Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kostoly čaká osud synagóg

.časopis .rozhovor

Hovorí, že celoživotne si pripadá ako niekto medzi. Vďaka presahom v tvorbe ho medzi seba celkom neprijali fotografi ani výtvarníci. Jeho však netrápi médium ani zaradenie, ale plynutie času.

Kedysi to bol diptych vysychajúceho jabĺčka, dnes ukazuje, že tak, ako sú po holokauste prázdne synagógy, môžu byť onedlho pusté kresťanské chrámy. Fotograf  a pedagóg Ľubo Stacho.
.z akého prostredia pochádzate?
Narodil som sa v Handlovej, v Novákoch som začal chodiť do fotokrúžku, gymnázium som absolvoval v Prievidzi. Otec nás brával do prírody, celé víkendy sme trávili v pohorí Vtáčnik alebo na Magure. Môj starý otec založil časopis Krásy Slovenska, turistika a vzťah k prírode sa v našej rodine dedili. Až neskôr som si uvedomil, že to bol neuveriteľný dar – priľnutie k prírode, k tichu, k meditácii. To už dnešný svet neposkytuje. 
.čo robili vaši rodičia?
Môj otec trval na odchode ruských vojsk a po šesťdesiatom ôsmom ho vyhodili zo strany. Bolo to v čase, keď ja som išiel na vysokú školu, takže dotazník s kolónkou o otcovom členstve v strane pred rokom 1968 a po ňom ma traumatizoval až do Nežnej revolúcie. Obidvaja rodičia boli zamestnaní ako úradníci v Nováckych chemických závodoch, otec bol milovníkom kníh a umenia vôbec. V Prievidzi bolo v tom čase dobré gymnázium. Začali sme so spolužiakmi organizovať fotografické výstavy. 
.čo ste fotili úplne na začiatku?
Rôzne, čosi inscenované aj čosi z dokumentu. Rád som napríklad fotil krajiny. Po gymnáziu som prišiel do Bratislavy na Stavebnú fakultu SVŠT. Býval som na Bernoláku, kde bol vynikajúci fotokrúžok, so slobodou vyjadrovania. A to sa začínala  normalizácia. Pozývali sme si lektora Vladimíra Vorobjova, ktorý v meste viedol fototribúny a tie boli povestné  slobodným duchom.
.čo boli fototribúny?
Pri Mestskom dome kultúry a osvety sa rozvíjala amatérska činnosť výtvarníkov a fotografov. Raz za mesiac ľudia doniesli svoje fotografie , ktoré “Vovo” Vorobjov s prizvanými hosťami hodnotili a na záver ocenili víťazné snímky. Bola to akási diaľková škola fotografie, ľudia mali možnosť sa vyvíjať. Aj v socializme. 
.prečo ste išli na stavebnú fakultu a nie na fotografiu?
Mojím športom bolo bežecké lyžovanie, môj oddiel pod vedením Františka Klementa  postavil chatu na Chvojnici. Tam som „pričuchol” k stavbárskemu remeslu. A možno som sa vtedy sám ani nevedel veľmi orientovať. Jediné, čo ma skutočne bavilo, bola fotografia, no nevedel som, že sa dá študovať. Keď som prišiel na fakultu, tak sa mi páčilo kreslenie výkresov a koncepčná práca – najskôr niečo v hlave vymyslíš a potom sa to realizuje. Mal som ambície ísť na architektúru, môj kádrový profil mi v tom však zabránil. Takže som skončil stavebnú fakultu a medzitým som zistil, kde sa dá študovať fotografia, a tak som počas vojenskej služby išiel na prijímačky na FAMU do Prahy. Skončil som na nich prvý, no neprijali ma.
.prečo?
Doktor Šmíd, ktorý bol na Katedre fotografie šedou eminenciou, sa ma vtedy opýtal, ako sa teším na štúdium. – Neprijali ma, – povedal som mu. On na to, že som na prijímačkách skončil prvý. Profesor Šmok to však potvrdil s vysvetlením, že vzhľadom na kádrový posudok ma nemôžu prijať na denné štúdium. Sľúbil mi však, že keď prídem na budúci rok na externé štúdium, tak ma vezmú – a tak aj bolo. Za to si ho vážim. Tých päť miest na škole, ktoré mal Šmok na celé Československo, prísne sledoval Ústredný výbor KSČ.  
.socializmus bolo obdobie neslobody, no napriek tomu vtedy existovali fóra, kde sa ľudia stretávali a komunikovali. Dnes je sloboda a – paradoxne – ako keby takých príležitostí, ale aj záujmu bolo menej. Čím to je? 
Dnes si uvedomujem jedno. V tom čase bola úžasná koncentrácia na prácu a tvorbu. V strese, ktorý dnes prežívame, už ani nevieme, čo je to plne sa sústrediť na dotiahnutie projektu. V komunizme, keďže sme nemali možnosť vystavovať, človek v sebe cítil silnú potrebu vydať to zo seba a doťahovať veci. Konfrontácia na základe výstav nebola možná, ale človeku stačil úzky okruh ľudí a jeho uznanie,  lebo reflexiu potrebuje každý. Vtedy sa to dialo v zákulisí, ľudia sa navzájom poznali, pašovali sme a požičiavali sme si samizdaty. Po skončení FAMU som robil na Zväze architektov, neskôr metodika pre fotografiu a dramaturga  dnešnej Komornej galérie Profil, ktorá bola v kine Pohraničník, dávno zaniknutom – dnes tam sídli ministerstvo kultúry. Pod pláštikom „záujmovo-umeleckej tvorby” sme sa mohli stretávať a robiť si svoje veci. Na Zväze architektov som robil fotografa architektúry, no po určitom čase som to vzdal, prestalo ma baviť propagovať vtedajšiu architektúru . Bola veľmi zlá a nikdy som si nedával servítku pred ústa.
.nedávno ste výstavovali fotografie súčasnej slovenskej architektúry v Londýne a Bratislave. Čo hovoríte na dnešnú architektúru a urbanistický chaos najmä v hlavnom meste? 
Občas ostáva človeku rozum stáť. Developeri sú schopní presadiť všetko, osobný záujem stojí nad spoločenským. Fotím architektúru od roku 1974, neskôr som mal  desať rokov prestávku. Keď sa však v deväťdesiatych rokoch začala robiť zaujímavejšia architektúra, opäť ma to začalo baviť. Uvedomoval som si, že táto krajina sa znovu stavia na nohy a porovnanie architektúry z osemdesiatych rokov a z konca deväťdesiatych rokov bolo úžasné. 
.v čom?
Za komunizmu bol architekt vazalom dodávateľa stavby, ktorý určoval všetko. 
V deväťdesiatych rokoch sa to zmenilo. Pokiaľ bol investor kultivovaný, architekt mohol ukázať, čo v ňom je. 
.ktoré budovy sa vám páčia?
Montex v Rovinke, plaváreň v Novákoch, stavby Ľuba Závodného alebo Martina Kusého a Paľa Paňáka.
.keď sa povie Kusý a Paňák, predstavíme si novú budovu SND...
(Smiech.) To je starý projekt, ešte zo socializmu. Ja som mal skôr na mysli stavby, ktoré vznikli po roku 1989, napríklad budovu NBS.
.páčia sa vám aj nejaké stavby zo socializmu?
Ako mladý človek som prišiel do kontaktu so špičkou slovenských architektov, ako boli Emil Belluš, Vladimír Karfík,Vojtech Vilhan alebo Ferdinand Milučký. Priblížili mi život za prvej republiky spôsobom, aký nijaká škola nenaučí. Karfík mi napríklad rozprával o Corbusiérovi, ktorý pôsobil v Zlíne a do Viedne chodil do bordelov. Prvá veľká stavba, ktorú som fotil, bol Milučkého Dom umenia v Piešťanoch. Asi rok. 
.nebolo vám niekedy ľúto, že ste  „len” fotograf, a nie architekt?
Nie, mal som ambíciu byť fotograf, bol som si vedomý jedinečnosti tohto média. Bolo krásne „láskať sa” so svetlom a komponovať. Nerobilo mi problém vstávať ráno o štvrtej a čakať na slnko v severnej fasáde, k stavbe som chodil aj dvadsaťkrát. Fotografiu architektúry som vždy považoval za kreatívnu vec, nebral som to len ako čisté remeslo.
.čo môže byť na fotení domov také zaujímavé?
Na začiatku som sa to tiež pýtal. Dnes je môj postup takýto: v prvom rade sedím s architektom a rozprávam sa s ním, aby som vedel vystihnúť jeho myšlienky. Architekt je skladateľ stavby, ja ako fotograf som jej interpret, musím pochopiť jej zákutia,  musím k nej pokorne chodiť a sledovať svetlo. Musím si vytypovať „štandy” na kompozíciu. Niekedy o tom, či je fotografia „čistá” rozhoduje pol metra. Nikdy som v architektúre zásadné veci neretušoval. 
.fotili by ste aj budovu, ktorá sa vám nepáči?
Mám to šťastie, že učím. Som hmotne zabezpečený a môžem si vyberať, čo fotím. Preto ma to aj baví. 
.akú úlohu majú pre vás na fotografiách architektúry ľudia?
Pokiaľ mám čas, dám si pozor na to, aby sa do stavby človek dostal – ako jej meradlo. Pamätám sa napríklad na Dom umenia v Piešťanoch: stúpala hmla, postavil som si aparát na statív, na opačný breh som postavil dvoch bicyklistov a čakali sme asi trištvrte hodiny, kým sa hmla zdvihla, odhalila budovu. Tí trpezlivo stojaci cyklisti boli moji modeli (Smiech.) 
.váš druhý veľký cyklus prezentovaný v poslednom čase sa nazýva Dva domy jedného pána. Fotografie sakrálnych židovských a kresťanských budov, pričom tie kresťanské sú plné ľudí a židovské sú zo známych dôvodov prázdne...
O židovskú kultúru sa zaujímam už viac než dvadsať rokov. Zobral som si na začiatku  knižku Židovské pamiatky na Slovensku, cestoval som, objavoval zarastené a zdevastované cintoríny, neskôr som sa venoval holokaustu, vznikli inštalácie v Trnave a Šamoríne.
.čo vás k tomu viedlo?
Bol to môj vlastný pocit zodpovednosti. Vnútorne som trpel, že sa tu stal holokaust.
.zasiahlo to aj vašu rodinu?
Priamo nie, no mama mi o tom veľa rozprávala. Často mi hovorila jednu vetu: tvoje šťastie nemôže byť založené na nešťastí druhých. Toho sa držím dodnes. Ani šťastie slovenského národa nemôže byť postavené na tom, že sme vysídlili 70- tisíc Židov a tvárili sme sa, že je všetko v poriadku. Mal som ťažké depresie, v ktorých sa ten pocit viny prehlboval. A musel som zaujať stanovisko. Dnes ma teší pocit, že tá práca nebola zbytočná. Som rád, že dnes mladí ľudia poznajú židovskú hudbu, židovskú kultúru. Len čo dáte ľuďom vedomosti, nenávisť sa stratí. Verím tomu.
.občas sa používa výraz  židovsko-kresťanská civilizácia. Čo si o ňom myslíte?
Tvrdenie, že židia sú naši starší bratia, nie je patetická fráza. Tým, že ako kresťania uznávame Starý zákon, prevzali sme ich učenie. A to je základ európskej, židovsko-kresťanskej kultúry. Momentálne sme však v patovej situácii. Vidím, že viera sa akoby z ľudí vytratila. V strašnom stave, v akom sú dnes synagógy, môžu byť o tridsať, štyridsať rokov kresťanské kostoly. Po páde socializmu sa tu vo veľkom stavali chrámy a kostoly – dnes sa budujú nákupné centrá, kam sa chodí v nedeľu na celý deň. Namiesto stíšenia v chráme.
.váš diptych, na ktorom je plný kostol a prázdna synagóga je iba konštatovanie reality, alebo je v tom aj postoj, že tí v kostole by sa mali za stav synagóg cítiť vinní?
Nie, prečo? Nemám právo niekoho odsudzovať, iba tvorím svoje fotografie. Zo skúseností viem, že umenie často zlyhalo. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia v Amerike chcel dokument zmeniť spoločnosť a samozrejme sa to nepodarilo. Nie som naivný a nemyslím si, že svojím umením niečo zmením. Hoci verím, že moje fotky nesú posolstvo. Ale vynášať súdy mi neprináleží. 
.vo Švajčiarsku zakázali stavbu minaretov. Súhlasíte s tým?
To je nonsens. Problém je niekde inde, práve v našej židovsko-kresťanskej kultúre. Nedokážeme naplniť vlastnú tradíciu, a potom sa bojíme cudzích vplyvov. Ak budeme silní, nemáme sa čoho báť.
.máme ešte šancu byť silní?
To je veľmi otázne. Pamätám sa na päťdesiate roky, keď svet stavala na nohy osobnosť Gándhího. Dnes sa slovo altruizmus ani nespomína. Výrazom dnešnej doby sú egoizmus, sebectvo a pragmatizmus.  Ale nie som filozof ani vizionár a neviem predpovedať, čo bude.
.ste veriaci človek?
Som. Nemusím chodiť do kostola, ale viem, že tu niečo nado mnou je. 
.čím vás ako fotografa láka konceptuálne umenie?
Možno je to dané prostredím, v ktorom som sa pohyboval. Docent Matuštík nám vštepoval, že sláva založená na portrétovaní ľudí, ktorí sú pri moci, nič neznamená. Mám však napríklad portréty Ireny Blühovej, ktorá bola v tom čase v nemilosti a ja som si dovolil spraviť diptych. Dať do súvislosti, keď bola na Bauhause a keď mala 80 rokov. Taký koncept sa mi vždy páčil. 
.boli ste súčasťou prostredia, kam patril napríklad Otis Laubert či Vlado Kordoš. Aké to bolo?
Robili sme výstavy a akcie pre desať, pätnásť ľudí – v bytoch alebo v prírode. Po skončení FAMU som sa bál, že na Slovensku nebudem cítiť takú opozíciu voči režimu ako v Čechách. Postupom času som však našiel takých ľudí. Bola to práve výtvarnícka komunita, do ktorej patril Sikora, Fischer, Koller, Laubert, Bočkajovci, Meluzín, Kordoš a ďalší. Duchovným vodcom bol Radislav Matuštík, s ktorým som neskôr bol kolega na Mestskom dome kultúry a osvety. Bolo to krásne: debatovali sme spolu o protištátnych veciach a boli sme za to ešte aj platení (Smiech).
.možno sa vás to ešte nikto nespýtal, no neboli ste tak trochu mimo tých všetkých skupín?
Tento problém pretrváva celý môj život. Úplne som nebol zaradený nikde. Fotografi ma odvrhli, lebo som odmietal niektoré postupy klasickej fotografie. Výtvarníci ma prijali, ale zas nie úplne. Moja pozícia bola vždy niekde medzi. Som taký „osamelý bežec” medzi výtvarníkmi a fotografmi.
.predsa len, vaše najznámejšie fotky z osemdesiatych rokov nie sú konceptuálne, ale tie zo Sviečkovej demonštrácie...
Každý večer sme počúvali Londýn, Washington a Slobodku, vďaka čomu sme vedeli, čo sa deje. Na FAMU v Prahe som mal raz napísať prácu na nejakú politickú tému a prednášajúci – pôvodom Bulhar – sa mi vysmial, že idem písať o SNP. To je nič, hovoril, vy Slováci ste nemali Komenského ani Husa. Vtedy sa vo mne zobudil hnev aj národná hrdosť. Preto Sviečková demonštrácia. Bolo to prvé verejné vystúpenie proti komunizmu. S fotkami som bežal do Prahy za slávnou kunsthistoričkou Annou Fárovou, signatárkou Charty, ktorá poznala osobne najlepších fotografov sveta, napríklad Cartier-Bressona. A tešil som sa, keď obdivovala, že Slováci vystúpili proti režimu.
.ako ste fotili Sviečkovú demonštráciu?
Nebudem zapierať, mal som veľký strach, policajtov bolo veľa. Robil som to tak, že som mal aparát pod vetrovkou. Predo mnou bol v dave človek, ktorý vždy na chvíľku odstúpil, ja som cvakol a on sa predo mňa znovu postavil. Nesmierne som sa bál, ale dokázal som to prekonať. Kúzelné bolo, že keď som o fotkách povedal Lacovi Čarnému, ten hneď sprostredkoval stretnutie s Ferom Mikloškom a odovzdal som mu fotky z demonštrácie, ktorú zorganizoval, ale sa jej nemohol zúčastniť, lebo bol vo väzení. 
.nelákalo vás potom byť fotografom veľkých udalostí?
Nie, koncept bol vo mne vždy oveľa silnejší. Nie som reportér. Moja voľná tvorba je skôr v tom Manifeste času, ktorý je zavesený v Múzeu moderného umenia v New Orleans.
.ozaj, ako sa tam tá vaša fotka dostala?
Môj brat Pavol za komunizmu emigroval a po čase sme sa stretli v Maďarsku, kde som mu odovzdal asi tridsať svojich fotografií. On s nimi potom v Toronte chodil po galériách, až ich nakoniec odovzdal v Jane Corking Gallery, ktorá bola v tom období najlepšou galériou na fotografiu v Kanade. A oni urobili výstavu Josef Sudek a Ľubo Stacho. Vôbec som o tom nevedel! Dozvedel som sa to oveľa neskôr, až keď mi Pavel Štecha doniesol pozvánku z vernisáže. Bola to pre mňa obrovská pocta. Sudkove fotografie jabĺčok ma veľmi poznačili. Na tej pozvánke bol môj diptych Manifest času, takisto ukážka plynutia času na vyschýnaní jabĺčok. Ešte pred revolúcou sa to dostalo na Photofest do Houstonu, kde som vystavoval spoločne s André Kertészom, no tiež som o tom netušil. Môj brat o tom vedel, no nepovedal mi to, bál sa o mňa. Bol som vedený ako podozrivá osoba, chodil som na výsluchy na Februárku a občas prišli eštebáci aj k nám domov.
.dvadsať rokov sa venujete ako pedagóg študentom na VŠVU, mnohí sú dnes veľmi dobrí fotografi. Napĺňa vás to spokojnosťou?
Posledných desať rokov to robím nesmierne rád. Priznám sa, na začiatku boli aj pocity ľútosti či závisti v tom dobrom slova zmysle, že ja som také možnosti nemal a oni áno. Či už išlo o zahraničné stáže alebo technické vybavenie, za komunistov sme boli nesmierne „zošróbovaní”. Ale prekonal som to a dnes sa z úspechov študentov nesmierne teším. Pretože každý, ak je úspešný, môže to posolstvo podávať ďalej. Kultivujeme tak národ.
.fotografia sa študuje šesť rokov. Čo tam vlastne tak dlho učíte?
Pedagóg je skôr sparingpartnerom mladého človeka. Usmerňuje tak trochu jeho cestu, aby nemala príliš ostré zákruty. V mojej pamäti vždy zostáva to, aký ten študent bol, keď prišiel a aký je, keď promuje. Čiže taký diptych, opäť obraz plynutia času. Často je už úspešný a medzinárodne uznávaný. Ten proces medzi tým je najkrajší.
.ako sa za tých dvadsať rokov zmenili vaši študenti?
Možno ani nie je medzi nimi veľký rozdiel. Niekedy sa človek nahnevá a zdá sa mu, že tí predtým boli lepší. Mladí ľudia stále chcú niečo dokázať a nesmierne nasávajú. A potom z toho žijú.
.čiže nelamentujete nad mladou generáciou?
Spoločnosť je konzumná, no stále sú tu ľudia, ktorí to dokážu odmietnuť. Aj medzi mojimi študentmi.
.stretli ste sa niekedy s tým, že by vám veriaci ľudia vyčítali, že vo vašich diptychoch, na ktorých je napríklad kostol a pod ním bilbord podobných tvarov kdesi v poli, vidia iróniu?
Často. Preto na začiatku posledného projektu som sa veľmi bál a snažil som sa fotiť tajne, najmä exteriéry kostolov. Potom som chcel fotiť interiéry, čo však nešlo tajne. Tak som písal starostom a príjemne ma prekvapilo, že ma sami volali fotografovať sakrálne priestory, napriek tomu, že v nich majú kino alebo obchod. Ale stalo sa aj to, že mi zabránili vstúpiť do kostola a odkázali ma na arcibiskupský úrad.  Prišiel som však na „fintu”, že počas omše mi nikto nebude brániť vo fotení. Tým sa projekt posunul. Začínal som s prázdnymi kostolmi a zrazu boli plné ľudí. Bolo to východisko z núdze a zároveň Božie riadenie: vznikali krásne kontrasty medzi prázdnou synagógou a plným kostolom.
.aké boli reakcie ľudí, keď videli hotový diptych?
Keď som robil práce o holokauste, často som sa stretal s názormi, že k tomu sa už netreba vracať a netreba to pripomínať. Pri najnovšej výstave som sa, myslím, s negatívnymi reakciami už nestretol. Do pozvánky na vernisáž mi napísali text katolícky kňaz Karol Moravčík a predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Peter Salner. Dospel som k poznaniu, že už nejde o problém medzi židmi a katolíkmi, že to už je problém všetkých židov a kresťanov, problém našej vyprázdnenej kultúry. Ak si svoju tradíciu neudržíme, príde iná kultúra, moslimská, ktorá nás svojou pôrodnosťou vytlačí. Môže to byť otázka len niekoľkých rokov, kým sa kostoly vyprázdnia. Osud synagóg čaká osud kostolov. Zničili sme starších bratov a to môže zničiť aj nás.
Ľubo Stacho / Narodil sa v roku 1953 v Handlovej, po maturite na gymnáziu v Prievidzi študoval na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a fotografiu na FAMU v Prahe. Fotografuje architektúru, sakrálne stavby, vytvára fotografické diptychy. Ako jediný fotografoval Sviečkovú demonštráciu v roku 1988, jeho diela sú súčasťou stálej zbierky Múzea moderného umenia v New Orleans. V roku 1990 zakladal Katedru fotografie na VŠMU, kde dodnes pôsobí ako profesor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite