Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Portugalci

.martin Leidenfrost .časopis

Ach, toto putovanie, sťahovanie, migrovanie! V šesťdesiatych rokoch prúdili Portugalci na sever, na úteku pred chudobou, vojenskou službou, diktatúrou. Ešte aj v osemdesiatych rokoch odchádzali. Krátko nato začalo samo Portugalsko priťahovať migrantov, z Afriky, Latinskej Ameriky, východnej Európy. Počas jedného desaťročia narástol iberský polostrov – len v dôsledku prisťahovalectva – o päť a pol milióna ľudí.

V meste Brusel zostalo 25 000 Portugalcov. Posadil som sa do „Orfeu“, ich kultúrneho strediska, hneď za výškovými budovami európskych inštitúcii. V kníhkupectve vládla prísna aróma farskej knižnice, pri pokladni robili dve sivovlasé staršie Portugalky inventúru. „Tie dámy pracujú zadarmo,“ povedal riaditeľ, „toto nie je firma“.

Riaditeľ, Joaquim Pinto de Silva, bol svetácky pán odetý v menčestri. V roku 1984 prišiel do Bruselu ako úradník Komisie, v roku 1989 presadil postavenie pomníka spisovateľovi  Fernandovi Pessoovi v Bruseli. Naďalej pracoval pre Komisiu, „Orfeu“ bol jeho koníček. Domáca portugalská robotnícka trieda sa dá len ťažko nalákať na kultúrny program, povedal, „mojimi najlepšími zákazníkmi sú úradníci EÚ“.

Vybral som sa do známej portugalskej štvrte, povyše námestia „Flagey“, okolo „Rue de la Brasserie“. Kľukaté a stúpajúce uličky, domy z pálených tehál jeden vedľa druhého a s balkónmi z čierneho kovaného železa. Domy postavili Belgičania, početné portugalské podniky harmonicky dotvárali prostredie. De Silva ma uviedol do obrazu, takže som dokázal nájsť trochu portugalskej estetiky: Pessoov pomník stál na dlažbe, ktorá sa skladala z malých kamienkov, čiernych a bielych. Obklady, ktoré v Portugalsku zdobia fasády, som u bruselských Portugalcov našiel vnútri, v interiéri chýrnej cukrárne „Garcia“. V portugalských kaviarňach vysedávali starší muži, na košeli pulóver, a čítali. Ako sa vraví, vydarená integrácia.

Nikdy som nebol v krajine, o ktorej sa povráva, že jej nosový jazyk, bohatý na sykavky, rozpráva o túžbe po mori. Kúpil som si lacnú letenku do Faro. A k tomu som čítal u Pessooa: „Chápem, že cestovať musí ten, kto nie je schopný cítiť.“ To sedelo.
 
Jedného zimného večera som dorazil do Algarve. Pršalo, ale v  severanovi sa hneď objavil pocit juhu. S Pessoovou Knihou nepokoja pod pazuchou som sa prechádzal pod lesklými mokrými palmami. Na druhý deň, keď slnko svietilo na večne zelenú mestskú vegetáciu, som sa načiahol pred bezvežovou katedrálou po pomaranči na pomarančovníku. Prístavom, za bielymi člnmi a zelenými palmami, sa hnali zhrdzavené osobné vlaky.
 
Všade ma obklopovali penzisti severu. Len v Španielsku sa vraj usadilo milión Britov, písal „El País“. Čo som videl, boli texaskoví penzisti, boli nesmierne aktívni. Sadol som si do kaviarne „Alianca“, jemná biela štuka mi pripomínala bruselský „Orfeu“. Sedel som medzi pohodovými Portugalcami, medzi dokonalými kaviarenskými typmi, čo hodiny a hodiny čítajú, fajčia a hľadia pred seba, tak ako niekde doma aj ja. Jedna flámska texasková turistka vbehla dnu: „Kde je tu výstava, kde sú tu fotky z vojny?“. Ešte hodný kus utekala ďalej.

Ach, to večné migrovanie! Všade ma obklopovali migranti. V sobotu večer, po tom, čo na večne zelenú zimu spŕchol dážď, som na promenáde v prístave videl obraz neprirodzeného smútku. Žena, päťdesiatročná Moldavčanka, ako sa ukázalo, varovala dieťa, trojročného Portugalca.

Chlapec sedel na pestrom umelohmotnom autíčku a zanechával na čierno-bielej dlažbe čiary. Bolo po jedenástej v noci. Chlapec nevenoval svojej opatrovateľke ani pohľad. Neomylne sledoval svoju dráhu a išiel, kam sa mu zachcelo. Moldavčanka, v zimnom kabáte neskorosovietskeho typu, cupitala otrávene za ním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite