Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Postavím vám školu

.časopis .týždeň vo svete

Jedného dňa v roku 1993 zostúpil horolezec Greg Mortenson, pôvodom z Montany, z masívu K2, ktorého vrchol, podobne ako mnohí iní, nepokoril. Na smrť vyčerpaný sa ocitol v pakistanskej dedinke Korphe, kde ho silným čajom prebrali k životu.

Náčelník Hadži Ali mu ukázal 82 detí, ktoré kľačali na zamrznutej zemi. „Nemáme školu. Učiteľ stojí v prepočte jeden dolár, čo si nemôžeme dovoliť a vláda nám na to nedá,“ povedal mu. „Postavím vám školu,“ sľúbil Mortenson, ktorému odrazu dobývanie vrcholov pripadalo ničotné. Slovo dodržal. 
Strhujúci príbeh knihy Tri šálky čaju rozpráva o tom, čo dokáže húževnatý jednotlivec. V tomto prípade postaviť v Pakistane a Afganistane 55 škôl. Američan, ktorý v tých najodľahlejších miestach, kde sa stavebný materiál nosí na chrbtoch nosičov, staval školy. V časoch zrodu Talibanu, v časoch útokov na Spojené štáty, v časoch vojny v Afganistane. Bláznivý šiítsky duchovný vydal fatwu, záväzný výnos, že „kresťanizuje naše deti“ a žiadal jeho vypovedanie z krajiny. No ešte vyššia moslimská autorita sa ho zastala. Americké spravodajské služby ho najprv podozrievali zo spolupráce s teroristami, potom chceli jeho služby. Tie tri šálky čaju sú poetický obraz. Pakistanci s vami vypijú prvú ako s cudzincom, druhú ako s váženým hosťom a tretiu ako s človekom, za ktorého položia aj život. 
.cesta k mostu (a škole)
Mortenson začínal z ničoho. V Berkeley spával vo svojom starom aute La Bamba – ako ošetrovateľ nemal ani na prenájom bytu. Najprv rozoslal šesť listov so žiadosťou o pomoc americkým celebritám. Napísal ich na písacom stroji, nepoznal počítače. Pakistanský majiteľ miestnej kopírovacej služby mu potom odhalil kúzlo funkcií Vybrať a Kopírovať. „Pakistanec ma učí počítačovej gramotnosti, aby som mohol pomôcť pakistanským deťom ku gramotnosti,“ smial sa a rozoslal ďalších 580 listov. Ohlas bol skromný. Neznámy Mortenson však trpezlivo nasledoval príklad slávneho prvého dobyvateľa Mount Everestu, Sira Edmunda Hillaryho, ktorý pod Himalájami postavil 27 škôl, 12 nemocníc a 3 letiská. Raz sa mu ozval pôvodom švajčiarsky fyzik Jean Hoerni. Bohatý podnikateľ, bývalý horolezec. „Keď vám dám peniaze na tú školu, nevypadnete niekam do Mexika na pláž, kde budete huliť marišku a kefovať priateľku, však nie?“ Mortenson sa nezmohol na slová. O pár dní prišiel šek na 12-tisíc dolárov. Predal všetko, čo mal a odišiel do Pakistanu. Oveľa neskôr, keď ťažko chorý Hoerni zomieral, mu stihol povedať, že je šťastný, pretože „všetci pod najväčšími horami sveta pomáhajú Tibeťanom a buddhistom,  pre moslimov však nikto nepohne prstom“. 
Pri nákupe cementu a drevených trámov v Rávalpindí prenikal hlbšie do kultúry, mentality, náboženstva. Jeho verný tlmočník Abdul teatrálne zjednával s obchodníkmi ceny. Naložili stavebný materiál na hrkotajúci nákladiak a pobrali sa na sever do hôr, po legendárnej Karakoram highway. V Korphe ho čakalo prekvapenie. „Najprv postavíme most cez divokú rieku, potom školu,“ oznámil mu pokojne Hadží Ali. Čo znamená jedna zima navyše v dedine, kde 600 rokov nemajú školu? A Hoerni poslal šek na ďalších 10-tisíc dolárov. O rok stál most aj škola.
.09/11: v epicentre
Neskôr, keď už stálo dvanásť škôl a krajom sa niesla legenda o „dobrom neveriacom menom doktor Greg“ sa Mortenson doma v Amerike oženil, narodila sa mu dcérka. To už v severnom Afganistane utiekli pred Talibanom desiatky tisícov ľudí. Musel sa vrátiť. Zastihla ho tam správa z ruského plastového rádia: „Bombardovali dedinu menom New York“. O tri dni neskôr otvárali školu v Kuarde. „Mier s vami,“ začal prejav Syed Abbás, najvyšší vodca šiítov v severnom Pakistane. „Cítime zármutok s ľuďmi, ktorí plačú a trpia v Amerike. Žiadam, aby Amerika videla, že úplná väčšina z nás nie sú teroristi, ale dobrí a prostí ľudia.“ Mortenson, ktorý potom  prežil aj zajatie Talibanu, spočiatku podporoval vojnu v Afganistane, no čoraz viac ho trápili pribúdajúce civilné obete. Vystupňovalo ho to k ešte väčšiemu tempu budovania škôl, ktoré by konkurovali džihádistom. Tí si to všimli a „jeho“ školy prepadávali, zapaľovali a dedinčanov terorizovali. Vo Washingtone si ho pozvala na prednášky generalita armády, prijal ho aj minister obrany Donald Rumsfeld. Zaskočilo ho, že mu neponúkli stoličku a čaj, ako bol zvyknutý z tých najchudobnejších oblastí. Chcel Rumsfeldovi povedať čosi úžasné, v rozpakoch mu však iba civel na dokonale naleštené topánky...
.pôrodníčka Džahan
Mortenson váhal, či ísť na svoju dvadsiatu siedmu cestu do Pakistanu. Trpel nadváhou, deficitom oddychu a výčitkami blízkych, že je stále preč. V poslednej dedine v údolí Braldu však zažil čosi, čo naplnilo zmyslom celé jeho snaženie. Do miestnosti, kde zasadala šúra, zhromaždenie staršinov, vbehla mladá sebavedomá žena. „Doktor Greg, pamätáte si na sľub, ktorý ste mi dali,“ opýtala sa ho. Nepamätal si. Žena na neho vychrlila, že jej sľúbil pomoc, keď dokončí základnú školu. A ona chce vyštudovať medicínu, potrebuje dvadsaťtisíc rupií. „Hneď teraz,“ dodala odhodlane. Bez slova jej dal vrecúško s peniazmi, v prepočte asi štyristo dolárov. Pôrodníčka Džahan je tak prvou vzdelanou ženou v „jeho“ tristotisícovom údolí. Jednom z mnohých. A dnes už jednou z mnohých.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite