Naposledy som ich vedno videla v auparkovej kaviarni pri malom stolíku, po premietaní jej najnovšieho filmu Hrdina našich čias. Čosi si dôverne, celkom uvoľnene hovorili.
Stali sa tu tri nezvyčajné veci. V našej kultúrnej obci – na škodu všetkých zúčastnených – prevláda trvalá nevraživosť medzi tvorcami a kritikmi, ak tí druhí nechvália prvých, ale tentoraz to bolo naopak. Všeobecne je v dnešných časoch zvykom kašľať na skúsenosti, mentálnu rozhľadenosť a hĺbku starých ľudí, však namojpravdu, takí sú nepôvabní, zošúverení, pomalí a toľko spomínajú! A Slovač ten zvyk ešte „pozlátila“ miestnym nezáujmom o vlastné dejiny. Piussi je iná. Zväčša sa v dokumentárnych filmoch, čo sa im hovorí portréty, pokiaľ sú o človeku, ktorý niečo dosiahol v nejakej odbornej oblasti, spomínajú a rozoberajú práve tie jeho profesijné úspechy. Svet Pavla Branka – Hrdinu našich čias – spoznávame z inej strany.
Len v úvode snímky ho pár viet predstaví ako nestora slovenskej filmovej kritiky, autora v časoch budovania komunizmu proskribovaného; a pár pohyblivých obrázkov ho zachytí pri preberaní ceny za celoživotné dielo. A potom sa už začnú odvíjať tri vrstvy Piussinho filmu, sčasti inscenované. V každej robí hlavnému protagonistovi spoločníčku iná dáma. Plytká novinárka, čo sa ponáhľa a rada by počula veselé historky, trebárs aj z koncentračného tábora Mauthausen, kde bol Pavel Branko uväznený. Potom (trochu prehnane) hĺbavá intelektuálka, vo vlaku si so starým pánom vymieňajú názory na svet a úryvky z obľúbených kníh. A napokon manželka Emília – krásny človek. Tie tri vrstvy sa obohacujú, prepletajú, aby v závere vyzneli tak zvláštne (piussiovsky?) útešno-bezútešne.
Pavel Branko, muž pohnutého životného osudu, filmový kritik, prekladateľ. Autor mnohých filmologických článkov a kníh, alebo aj postrehov plných espritu o používaní a zneužívaní slovenčiny s vtipným názvom Úklady jazyka čiže slovgličtina. Stály hosť novinárskych projekcií. On sa v kinematografii nielen vyzná, ale ju aj má rád. To je cítiť z jeho textov. Muž, čo si v odpovedi na otázku o novembri 1989 spomenul na jeden film. „Volá sa Múr, kreslený autorský film Anteho Zaninovića. Malá figúrka si vykračuje, príde k múru, zastane a čaká. Potom za ňou príde figúra s bojovnou hrivou, hlavou prerazí múr, ale zostane pred ním ležať. Figúrka prejde cez dieru a vykračuje si ďalej, kým nepríde k ďalšiemu múru, kde opäť čaká. Metafora všetkých politických zvratov v geniálnej skratke.“
Také prianie do nového roka – jednou z ciest, ako možno dôjsť k múdrym radám, podľa ktorých sa oddá riadiť, je počúvať múdre starenky a starcov. Tak nech nám všetkým nasledujúcich tucet mesiacov skríži cestu čo najviac múdrych starých ľudí a nech máme dosť pokory a odvahy pustiť sa s nimi do reči. Naživo, alebo aj prostredníctvom filmového plátna či stránok kníh.
Hrdina našich čias. SR 2009. Scenár: Zuzana Piussi, Ingrid Hrubaničová. Réžia: Zuzana Piussi. Kamera: Tomáš Staněk. Dokumentárny film
Stali sa tu tri nezvyčajné veci. V našej kultúrnej obci – na škodu všetkých zúčastnených – prevláda trvalá nevraživosť medzi tvorcami a kritikmi, ak tí druhí nechvália prvých, ale tentoraz to bolo naopak. Všeobecne je v dnešných časoch zvykom kašľať na skúsenosti, mentálnu rozhľadenosť a hĺbku starých ľudí, však namojpravdu, takí sú nepôvabní, zošúverení, pomalí a toľko spomínajú! A Slovač ten zvyk ešte „pozlátila“ miestnym nezáujmom o vlastné dejiny. Piussi je iná. Zväčša sa v dokumentárnych filmoch, čo sa im hovorí portréty, pokiaľ sú o človeku, ktorý niečo dosiahol v nejakej odbornej oblasti, spomínajú a rozoberajú práve tie jeho profesijné úspechy. Svet Pavla Branka – Hrdinu našich čias – spoznávame z inej strany.
Len v úvode snímky ho pár viet predstaví ako nestora slovenskej filmovej kritiky, autora v časoch budovania komunizmu proskribovaného; a pár pohyblivých obrázkov ho zachytí pri preberaní ceny za celoživotné dielo. A potom sa už začnú odvíjať tri vrstvy Piussinho filmu, sčasti inscenované. V každej robí hlavnému protagonistovi spoločníčku iná dáma. Plytká novinárka, čo sa ponáhľa a rada by počula veselé historky, trebárs aj z koncentračného tábora Mauthausen, kde bol Pavel Branko uväznený. Potom (trochu prehnane) hĺbavá intelektuálka, vo vlaku si so starým pánom vymieňajú názory na svet a úryvky z obľúbených kníh. A napokon manželka Emília – krásny človek. Tie tri vrstvy sa obohacujú, prepletajú, aby v závere vyzneli tak zvláštne (piussiovsky?) útešno-bezútešne.
Pavel Branko, muž pohnutého životného osudu, filmový kritik, prekladateľ. Autor mnohých filmologických článkov a kníh, alebo aj postrehov plných espritu o používaní a zneužívaní slovenčiny s vtipným názvom Úklady jazyka čiže slovgličtina. Stály hosť novinárskych projekcií. On sa v kinematografii nielen vyzná, ale ju aj má rád. To je cítiť z jeho textov. Muž, čo si v odpovedi na otázku o novembri 1989 spomenul na jeden film. „Volá sa Múr, kreslený autorský film Anteho Zaninovića. Malá figúrka si vykračuje, príde k múru, zastane a čaká. Potom za ňou príde figúra s bojovnou hrivou, hlavou prerazí múr, ale zostane pred ním ležať. Figúrka prejde cez dieru a vykračuje si ďalej, kým nepríde k ďalšiemu múru, kde opäť čaká. Metafora všetkých politických zvratov v geniálnej skratke.“
Také prianie do nového roka – jednou z ciest, ako možno dôjsť k múdrym radám, podľa ktorých sa oddá riadiť, je počúvať múdre starenky a starcov. Tak nech nám všetkým nasledujúcich tucet mesiacov skríži cestu čo najviac múdrych starých ľudí a nech máme dosť pokory a odvahy pustiť sa s nimi do reči. Naživo, alebo aj prostredníctvom filmového plátna či stránok kníh.
Hrdina našich čias. SR 2009. Scenár: Zuzana Piussi, Ingrid Hrubaničová. Réžia: Zuzana Piussi. Kamera: Tomáš Staněk. Dokumentárny film
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.