtragickejšie situácie neodohrávajú vo vzduchoprázdne a samy od seba, ale v určitom dejinnom začlenení a vzájomných vzťahoch“.
Svet pani Sone bol moderným svetom, spojeným s tradíciou, ešte neodtrhnutým z reťaze, ako ho svojím presahujúcim pohľadom dovidela na začiatku dvadsiateho prvého storočia.
Bol to svet mysle a zmyslov, svet duchovnosti a telesnosti, svet bystrého vnímania a pozorovania, zraku a farieb, ucha a sluchu, vôní, chutí a dotykov, vážnosti, ale aj veselých výčinov. Bol to život, v ktorom boli „medzi múčnymi jedlami mäsité, keď sa podávala mäsová polievka, omáčka (v lete brusnicová, ríbezľová, „pôlková“, v zime slaná cibuľová, uhorková, chrenová), mäso z polievky, v zime zabíjačka alebo údené s kapustou.“
Bol to svet dvoch majestátov života a smrti, svet ekumenický, v ktorom sa v roku 1934 „na pohrebe starej matere Šimkovej zúčastnili evanjelícki i katolícki farári i židovský rabín“.  Pri pohľade na uzavretý, plný a naplnený život Sone Kovačevičovej (12. december 1921 – 27. december 2009) by sme si mali odniesť vnútorný smútok, oblažovaný jej jemnou iróniou a spomínaním na veselé výčiny života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite