.čo v súčasnosti robíš?
Dokončili sme českú verziu albumu Veľkí herci spievajú malým deťom, takže sa mi splnil jeden zo snov, počula som spievať obľúbených českých hercov moje pesničky.
.to sú ktorí?
V českom preklade naspievali pesničky Ivana Chýlková, Jiří Bartoška. Spieval aj Martin Dejdar, ktorý skvelo dabuje postavu Barta v Simpsonovcoch. Som rada, že postava ožila aj v tomto projekte, akoby tam skutočne bola. Počúvať tú pesničku je mojím najväčším potešením. Macháček výborne zaspieval českú verziu pesničky Rapovalo prasiatko, ktorú v slovenčine nahral Marián Labuda mladší...
.tento projekt zaberá väčšinu tvojho času?
Nie, českú verziu nahrávania manažovala Lucia Šoralová. Poskytla som jej iba hudobné podklady. Na českom projekte som pracovala najmenej.
.na čom si pracovala viac?
V nedávnom období som mala radosť z komponovania hudby k hre Červená princezná pre divadlo Astorka. Spolupráca s hercami aj režisérom Patrikom Lančaričom ma nadchla. Nežila som v brežnevovskom období, informácie som mala len od svojich rodičov. Témy mi neboli až také blízke – Rusi, komunisti, Brežnev... Až po prečítaní životného príbehu postavy Galiny ma zaujala rozporuplnosť jej charakteru. Snažila som sa pochopiť jej psychiku, pomohla mi v tom aj Zita Furková, ktorá ju vynikajúco zahrala. Tak vznikla podoba hudby, energia výbušnosti a temperamentu v kontrapunkte s nostalgiou starnutia. Odviazanosť v búrlivých chvíľach strieda smútok i beznádej. Premietala som to do hudobného vyjadrenia. Bola to pekná práca.
.prečo si sa ty vlastne rozhodla študovat herectvo, keď máš zjavne hudobný talent?
Študovala som herectvo aj hudbu, detstvo som odmalička prežívala v divadle. Od šiestich rokov som hrala na klavíri a flaute. Mama s otcom viedli najskôr študentské, neskôr poloprofesionálne divadlo Úsmev. A ja milujem obe tie veci. Napĺňa ma to, som štastná, keď som v tom namočená (Smiech).
.ty si hrala aj divadlo?
Odmalička som sa plietla popod nohy hercom, tak ma šuchli k Snehulienke a bol zo mňa Kýblik. V divadle Úsmev režíroval s nami niekoľko hier aj Peter Scherhaufer z divadla Husa na provázku. Napríklad inscenáciu Pascala Vrebosa Pirueta. Hrali sme ju s mamou. Mama mi hrala babičku a ja jej vnučku (Smiech). Bolo to ušité na mňa. Hrala som flautistku, ktorá nevie, čo so životom, lebo má 15 rokov a rodičia ju nemajú radi. Keď rodičia odídu, babička ožíva a začína sa s vnučkou blázniť. Predtým Scherhaufer s nami režíroval inscenáciu Pelikáni v pustatine. Tam som hrala ako osemročná. Okrem toho sme naskúšali veľa rozprávok a veľa sme hrali pre deti. Tak som si žila ako v rozprávke.
.detstvo plné divadla a hudby...
Moja sestra hrala na klavíri aj na flaute, mama študovala organ a herectvo, otec študoval hoboj a slovenčinu, neskôr robil dramaturga v Istropolise. Mala som štastie, hosťovali tam slovenské i české divadlá a videla som pekné divadelné predstavenia, chodili k nám celkom zábavní ľudia, z umeleckej brandže. Tak som trávila čas v divadle s dospelými, a to bol môj svet.
.čím si vtedy chcela byť?
Asi herečka. Ale hudba ma nepustí, to sa nedá. Študovala som na Konzervatóriu v Bratislave herectvo aj flautu a neskôr som si pribrala špeciálnu kompozíciu. Začala som sa venovať improvizácii a džezu a keď som si v pätnástich rokoch skúsila improvizačnú dielňu s Jirkom Stivínom, rozhodla som sa nehrať napísané veci z nôt, ale tvoriť vlastnú hudbu.
Stretla som na škole Matúša Jakabčica a Andreja Šebana, ktorí ma v tom podporili. Odmalička som hrávala na zobcovej píšťalke. Trónila som na streche na záchode u nás na chalupe a hrala pre celú dedinu. Počúvali ma babičky, čo tam okopávali záhrady. Keď som nehrala, tak už im to prekážalo a mojej babke hovorili „Kedy tá Silvia už bude hrať?”
.mnohí, keď majú 15 rokov, hľadajú hudbu, ktorá by vyjadrila revoltu: punk, metal...
Ja som to nemala. Asi to bolo rodinným zázemím. Cez víkend sme vždy hrali divadlo a cez týždeň som chodila na klavír a na flautu. Inšpirovala ma na to sestra. Ona hrala a ja som chcela byť ako ona. Takže som si nevedela ani predstaviť, že by som sa niekde túlala po uliciach. Čiže žiadny punk...
.ty si bola už ako tínedžerka taký cieľavedomý človek?
Asi som bola veľmi zodpovedná. Na základnej škole ma nemali radi, lebo som bola iná a nemohla som sa včleniť do ich spoločnosti. Mala som iné záujmy. Spolužiaci, hlavne chalani sa dosť zle správali. Ja som tam potom dosť nerada chodila.
.potom si išla na konzervatórium?
Priznám sa, že dnes by som už nevedela študovat dva odbory naraz. Bola som tam od rána do noci, behala som z triedy do triedy. Ukončila som štvrtý ročník herectvo a tretí ročník flautu. Potom som nastúpila do piateho ročníka a ochorela som. No a potom som sa znovu narodila.
.musel to byť drastický zásah do tvojho života...
V podstate vôbec neľutujem, že sa to stalo. Bol to taký zvláštny prerod, keď som sa dostala niekde úplne do jamy. Všetko sa mi zdalo ako z filmu. Pamätám sa, ako som sa prechádzala po chodbe a plakala som. Cítila som sa, akoby to bol film a ja som tam v nemocnici ako herečka. Pomáhalo mi to. Keď som prišla domov, vrhla som sa na hudbu.
.vtedy si mala koľko rokov?
Osemnásť.
.ako dlho si bola v nemocnici?
Trištvrte roka. S tým, že som chodila aj domov. To bolo obdobie, keď stratíš všetko. Nemôžeš sa vyjadriť ani hudobne, lebo ti stŕpnu ruky a nemôžeš hrať na flaute ani na klavíri. To sú prvé prejavy liečby Hodgkinovho lymfómu: najprv ti vypadajú vlasy a potom to ide na nervy. Proste rakovina.
.myslela si si vtedy, že zomrieš?
Áno. Smrť bola blízko. Ale potom som videla, že som na tom lepšie ako deti okolo mňa v nemocnici. Bola som v treťom zo štyroch štádií choroby.
.bola si normálne zdravá, a potom to zrazu prišlo?
Presne. Príde to veľmi rýchlo.
.osemnásťročné dievča sa musí cítiť úplne bezbranne...
Stretla som vtedy po dlhom čase psychotronika Vladka Blažčáka a ten mi ukázal iný svet. Chodili sme po lese, ohmatávali stromy, listy, meditovali sme a zamýšľali sme sa nad tým, že si to treba užívať. Keď som vyšla von, tak som si hovorila, že si to teda idem užiť. V podstate už viem, čo je staroba, lebo vtedy som si nedokázala ani zaviazať šnúrku. Všetko ti odíde a si ako starý človek odkázaný na iných ľudí, hlavne na mamu. Zaujímavé bolo to prelínanie. Keď som sa chcela na to pozerať tak nejako zvrchu, tak som bola akoby herečka. Síce plačem, ale to plače tá postava, a nie ja. Ale potom som do toho zase spadla. Raz som bola tá, čo sa na to pozerá z kopca a raz som bola úplne dolu.
.potom si sa vrátila do života. Povedala si, že obdobie choroby neľutuješ a že to bola zaujímavá skúsenosť...
No nechcela by som to už zažiť. To, čo to s tebou spraví, nie je dobré. Dobré bolo to, ako ti to zmení pohľad na svet a dobrí sú ľudia, ktorých som tam stretla.
.v čom to zmenilo tvoj pohľad?
Napríklad som všetko začala brať ľahko. Že sa tu všetci len tak hráme a netreba to brať príliš vážne. Myslím, že preto som aj o rok neskôr išla na VŠMU na herectvo. Pamätám si, ako to všetci okolo mňa dramaticky prežívali a mne to pripadalo, že sa predsa ideme baviť.
.nemáš pocit, že „času je málo a voda stúpa,” že treba vyriešiť podstatné veci?
Ja som človek, ktorý sa musí krotiť, lebo stále potrebujem tvoriť a stále ma niečo tlačí.
.je tam niekde vzadu pocit urgentnosti?
Keď už príde nejaký termín, tak áno. (Smiech).
.štúdium na VŠMU si prerušila...
Áno. Po prvom ročníku. Bolo to pre mňa fyzicky náročné. Vtedy som mala kapelu, ktorá sa volala Sisa's Food a s ňou sme hrali napríklad v roku 2003 na Džezových dňoch. To sa mi plnil sen, lebo som sa vrátila k hudbe. S Patrikom Lančaričom som začala robiť hru Funebrák od Petra Pavlaca. Tam som si zahrala so šikovnými hercami, ako sú Boris Farkaš, Lukáš Latinák alebo Robo Jakab. Bolo to úžasné. Tri mesiace s nimi mi dalo veľmi veľa. Potom som sa stretla s mojím terajším manželom Petrom Preložníkom a založili sme skupinu 3+1. Tam som sa dostala k hudobníkom, s ktorými som si vždy chcela zahrať, ako sú napríklad Juraj Griglák alebo Matúš Jakabčic.
.nahrali ste skvelú platňu.
V roku 2006. Sedela som sama za klavírom a vymýšľala. Odzrkadlilo sa tam aj to, čo som prežívala počas choroby. Priniesla som tie skladby aj kapele 3+1 a bola som nadšená ako sa menia na džez. Hudba má dve polohy: intímnu s klavírom a džezovú s kapelou. Neskôr sme sa presťahovali do Viničného, kde máme dom aj štúdio a cez okno pozeráme ako behajú po záhrade zajace, ktoré nejeme. Tam tvoríme a chodia tam nahrávať výborní ľudia. A vymýšľame aj divadelné a filmové projekty. A ešte som dva roky hrala flamenco so skupinou Remedios. To bolo pre mňa zase iné. Keď som tam prišla, nevedela som, kde je prvá doba. (Smiech.). Oni to všetko úplne inak cítia. Ide tam hlavne o rytmus, a to ma bavilo. Džezoví muzikanti s tým mávajú problém. Bol to pre mňa zasé nový štýl. Dokonca dnes chodím na hodiny flamencového tanca. Niežeby som to chcela robiť, ale baví ma ten rytmus.
.ako vznikol projekt Veľkí herci spievajú malým deťom?
V roku 2007 som sedela za počítačom a napadlo mi urobiť nejaké pesničky pre deti. Textár Peter Konečný mi hneď začal písať texty a tie som zhudobňovala. Potom sa k nám pripojila a napísala texty aj moja mama. No a tak som to začala vymýšľať a s Petrom sme to začali aranžovať.
.mala si pri jednotlivých pesničkách predstavu, kto ich bude spievať?
Postupne sa mi to vyjasňovalo. Nechcela som z toho robiť pop, nechcela som, aby to bolo lacné. Keďže vkus detí sa pestuje, už keď sú malé, chcela som im ukázať rôzne štýly, chcela som aby tam boli aj sóla – veď prečo by chvíľu nemohli počúvať džezové sólo na trúbke alebo na gitare? Chcela som, aby to bolo pekné a rôznorodé. Keď sme si začali volať hercov, oni to vždy dotvárali. Bola to pekná robota.
.boli herci hneď ochotní íst do toho?
Áno. Ja som ich väčšinou poznala a oni do toho radi išli. Výťažok z tohto projektu ide na detskú onkológiu, takže herci to robili zadarmo a sami sa z toho tešili.
.tvoj zámer bol urobiť dobré detské pesničky, nie charita?
Charita prišla až potom.
.bol to úspešný projekt?
Veľmi. Už sme na detskú onkológiu odovzdali dvestotisíc korún a stále sa prvý aj druhý album dotláča a predáva.
.čo by mala mať dobrá detská pesnička?
Ja som si schválne nevyberala spevákov, ale hercov, ktorí to vedia zahrať. Detské pesničky totiž musia byť zahraté. Musí to byť vizuálne. Spevák by to iba čisto zaspieval. Ja som ako malá počúvala detské platne: napríklad Išlo vajce na vandrovku s Mariánom Labudom, Červená čiapočka. To sa mi páčilo. Zlatú bránu som nemala rada..
.budeš s tým pokračovať?
Rozmýšľala som o trojke. Herci, ktorí nespievali, chcú spievať. Deti mi píšu, kedy bude trojka, zdá sa, že sa im to páči. Urobili sme z toho s mamou aj predstavenie, klauniádu, mama je výborný klaun. Napísala scenár, kde vystupuje päť klaunov a medzi nimi sú herci, ktorí spievajú. Zahrali sme si to pre skvelé publikum detí aj dospelých na festivale Dotyky a spojenia v Martine a na Pohode. Mišo Kaščák si zaspieval svoju obľúbenú pesničku o kačiciach. Pozval nás na Pohodu, pretože sa pesničky páčia jeho synovi.
.zima kúzelníkov...
Tak som sa dostala k filmu vďaka režisérovi Dušanovi Trančíkovi. Okrem toho som skomponovala hudbu k Malým oslavám a k študentskému filmu Leto s Chýlkovou a Maštalírom.
.je rozdiel písať divadelnú a filmovú hudbu?
Je a veľký. Film mám doma na počítači, môžem si púšťať obraz a skúšať do toho robiť hudbu. V divadle sa to nedá. Pozeráš sa na skúšky, prečítaš si text a necháš sa inšpirovať. Napísať divadelnú hudbu aj dlhšie trvá.
.máš to rada?
Mám, i keď, je to aj adrenalín.
.čo budeš robiť v najbližšom období?
Vyšlo mi cédečko Zimní kúzelníci, kde sú skladby z filmu Zima kúzelníkov a okrem toho je tam aj hudba z Červenej princeznej a z predstavenia Truth Story, ktoré sme robili v Trnave s Patrikom Lančaričom. Tým som si splnila sen: zhrnula som tam svoju muziku. Pripravujem sa s Borisom Lenkom a s Mikim Škutom nahrať skladby, ktoré som zložila pre klavír – také intímne cédečko. Ihneď po chorobe som napísala knihu Sisa a sivý holub. Sú v nej prostredníctvom rozprávkových postavičiek prerozprávané veci, ktoré som prežila. Možno by tá kniha mohla vyjsť spolu s tým cédečkom. Nie som spisovateľka, ale napísanie mojich zážitkov mi pomohlo očistiť sa. Dúfam, že sa zrealizuje projekt Židovka z Toleda, kde má byť židovsko-flamencová muzika, ktorú pripravujeme so Stankom Palúchom. Práve po večeroch komponujem hudbu do hry Niečo málo o ženách, s mamou pripravujeme hru, v ktorej sa nebude rozprávať, bude postavená na muzike. Ja si zahrám klauna, čo milujem, lebo ja som taký klaun. S maminými študentmi si zahrám v inscenácii Pelikáni v pustatine, hrala som v nej ešte ako dieťa, teraz budem hrať dospelú ženu, je to aj spomienka na Petra Scherhaufera, som smutná, že odišiel. A oprašujeme s mamou aj predstavenie Pirueta.
.kde na to všetko berieš energiu?
Neviem. Niekedy, keď ukončím jednu vec, ihneď sa mi žiada objavovať niečo ďalšie. Potrebujem si čistiť myseľ.
.ako si ju čistíš?
Chodím plávať a chodím do lesa. Občas meditujem.
Dokončili sme českú verziu albumu Veľkí herci spievajú malým deťom, takže sa mi splnil jeden zo snov, počula som spievať obľúbených českých hercov moje pesničky.
.to sú ktorí?
V českom preklade naspievali pesničky Ivana Chýlková, Jiří Bartoška. Spieval aj Martin Dejdar, ktorý skvelo dabuje postavu Barta v Simpsonovcoch. Som rada, že postava ožila aj v tomto projekte, akoby tam skutočne bola. Počúvať tú pesničku je mojím najväčším potešením. Macháček výborne zaspieval českú verziu pesničky Rapovalo prasiatko, ktorú v slovenčine nahral Marián Labuda mladší...
.tento projekt zaberá väčšinu tvojho času?
Nie, českú verziu nahrávania manažovala Lucia Šoralová. Poskytla som jej iba hudobné podklady. Na českom projekte som pracovala najmenej.
.na čom si pracovala viac?
V nedávnom období som mala radosť z komponovania hudby k hre Červená princezná pre divadlo Astorka. Spolupráca s hercami aj režisérom Patrikom Lančaričom ma nadchla. Nežila som v brežnevovskom období, informácie som mala len od svojich rodičov. Témy mi neboli až také blízke – Rusi, komunisti, Brežnev... Až po prečítaní životného príbehu postavy Galiny ma zaujala rozporuplnosť jej charakteru. Snažila som sa pochopiť jej psychiku, pomohla mi v tom aj Zita Furková, ktorá ju vynikajúco zahrala. Tak vznikla podoba hudby, energia výbušnosti a temperamentu v kontrapunkte s nostalgiou starnutia. Odviazanosť v búrlivých chvíľach strieda smútok i beznádej. Premietala som to do hudobného vyjadrenia. Bola to pekná práca.
.prečo si sa ty vlastne rozhodla študovat herectvo, keď máš zjavne hudobný talent?
Študovala som herectvo aj hudbu, detstvo som odmalička prežívala v divadle. Od šiestich rokov som hrala na klavíri a flaute. Mama s otcom viedli najskôr študentské, neskôr poloprofesionálne divadlo Úsmev. A ja milujem obe tie veci. Napĺňa ma to, som štastná, keď som v tom namočená (Smiech).
.ty si hrala aj divadlo?
Odmalička som sa plietla popod nohy hercom, tak ma šuchli k Snehulienke a bol zo mňa Kýblik. V divadle Úsmev režíroval s nami niekoľko hier aj Peter Scherhaufer z divadla Husa na provázku. Napríklad inscenáciu Pascala Vrebosa Pirueta. Hrali sme ju s mamou. Mama mi hrala babičku a ja jej vnučku (Smiech). Bolo to ušité na mňa. Hrala som flautistku, ktorá nevie, čo so životom, lebo má 15 rokov a rodičia ju nemajú radi. Keď rodičia odídu, babička ožíva a začína sa s vnučkou blázniť. Predtým Scherhaufer s nami režíroval inscenáciu Pelikáni v pustatine. Tam som hrala ako osemročná. Okrem toho sme naskúšali veľa rozprávok a veľa sme hrali pre deti. Tak som si žila ako v rozprávke.
.detstvo plné divadla a hudby...
Moja sestra hrala na klavíri aj na flaute, mama študovala organ a herectvo, otec študoval hoboj a slovenčinu, neskôr robil dramaturga v Istropolise. Mala som štastie, hosťovali tam slovenské i české divadlá a videla som pekné divadelné predstavenia, chodili k nám celkom zábavní ľudia, z umeleckej brandže. Tak som trávila čas v divadle s dospelými, a to bol môj svet.
.čím si vtedy chcela byť?
Asi herečka. Ale hudba ma nepustí, to sa nedá. Študovala som na Konzervatóriu v Bratislave herectvo aj flautu a neskôr som si pribrala špeciálnu kompozíciu. Začala som sa venovať improvizácii a džezu a keď som si v pätnástich rokoch skúsila improvizačnú dielňu s Jirkom Stivínom, rozhodla som sa nehrať napísané veci z nôt, ale tvoriť vlastnú hudbu.
Stretla som na škole Matúša Jakabčica a Andreja Šebana, ktorí ma v tom podporili. Odmalička som hrávala na zobcovej píšťalke. Trónila som na streche na záchode u nás na chalupe a hrala pre celú dedinu. Počúvali ma babičky, čo tam okopávali záhrady. Keď som nehrala, tak už im to prekážalo a mojej babke hovorili „Kedy tá Silvia už bude hrať?”
.mnohí, keď majú 15 rokov, hľadajú hudbu, ktorá by vyjadrila revoltu: punk, metal...
Ja som to nemala. Asi to bolo rodinným zázemím. Cez víkend sme vždy hrali divadlo a cez týždeň som chodila na klavír a na flautu. Inšpirovala ma na to sestra. Ona hrala a ja som chcela byť ako ona. Takže som si nevedela ani predstaviť, že by som sa niekde túlala po uliciach. Čiže žiadny punk...
.ty si bola už ako tínedžerka taký cieľavedomý človek?
Asi som bola veľmi zodpovedná. Na základnej škole ma nemali radi, lebo som bola iná a nemohla som sa včleniť do ich spoločnosti. Mala som iné záujmy. Spolužiaci, hlavne chalani sa dosť zle správali. Ja som tam potom dosť nerada chodila.
.potom si išla na konzervatórium?
Priznám sa, že dnes by som už nevedela študovat dva odbory naraz. Bola som tam od rána do noci, behala som z triedy do triedy. Ukončila som štvrtý ročník herectvo a tretí ročník flautu. Potom som nastúpila do piateho ročníka a ochorela som. No a potom som sa znovu narodila.
.musel to byť drastický zásah do tvojho života...
V podstate vôbec neľutujem, že sa to stalo. Bol to taký zvláštny prerod, keď som sa dostala niekde úplne do jamy. Všetko sa mi zdalo ako z filmu. Pamätám sa, ako som sa prechádzala po chodbe a plakala som. Cítila som sa, akoby to bol film a ja som tam v nemocnici ako herečka. Pomáhalo mi to. Keď som prišla domov, vrhla som sa na hudbu.
.vtedy si mala koľko rokov?
Osemnásť.
.ako dlho si bola v nemocnici?
Trištvrte roka. S tým, že som chodila aj domov. To bolo obdobie, keď stratíš všetko. Nemôžeš sa vyjadriť ani hudobne, lebo ti stŕpnu ruky a nemôžeš hrať na flaute ani na klavíri. To sú prvé prejavy liečby Hodgkinovho lymfómu: najprv ti vypadajú vlasy a potom to ide na nervy. Proste rakovina.
.myslela si si vtedy, že zomrieš?
Áno. Smrť bola blízko. Ale potom som videla, že som na tom lepšie ako deti okolo mňa v nemocnici. Bola som v treťom zo štyroch štádií choroby.
.bola si normálne zdravá, a potom to zrazu prišlo?
Presne. Príde to veľmi rýchlo.
.osemnásťročné dievča sa musí cítiť úplne bezbranne...
Stretla som vtedy po dlhom čase psychotronika Vladka Blažčáka a ten mi ukázal iný svet. Chodili sme po lese, ohmatávali stromy, listy, meditovali sme a zamýšľali sme sa nad tým, že si to treba užívať. Keď som vyšla von, tak som si hovorila, že si to teda idem užiť. V podstate už viem, čo je staroba, lebo vtedy som si nedokázala ani zaviazať šnúrku. Všetko ti odíde a si ako starý človek odkázaný na iných ľudí, hlavne na mamu. Zaujímavé bolo to prelínanie. Keď som sa chcela na to pozerať tak nejako zvrchu, tak som bola akoby herečka. Síce plačem, ale to plače tá postava, a nie ja. Ale potom som do toho zase spadla. Raz som bola tá, čo sa na to pozerá z kopca a raz som bola úplne dolu.
.potom si sa vrátila do života. Povedala si, že obdobie choroby neľutuješ a že to bola zaujímavá skúsenosť...
No nechcela by som to už zažiť. To, čo to s tebou spraví, nie je dobré. Dobré bolo to, ako ti to zmení pohľad na svet a dobrí sú ľudia, ktorých som tam stretla.
.v čom to zmenilo tvoj pohľad?
Napríklad som všetko začala brať ľahko. Že sa tu všetci len tak hráme a netreba to brať príliš vážne. Myslím, že preto som aj o rok neskôr išla na VŠMU na herectvo. Pamätám si, ako to všetci okolo mňa dramaticky prežívali a mne to pripadalo, že sa predsa ideme baviť.
.nemáš pocit, že „času je málo a voda stúpa,” že treba vyriešiť podstatné veci?
Ja som človek, ktorý sa musí krotiť, lebo stále potrebujem tvoriť a stále ma niečo tlačí.
.je tam niekde vzadu pocit urgentnosti?
Keď už príde nejaký termín, tak áno. (Smiech).
.štúdium na VŠMU si prerušila...
Áno. Po prvom ročníku. Bolo to pre mňa fyzicky náročné. Vtedy som mala kapelu, ktorá sa volala Sisa's Food a s ňou sme hrali napríklad v roku 2003 na Džezových dňoch. To sa mi plnil sen, lebo som sa vrátila k hudbe. S Patrikom Lančaričom som začala robiť hru Funebrák od Petra Pavlaca. Tam som si zahrala so šikovnými hercami, ako sú Boris Farkaš, Lukáš Latinák alebo Robo Jakab. Bolo to úžasné. Tri mesiace s nimi mi dalo veľmi veľa. Potom som sa stretla s mojím terajším manželom Petrom Preložníkom a založili sme skupinu 3+1. Tam som sa dostala k hudobníkom, s ktorými som si vždy chcela zahrať, ako sú napríklad Juraj Griglák alebo Matúš Jakabčic.
.nahrali ste skvelú platňu.
V roku 2006. Sedela som sama za klavírom a vymýšľala. Odzrkadlilo sa tam aj to, čo som prežívala počas choroby. Priniesla som tie skladby aj kapele 3+1 a bola som nadšená ako sa menia na džez. Hudba má dve polohy: intímnu s klavírom a džezovú s kapelou. Neskôr sme sa presťahovali do Viničného, kde máme dom aj štúdio a cez okno pozeráme ako behajú po záhrade zajace, ktoré nejeme. Tam tvoríme a chodia tam nahrávať výborní ľudia. A vymýšľame aj divadelné a filmové projekty. A ešte som dva roky hrala flamenco so skupinou Remedios. To bolo pre mňa zase iné. Keď som tam prišla, nevedela som, kde je prvá doba. (Smiech.). Oni to všetko úplne inak cítia. Ide tam hlavne o rytmus, a to ma bavilo. Džezoví muzikanti s tým mávajú problém. Bol to pre mňa zasé nový štýl. Dokonca dnes chodím na hodiny flamencového tanca. Niežeby som to chcela robiť, ale baví ma ten rytmus.
.ako vznikol projekt Veľkí herci spievajú malým deťom?
V roku 2007 som sedela za počítačom a napadlo mi urobiť nejaké pesničky pre deti. Textár Peter Konečný mi hneď začal písať texty a tie som zhudobňovala. Potom sa k nám pripojila a napísala texty aj moja mama. No a tak som to začala vymýšľať a s Petrom sme to začali aranžovať.
.mala si pri jednotlivých pesničkách predstavu, kto ich bude spievať?
Postupne sa mi to vyjasňovalo. Nechcela som z toho robiť pop, nechcela som, aby to bolo lacné. Keďže vkus detí sa pestuje, už keď sú malé, chcela som im ukázať rôzne štýly, chcela som aby tam boli aj sóla – veď prečo by chvíľu nemohli počúvať džezové sólo na trúbke alebo na gitare? Chcela som, aby to bolo pekné a rôznorodé. Keď sme si začali volať hercov, oni to vždy dotvárali. Bola to pekná robota.
.boli herci hneď ochotní íst do toho?
Áno. Ja som ich väčšinou poznala a oni do toho radi išli. Výťažok z tohto projektu ide na detskú onkológiu, takže herci to robili zadarmo a sami sa z toho tešili.
.tvoj zámer bol urobiť dobré detské pesničky, nie charita?
Charita prišla až potom.
.bol to úspešný projekt?
Veľmi. Už sme na detskú onkológiu odovzdali dvestotisíc korún a stále sa prvý aj druhý album dotláča a predáva.
.čo by mala mať dobrá detská pesnička?
Ja som si schválne nevyberala spevákov, ale hercov, ktorí to vedia zahrať. Detské pesničky totiž musia byť zahraté. Musí to byť vizuálne. Spevák by to iba čisto zaspieval. Ja som ako malá počúvala detské platne: napríklad Išlo vajce na vandrovku s Mariánom Labudom, Červená čiapočka. To sa mi páčilo. Zlatú bránu som nemala rada..
.budeš s tým pokračovať?
Rozmýšľala som o trojke. Herci, ktorí nespievali, chcú spievať. Deti mi píšu, kedy bude trojka, zdá sa, že sa im to páči. Urobili sme z toho s mamou aj predstavenie, klauniádu, mama je výborný klaun. Napísala scenár, kde vystupuje päť klaunov a medzi nimi sú herci, ktorí spievajú. Zahrali sme si to pre skvelé publikum detí aj dospelých na festivale Dotyky a spojenia v Martine a na Pohode. Mišo Kaščák si zaspieval svoju obľúbenú pesničku o kačiciach. Pozval nás na Pohodu, pretože sa pesničky páčia jeho synovi.
.zima kúzelníkov...
Tak som sa dostala k filmu vďaka režisérovi Dušanovi Trančíkovi. Okrem toho som skomponovala hudbu k Malým oslavám a k študentskému filmu Leto s Chýlkovou a Maštalírom.
.je rozdiel písať divadelnú a filmovú hudbu?
Je a veľký. Film mám doma na počítači, môžem si púšťať obraz a skúšať do toho robiť hudbu. V divadle sa to nedá. Pozeráš sa na skúšky, prečítaš si text a necháš sa inšpirovať. Napísať divadelnú hudbu aj dlhšie trvá.
.máš to rada?
Mám, i keď, je to aj adrenalín.
.čo budeš robiť v najbližšom období?
Vyšlo mi cédečko Zimní kúzelníci, kde sú skladby z filmu Zima kúzelníkov a okrem toho je tam aj hudba z Červenej princeznej a z predstavenia Truth Story, ktoré sme robili v Trnave s Patrikom Lančaričom. Tým som si splnila sen: zhrnula som tam svoju muziku. Pripravujem sa s Borisom Lenkom a s Mikim Škutom nahrať skladby, ktoré som zložila pre klavír – také intímne cédečko. Ihneď po chorobe som napísala knihu Sisa a sivý holub. Sú v nej prostredníctvom rozprávkových postavičiek prerozprávané veci, ktoré som prežila. Možno by tá kniha mohla vyjsť spolu s tým cédečkom. Nie som spisovateľka, ale napísanie mojich zážitkov mi pomohlo očistiť sa. Dúfam, že sa zrealizuje projekt Židovka z Toleda, kde má byť židovsko-flamencová muzika, ktorú pripravujeme so Stankom Palúchom. Práve po večeroch komponujem hudbu do hry Niečo málo o ženách, s mamou pripravujeme hru, v ktorej sa nebude rozprávať, bude postavená na muzike. Ja si zahrám klauna, čo milujem, lebo ja som taký klaun. S maminými študentmi si zahrám v inscenácii Pelikáni v pustatine, hrala som v nej ešte ako dieťa, teraz budem hrať dospelú ženu, je to aj spomienka na Petra Scherhaufera, som smutná, že odišiel. A oprašujeme s mamou aj predstavenie Pirueta.
.kde na to všetko berieš energiu?
Neviem. Niekedy, keď ukončím jednu vec, ihneď sa mi žiada objavovať niečo ďalšie. Potrebujem si čistiť myseľ.
.ako si ju čistíš?
Chodím plávať a chodím do lesa. Občas meditujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.