Podkutejší cestovatelía to už možno ignorujú, ale pocít surreality ma drží takmer po celý pobyt. Zvláštne je aj to, že mu chýba znamíenko plus alebo mínus, negatívne javy sú okamžite vyvažované pozitívnymí a naopak. Ulice sú hlinené a odpadky sa vyhadzujú z okien, ale ľudia sú milí a ochotní. Bojovníci Jedi v špicatých kapucniach na motorkách jazdia pomedzi autá a vozíky ťahané somárikmi úplne neriadene, ale žíadne dopravné nehody nevidno, a somárikovía sú predsa takí zlatí.
V marockom zelenom čají s mätou je pol kila cukru, ale chutí výborne, a štrbavý dvojčernozubý úsmev čašníka v obleku a valcovitom klobúčiku à la panáčik Julíus Meínl napovie, že bol pripravený s láskou. Aj keď pravdepodobne neumytýmí rukamí. A tak ďalej.
Na pláži je vinou záplav vraj ešte viac odpadkov ako normálne, ale nám vo vode nevadia nežné dotyky igelitu – tešíme sa, ako si po surfovaní od pána, čo vydáva krovácke zvuky, kúpime kakauet – po francúzsky arašidy. Dokonca sí zvykáme aj na mestskú stoku, ktorá sa elegantne vinie do Atlantiku na konci pláže, presne pod kaviarňou Panorama s výhľadom takmer na štvormetrové vlny.
Tie sme asi dostali do vienka od Dóczyho ešte vMarakéši. Pri Štedrej večeri na trhu na námestí Jamal Al Fna sedel na koberčeku a spolu s kobrami a opičkami niečo zaklínal.
Hostel s nádvorím vcentre mediny vyzeral na prvý pohľad tíež rozprávkovo, no po piatich sekundách sme neomylne cítili, ako sa nám v pľúcach usádza storočná pleseň. Unikli sme na strechu jedného z marakéšskych šiki-miki barov pozorovať západ slnka a bociany.
Neustála bitka medzi stredovekom a prítomnosťou, medzi africko-arabským a európskym, medzi púštnym a prímorským, medzi teplom a zimou. Zároveň dokonalá symbióza všetkého uvedeného.
Domov som si priniesla závislosť od cukru. A túžbu jesť aj budúci Štedrý večer kuskus na trhu vMarakéši. P. F. 1431.
V marockom zelenom čají s mätou je pol kila cukru, ale chutí výborne, a štrbavý dvojčernozubý úsmev čašníka v obleku a valcovitom klobúčiku à la panáčik Julíus Meínl napovie, že bol pripravený s láskou. Aj keď pravdepodobne neumytýmí rukamí. A tak ďalej.
Na pláži je vinou záplav vraj ešte viac odpadkov ako normálne, ale nám vo vode nevadia nežné dotyky igelitu – tešíme sa, ako si po surfovaní od pána, čo vydáva krovácke zvuky, kúpime kakauet – po francúzsky arašidy. Dokonca sí zvykáme aj na mestskú stoku, ktorá sa elegantne vinie do Atlantiku na konci pláže, presne pod kaviarňou Panorama s výhľadom takmer na štvormetrové vlny.
Tie sme asi dostali do vienka od Dóczyho ešte vMarakéši. Pri Štedrej večeri na trhu na námestí Jamal Al Fna sedel na koberčeku a spolu s kobrami a opičkami niečo zaklínal.
Hostel s nádvorím vcentre mediny vyzeral na prvý pohľad tíež rozprávkovo, no po piatich sekundách sme neomylne cítili, ako sa nám v pľúcach usádza storočná pleseň. Unikli sme na strechu jedného z marakéšskych šiki-miki barov pozorovať západ slnka a bociany.
Neustála bitka medzi stredovekom a prítomnosťou, medzi africko-arabským a európskym, medzi púštnym a prímorským, medzi teplom a zimou. Zároveň dokonalá symbióza všetkého uvedeného.
Domov som si priniesla závislosť od cukru. A túžbu jesť aj budúci Štedrý večer kuskus na trhu vMarakéši. P. F. 1431.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.