Od Kjóta ku Kodani

Chvastavé rečnenie a ostentatívna sebadôvera, ktoré zaplnili kodanské Bella Center, mi pripomínali Kjóto z roku 1997. Tam svetoví lídri podpísali právne záväznú dohodu na znižovanie uhlíkových emisií. Lenže čo Kjótsky protokol dosiahol? Doteraz prakticky nič.

Celkovo zrejme dosiahneme len 5 percent redukcií sľúbených v Kjóte. Inak povedané, indexujme si globálne emisie roku 1990 na hodnote 100. Keby vôbec žiadne Kjóto nebolo, hodnota roku 2010 by predstavovala 142,7. Pri plnej realizácii Kjóta by to bolo bývalo 133. Skutočným výsledkom Kjóta  však pravdepodobne bude hodnota dosahujúca 142,2 – čo je prakticky to isté, ako by sme neurobili nič. Ak zoberieme do úvahy 12 rokov nepretržitých dialógov a vychvaľovania Kjóta, veľký úspech to nie je.

Kjótsky protokol nezlyhal preto, že by jeden konkrétny štát zvyšok sveta zradil. Zlyhal preto, že uskutočňovať drastické škrty uhlíkových emisií je nesmierne nákladné. Či už sa Kodaň vyhlási alebo nevyhlási za politické víťazstvo, táto nevyhnutná skutočnosť ekonomického života opäť preváži – a veľkolepé sľuby sa znova nedodržia. Práve preto presadzujem odklon od tejto márnej stratégie. Svet by sa mal radšej zameriavať na snahy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby čisté zdroje energií boli lacnejšie ako fosílne palivá.

Delegáti COP15,  žiaľ,  mali na taký realizmus malú chuť. Prvý deň konferencie vedúca osobnosť OSN pre zmenu klímy Yvo de Boer vyhlásil, aký je, čo sa týka zotrvania na kjótskom prístupe, optimistický: „Takmer každý deň štáty ohlasujú nové ciele či akčné plány na znižovanie emisií,“ povedal. Také výroky ignorujú skutočnosť, že väčšina sľubov je planá. Buď sú nedosiahnuteľné, alebo sa čísla prekrúcajú. Príklad za všetky – Čína si krátko pred kodanským summitom vyslúžila potlesk, keď prisľúbila, že v nasledujúcich desiatich rokoch zrazí svoju uhlíkovú náročnosť (objem emisií CO2 na dolár HDP) len na 40 až 45 percent hladiny z roku 2005. Podľa údajov Medzinárodnej energetickej agentúry sa však  pri Číne očakávalo, že svoju uhlíkovú náročnosť zníži tak či tak. Popri rozvoji svojej ekonomiky sa Čína bude posúvať k menej uhlíkovo náročným odvetviam. Čína se teda chopila toho, čo sa všeobecne očakávalo, a prostredníctvom vynaliezavého dokreslenia to predala ako novú politickú iniciatívu.

Nakoniec, prifarbovanie – vezmime si len, ako rýchlo sa kodanskí delegáti odmietli zaoberať škandálom „Climategate“ – zverejnením tisícov znepokojivých e-mailov a ďalších dokumentov hackersky odcudzených z počítačov prestížneho britského strediska pre výskum klímy. Aféra Climategate pritom odhalila skupinu najvplyvnejších svetových klimatológov, ktorá sa dohadovala, delila o nápady a konšpirovala s cieľom presadzovať niečo, čo tvorí akúsi „partajnú“ líniu. Údaje, ktoré nepodporovali ich predpoklady, sa prekrúcali. Experti, ktorí nesúhlasili s ich závermi, sa očierňovali ako „idioti“ a „nuly“. Časopisom, ktoré si dovolili uverejniť opozičné články, hrozili bojkotmi. Potlačoval sa nesúhlas, zatajovali fakty, znemožňovala kontrola a priškrcoval sa voľný tok informácií.

Globálne otepľovanie nie je podvod, ale v čase narastajúceho skepticizmu verejnosti týkajúceho sa zmeny klímy, sa tento odporný pohľad na vedcov, snažiacich sa manipulovať údaje, môže stať výhovorkou, na ktorú mnoho ľudí čaká, aby celú vec hodili za hlavu.

Vedcov namočených do Climategate podľa všetkého motivovalo arogantné presvedčenie, že skrývanie či skresľovanie nejednoznačných a protichodných zistení o globálnom otepľovaní je cesta k záchrane sveta. Příšerná stratégia. To isté platí aj pre spôsob riešenia globálneho otepľovania, ktorý už takmer dve desiatky  rokov zlyháva. Namiesto zakrývania nedostatkov kjótskeho prístupu a predstierania, že veľkolepé sľuby sa pretavia do skutočných činov, si musíme priznať, že záchrana sveta vyžaduje premyslenejšiu stratégiu, ako je tá z Kodane.