Brieždenie na severe Afganistanu vyzerá presne tak ako brieždenie na juhu Slovenska. Naľavo tma, napravo v diaľke prvé ranné zore. Hindukúš či Žitný ostrov, všetko jedno. Aspoň niečo máme spoločné. Pravoverný moslim (takí sú tu všetci) však pred východom slnka nepracuje, na rozdiel od kresťana. Nemal by robiť ani náš večne vtipkujúci šofér Mahmad Nyas. Ako sa však bez jeho služieb dostaneme za tmy z centra Mazáre Šaríf na jeho perifériu? Taxík je pre cudzinca vzhľadom na únosy bezpečnostné riziko a pešo je to ďaleko. Na Mahmada však platí „nepriestrelný“ argument. Ak môžu za tmy vstávať a tvrdo pracovať deti zo školy Aschiana, môže aj on.
O pol šiestej drkoceme od zimy zubami ma „autobusovej stanici“ (prašné pole tu nazývajú vznešene „station“). Každý z miestnych vie, že diaľkové autobusy do Kábulu jazdia iba odtiaľto. Jednoduchý je aj čas odchodu, všetky spoje vyrážajú o šiestej ráno. Ešte je tma. Šoféri umývajú sklá obstarožných mercedesov, medzi ktorými ako tiene kmitajú žiaci z Aschiany. Sú tu traja, štyria. S košíkmi v rukách ponúkajú cestujúcim pochutiny a nápoje. Zdá sa, že dnes si od nich nikto nič nekúpil. Pri práci ich pozoruje učiteľ. Sám na tom nie je oveľa lepšie. „Dvadsať, možno tridsať afgani,“ opakujú všetci žiaci svoj denný zárobok. V prepočte pol dolára. Žeby až toľko? Odchádzame vo chvíli, keď sa na nás osopí jeden pasažier. „Cudzinci, čo tu robíte? Choďte domov!“ kričí v jazyku dari, keď vidí ako fotografujem pracujúce deti. Učiteľ ho upokojuje, kráčame spoločne pomaly preč. Deti si nesú košíky s nepredanými keksami a minerálkami.
Medzitým prichádzajú na neďaleký trh ich spolužiaci. Majú deravé svetríky, mikiny a tradičný bavlnený odev šalvar kamíz, pripomínajúci pyžamo. Dievčatá si tváre omotali šatkami. Velí im to islam, nie zima. Teplota tesne nad nulou, no mnohé deťúrence majú sandále, naboso. Držia v ruke obrovské tašky, iné majú cez plece prehodené vrecia. O šiestej, ešte za tmy, prichádzajú na trh prvé kamióny naložené vrecami so zemiakmi a cibuľou. Deti sa k nim vrhajú a naťahujú ruky. Bijú sa o to, kto prvý uchmatne hnilý zemiak, ktorý im hádžu farmári. Tí sa pritom smejú. Asi ako keď kŕmite medvede v zoo. Farmári rutinne prekladajú tovar. Na konci trhoviska je dobrý „flek“, hŕba vyhodených zemiakov a cibule. Deti tam ozlomkrky utekajú. Vrhajú sa do prachu a vyťahujú vzácne úlovky. Ukazujú si navzájom, čo našli. Niektoré predavačom na trhu zametajú stánok, nesú vodu či ukladajú tovar. Ak majú šťastie, dostanú dvadsať, tridsať afgani. O siedmej sa musia deti pobrať preč. Pretože o ôsmej sa v ich škole Aschiana – lepšie je hovoriť o stanoch s logom UNICEF (vďaka aj za tie), kde deti sedia na zemi, chlapci zvlášť a dievčatá zvlášť – začína vyučovanie. A cesta z trhu do školy im trvá asi hodinu. Dnes, zajtra, o rok.
.tomahawk a 42 škôl
Podľa výročnej správy Detského fondu OSN (UNICEF) je Afganistan pre život detí, predovšetkým dievčat, najhorším miestom na svete. Najbiednejšie africké krajiny ako Rwanda, Keňa či Somálsko sú teda na tom „o niečo lepšie“? Bez irónie, osem rokov po páde Talibanu má vojnou zmietaný Afganistan najvyššiu detskú úmrtnosť na svete: na tisíc živonarodených detí pripadá 257 úmrtí. Dve tretiny ľudí nemajú prístup k čistej vode, takmer osemdesiat percent obyvateľov nad pätnásť rokov je negramotných. Podľa UNICEF-u došlo minulý rok k útokom čoraz aktívnejších bojovníkov Talibanu na 317 škôl, pri ktorých zahynulo 124 a zranenia utrpelo 290 osôb. Terčom sú najmä islamistami zakazované dievčenské školy. S katastrofickými správami o pokračujúcom násilí na ženách a ich vylúčení zo spoločnosti prichádza aj samotná OSN. Ženy sú znásilňované vo vlastných domovoch. Vyše 57 percent dievčat uzavrelo manželstvo pod zákonnou hranicou 16 rokov. V krajine, do ktorej sa teraz chystajú ďalšie desiatky tisícov vojakov. Aj našich.
Hrôzy, nič než hrôzy. Čo s tým? To najjednoduchšie (a najhlúpejšie) by bolo rezignovať a nechať ich napospas osudu. Západ sa však, sebecky aj zodpovedne zároveň, bojí o svoju bezpečnosť. Afganské a pakistanské madrasy, teda islamské školy, dodnes štedro podporované wahábistami zo Saudskej Arábie či Kuvajtu, sú overenou liahňou zaslepených radikálov ochotných položiť v „svätej vojne“ život. Kdekoľvek, aj u nás v Európe. Západ preto s nimi v Afganistane bojuje. Aj to je však dlhodobo samo osebe neúčinné. Nielen americký horolezec Greg Mortenson, ktorý v Pakistane a Afganistane vybudoval desiatky dievčenských škôl (pozri rámček), aj my s kolegami sme pritom dokola počúvali tú istú vyčítavú otázku bez možnosti rozumnej odpovede: „Ako vás máme mať radi, keď na nás hádžete bomby?“ A zbytočne sme sa pýtali: „My?“ Nie, bomby nezničia nevzdelanosť a tuposť. Skôr naopak, zvýšia hnev, najmä ak zasahujú nevinné civilné ciele – dediny, svadobčanov, farmárov. Žoldnieri Talibanu za tristo dolárov mesačne sa pritom regrutujú z odchovancov madrás, prípadne z radov úplných nevzdelancov. Jedinou ako-tak nádejnou cestou je zodpovedné vzdelávanie, najmä dievčat. Ako alternatíva islamistom. „Ak je vzdelaná žena, je vzdelaná celá rodina,“ vravia v Afganistane. Tlak islamskej tradície a okolia však dievčatá, akokoľvek ambiciózne a šikovné, zráža na kolená a diktuje im povolania. Najmä na vidieku. Môžu byť lekárky, učiteľky, nie však právničky či podnikateľky. Vychodia školu, vydajú ich (prípadne v opačnom poradí) a skončia do smrti zahalené pod burkou. Hrozná predstava.
Keď si pár týždňov po 11. septembri 2001 Mortensona, nahnevaného na to, že do Afganistanu z USA dorazila ani nie štvrtina sľúbenej pomoci, zavolali na prednášku do Pentagónu, kde ho skúsení generáli žiadali o radu, povedal im: „To najhoršie, čo môžeme urobiť, je to, čo robíme teraz – ignorovanie obetí. To, že ich nazývame pridružené škody a ani sa neusilujeme počítať mŕtvych. V islamskom svete je to najväčšia urážka. To nám nikdy nikto neodpustí.“ A urobil prepočet. V Afganistane spojenci do tej doby vypálili 114 riadených striel Tomahawk. Jedna stojí okolo 840-tisíc dolárov. Prvá škola, ktorú Mortenson vybudoval v pakistanskej dedinke Korphe, stála 20-tisíc dolárov. Koľko by mohlo byť škôl za jeden Tomahawk? – opýtal sa sám seba. Generalita sa zháčila a ponúkla mu 2,2 milióna dolárov na stavbu škôl vedľa wahábistických madrás. Aby pripravil džihádistov o klientov. Peniaze od armády však odmietol. Vedel, že keby sa to dedinčania pod Hindukúšom dozvedeli, skončil by.
.hry
„Náš obraz o Afganistane je neúplný, tvorený iba na základe katastrofických správ z médií,“ tvrdí Andrej Návojský, projektový manažér programu globálneho vzdelávania v organizácii Človek v ohrození a pokračuje: „Keď sa učiteľov a žiakov našich škôl pýtam, čo v nich vyvoláva slovo Afganistan, tak ako prvé povedia terorizmus, Taliban, utláčané ženy.“
Nuž ale, čo iné si má myslieť priemerný Slovák? A možno mu to vyčítať? Aby napomohol nabúranie stereotypov, zapojil Návojský osem slovenských škôl, základných aj stredných, do projektu Twin School, ktorý podporuje Európska komisia a program SlovakAid. Školy piatich krajín – Afganistanu, Estónska, Slovenska, Švédska a Veľkej Británie – vytvárajú partnerstvá. Čím však môže učiteľ, povedzme, z Vrábeľ prispieť k lepšiemu vzdelávaniu v Mazáre Šaríf (a naopak)? „Nešlo nám o posielanie si darčekov a hračiek – hoci aj to bolo súčasťou – a nejde ani o pomáhanie „tým zaostalejším“. Skôr ide o to, aby sme sa brali ako partneri. A učili sa od seba navzájom,“ vysvetľuje Návojský. Pri svojej nedávnej ceste v Afganistane, na ktorej sme boli spoločne, učil miestnych učiteľov a žiakov sériu hier, zdanlivo iba zábavných, pri ktorých sa toho však veľa ukázalo.
Prvá hra sa volá Stopy. Spočíva v tom, že dve skupiny dostanú od lektora z papiera vystrihnuté ľudské stopy, ktoré treba rozložiť na zem tak, aby sa obe skupiny čo najrýchlejšie dostali z bodu A do bodu B bez toho, aby sa dotkli nohami okolia. Prvá skupina pritom dostane menej stôp ako druhá. Výsledok? Na Slovensku mali učitelia problém nájsť zmysel hry. V Afganistane, kde dostali učiteľky viac stôp ako ich mužskí kolegovia, pochopili okamžite množstvo významov hry: nerovnosť príležitostí, diskrimináciu, nevyhnutnosť priateľstva.
Na druhú stranu, interpretácia veršov libanonského básnika Chalíla Džibrána počas workshopu v Mazáre Šaríf ukazuje hlbokú indoktrináciu islamom, ktorý nepripúšťa slobodu detí. Niektorí afganskí učitelia ani žiaci nie sú schopní prijať poetický obraz o tom, že naše deti nám nepatria, že ich nemôžeme spútať – lebo vyrastú aj tak na svoj obraz. „Áno, rodičia sú za deti zodpovední. V tej básni sa však spomína iba otec, čo mi prekáža. Máme u nás príklady, že otec je farmár, no syn alebo dcéra sú lekári. Matka formuje deti, nie otec,“ vraví kriticky jedna učiteľka s tým, že každý človek sa predsa rodí zo ženy. V miestnosti nastalo ticho. Niektorí súhlasne prikyvujú, najmä učiteľky. „Ak by nebolo mužov, ako by sa rodili deti?“ ozýva sa po chvíľke jeden učiteľ. A všetci sa zasmejú.
Zaujímavá je aj tretia hra, pri ktorej dal Andrej na výber päť slov – Afganistan, islam, Taliban, mier a chudoba. Dvadsať učiteľov a žiakov v šiestich skupinách si má vybrať jedno z nich a vytvoriť päť úrovní asociácií. Slovo Taliban si nevybral nikto. Zato o islame spievajú až nekritické ódy. Je to „jediné správne“ náboženstvo, iné pritom nepoznajú. Na zemepise sa v afganských školách učia iba zemepis islamských krajín, dejiny sú tu iba dejinami islamu. Pomôžu preto nenápadne „infiltrované“ učebné pomôcky, rôzne mapy Európy a sveta? Školám, ktoré postavil, ich daroval Swedish Commitee for Afghanistan (SCA), mimovládka, ktorá iniciovala projekt Twin School. Podobne tristné zistenia priniesla interpretácia slova Afganistan. Miestni učitelia a žiaci medzi pozitívne významy zaradia všeobecné floskuly typu nádherná krajina či zaujímavá kultúra. Naopak, tie negatívne sú konkrétne a prevažujú. Bezpečnosť, terorizmus, politika.
.most Vráble – Mazáre Šaríf
Na záver workshopu sa podarilo čosi výnimočné. Historicky prvá online skype konferencia medzi školami vzdialenými od seba päťtisíc kilometrov. V sobotu o jednej SEČ „na jednej strane internetu“ sedia traja učitelia a dvaja študenti gymnázia vo Vrábľoch, na druhej ich dvadsať afganských kolegov. Vzájomne sa vidia aj počujú.
„Eliška, počujete nás?“ behá Andrej s mikrofónom a kamerou po miestnosti. „Toto je Olympia,“ ukazuje do Vrábeľ na Olympiu Kováčikovú (pozri rozhovor v rámčeku), terénnu pracovníčku zo Slovenska. Čosi v reproduktoroch zachrčí, učiteľka Eliška Matušková nás počuje. Na plátne sa objaví obraz, pätica sedí v triede gymnázia. Andrej im po jednom predstavuje všetkých účastníkov workshopu. Aj slepého učiteľa Abdula Riasa z dediny Ajbak, ktorý veľa toho nemá, no vyťahuje zo saka pero: „Chcel by som ho venovať svojim slovenským kolegom.“ Učiteľ angličtiny z Kunduzu na severe, kde dodnes vládne Taliban, vraví, že na Slovensku žijú dobrí ľudia, no zaujímalo by ho, aký majú obraz o Afganistane. „Chudobná krajina... dlho pod kontrolou teroristov... potrebuje slobodu a našu pomoc,“ znie odpoveď z Vrábeľ. Zdá sa, že učiteľ z Kunduzu posmutnel. Študent Martin Ševčík sa potom pýta na vyučovacie hodiny v Afganistane. Na svoje prekvapenie sa dozvedá, že deti v tej krajine chodia do školy na zmeny. Na dve, niekedy dokonca na tri. Od siedmej do pol desiatej, od desiatej do pol jednej a od jednej do štvrtej. Dôvod? Je ich veľa, oveľa viac ako kapacít v školách a učiteľov. Keď sú práce na poliach, nechodia do školy vôbec. Vtedy musia pracovať. Uvažujeme, čo je smutnejšie. Školy v Afganistane plné biednych detí ulice? Alebo čoraz prázdnejšie školy na Slovensku, kde sa už deti pomaly ani nerodia?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.