Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Mihálik

.daniel Hevier .časopis .literatúra

To najsmutnejšie vybavme hneď na úvod: v rokoch 1977 – 1985 bol Vojtech Mihálik riaditeľom Slovenského spisovateľa.

Nie je pravda, že nedokázal rozpoznať a oceniť talent. Nie je pravda, že protežoval druhoradých „angažovaných“ autorov, ktorí nemali talent, iba tému. Preňho bol ideálnou publikačnou jednotkou vysoko nadaný autor s čo najvyššou empatiou voči ideológii vtedajšieho režimu.
V rokoch 1972 – 1981 viedol svoju básnickú školu v Novom slove. Na tom by nebolo nič škodlivé, podobné rubriky viedli v rôznych obdobiach Ján Buzássy (Mladá tvorba), Štefan Moravčík, Dušan Dušek (Dievča)... Nemorálne na tom bolo, že Mihálikovi nešlo iba o estetické a poetologické  vzdelávanie mladých autorov, ale o ich korumpovanie a kompromitovanie v rámci prebiehajúcej nenormalizácie. A teraz sa vráťme k Mihálikovi – básnikovi.   

.mihálik plebejský

Vojtech Mihálik vyšiel z katolícky orientovanej exaltovanosti. Transparentný názov debutu Anjeli (1947), ktorý sa potom objavuje takmer v každej druhej básni, upozorňuje na prvé nebezpečie, ktoré hrozilo mladému, 20-ročnému básnikovi – na povrchnosť a povrchovosť. Intímna účasť na osude ponížených vyúsťovala do horkosti a revolty. A ako to už býva u tých najhorlivejších náboženských vyznávačov – revolta sa obracala proti Bohu. Zatiaľ to bola iba literárna štylizácia, pretože mladí básnici radi vzbudzujú údes tým, kam sa až v reptaní odvážia ísť. A „Dvadsaťročný Jób“, ako bol nadpísaný jeden cyklus básní, znel pre mladých čitateľov podobne sympaticky ako po rokoch Malý zúrivý Robinson Joža Urbana. Mihálik však bol plebejec pôvodom i svetonázorom a treba spravodlivo skonštatovať, že sa usiloval ostať ním do konca života. V jeho druhej zbierke Plebejská košeľa je aj skvelá Kronika, veľká báseň invenčná nielen tematicky, ale aj svojou dikciou. Mihálik v nej naozaj vystihol živý, ľudový prúd reči, ktorý posilnil štylizovanou, a pritom komunikatívnou metaforikou. Plebejstvo sa z času na čas vynáralo aj v ďalších obdobiach básnika: v zbierke Neumriem na slame (1955), potom po rokoch v Poslednej prvej láske (1978). No a nakoniec v zbierkach z posledného obdobia, najmä v Rodisku (1996). Vždy, keď sa menili vládne a stranícke nomenklatúry, keď nastávali ideologické odmäky, Mihálik sa sťahoval z  postu ideologického poetu a oprašoval svoje plebejstvo. A bola to uňho tá najvýdatnejšia básnická žila, ktorej produktom sú aj takéto silné verše:  „Vygúľali sa hviezdy ako dyne /a nad vozom nám prudko lietali.../ keď sme sa siedmi viezli po planine / podnapití a ospalí...“      

.mihálik populárny

Vojtech Mihálik chcel – a vedel byť populárny. Disponoval skvelou básnickou technikou (ktorú zúročil ako jeden z najlepších prekladateľov poézie svojej doby). Svoje básne starostlivo konštruoval (v tom mal vplyv na mladšieho Válka). Mihálikova báseň je rafinovým spojením racionálneho a emocionálneho, epického a lyrického, povrchného a hĺbkového, intímneho a davového, banálneho a senzačného: „Tak sa, dievča, aspoň lúčme, /keď už sme sa nestretli.“ Plebejstvo je aj cit voči davu a schopnosť hovoriť to, čo rád počúva. Je v tom miera lichotenia, neškodná dávka šokovania, znesiteľná forma verbalizmu a úprimnosť, alebo aspoň jej zdanie. Mihálik sa už od Plebejskej košele naučil hovoriť v 1. osobe množného čísla, v mene davu: „Kto nás odsúdi, bude súdiť pukanie zeme...“ Celospoločenským poetickým bestsellerom boli v svojej dobe Tŕpky (1963). Autor bol v najbásnickejšom veku (37 rokov) a uvoľňujúcu sa obruč ideového zovretia využil na neškodnú kritiku dobových negatív. S básňami sa identifikovali najmä ženy – domáce, opustené, slobodné matky, vdovy, slúžky, rozvedené, ženy alkoholikov... Nadpis Siroty žijúcich rodičov sa stal dobovým sloganom, báseň Starenky učiteľky sa stala satisfakciou všetkých učiteľov a sentimentálnym spytovaním si svedomia žiakov. Nazvať zbierku básní Sonety pre tvoju samotu – to sa nemohlo nestretnúť s nadšeným čitateľským prijatím. Mihálik bol intelektuálne vyspelejší ako taký Koyš a výrazovo menej komplikovanejší ako Válek. Nemohol nebyť obľúbeným básnikom niekoľkých generácií, kým ho nezatienil     

.mihálik poplatný.
Literárne najhodnotnejšia zbierka socialistického schematizmu bola Spievajúce srdce (1952). Mihálik ďaleko prevyšoval dobových Lajčiakov a iných veršovníkov, a tak jeho pátos a straníckosť mohla naozaj pôsobiť do istej miery úprimne. Bola to taká Trať mládeže slovenskej lyriky. Autor proklamoval svoju oddanosť budovaniu novej spoločnosti celkom vieryhodne: „veď každé slovo, letiace mi z hrdla / predriapalo sa cez srdce!“ Keď neskôr vydával svoje zobrané básne, uvádzal v edičnej poznámke: „Z knižne publikovaných textov som do tohto vydania nezaradil dve básne z Anjelov, tri z Ozbrojenej lásky a jednu z Neumriem na slame, lebo som sa s nimi od čias ich vzniku vnútorne rozišiel.“ Môžeme si pomyslieť svoje o tom, či sa môže básnik rozísť so svojimi výtvormi, a čo za takýmto dištancovaním sa od seba je. Mihálik urobil podobné obraty niekoľkokrát. Vzbúrený Jób (1960) chcela byť veľkou goetheovskou skladbou. Dialóg Satana a Stvoriteľa naozaj umožňoval veľký po/etický výkon, ale nakoniec to bola iba veľká tendenčná poéma. Ešte aj do úst Jóba vložil autor exaltovaný výkrik: „Sovietom všetku moc!“ A tak sa z veľkej témy stala zmes – a zmäť – pseudofilozofických debát à la Faust a propagandistických hesiel. Ale Mihálik bol poplatný aj socializmu s ľudskou tvárou. Najprv ostro – opäť exaltovane, odsúdil vstup okupantov v skladbe Rekviem (1968), aby sa v Čiernej jeseni a vo svojej publicistike dlhé desaťročia za to kajal. Posledný pokus o poplatnosť sa uňho prejavil po novembri ´89, keď si hľadal bezpečnú pôdu, na ktorú by mohol, niekoľkokrát už zdiskreditovaný, opäť vstúpiť. Našiel ju nešťastným spôsobom, básnicky neproduktívne, v témach archaizujúceho príklonu k emblémom národnej histórie (Velebný pán z Maduníc) alebo umenia minulosti (C. k. muzikus Mozart).

.mihálik poetický
Vojtech Mihálik má niekoľko rýdzich básnických výkonov, ktoré patria k vrcholom slovenskej lyriky. V zbierke Neumriem na slame je to cyklus Dialógy, jedny z najkrajších ľúbostných básní na pomedzí detstva a dospievania, hriechu a nevinnosti. „Hudobná báseň“ Appassionata v troch častiach je vypätou výpoveďou autora, ktorý už vekom môže bilancovať, ale zároveň si ešte uvedomuje možnosť balansovať na hranách života: „necúvnem aj ja pred rizikom skúšok? / A nechlapím sa príliš pred tebou? / Nie som len smädný hosť, čo hľadá dúšok šťavice v slzách cudzích pohrebov?“ pýta sa básnik neľútostne sám seba. A hoci je tu irónia aj cynizmus (opäť spoločná črta s Válkom), skepsa je mierou pokory a pokora je výrazom sebapoznania až na dreň. Ďalšia silná zbierka niesla názov Útek za Orfeom (1965) a bola produktom plodného inšpirovania napr. beatnickou poéziou (Ferlinghettiho Mihálik kongeniálne preložil). Poslednýkrát sa autor vypäl k číremu a nevykalkulovanému dielu v časti zbierky Trinásta komnata (1975), kde okrem „povinných čísel“ o Čile a americkom militarizme uverejnil dve epické básne Príbeh s vlakom a Príbeh s telefónom, regenerujúc tak epický nerv v poézii, ktorý nahmatal pri prekladaní antických pevcov.  
Vojtech Mihálik je rozporuplná osobnosť slovenskej kultúry. Jeho dielo je kvalitatívne nevyvážené, skvosty sa striedajú so smeťami. Svoju poetologickú virtuóznosť dokázal ľahkomyseľne a beztrestne dávať do služieb zločinnej ideológie. Doplatil na to spôsobom najkrutejším: aj jeho nesporné hodnoty celá jedna generácia nedokáže čítať objektívne a s láskou.


Citáty
Stále nás mýli, že sme jednotliví. – Bláznom je krásne a múdrym smutno, ale zato výnosne, –  ...pre pracovitosť nemám hmotné starosti... –, ...azda ma nebude chcieť ani pobozkať, že mohol som žiť v takom hnusnom čase. – Kto sa chce dostať do neba, pritlačí palec na Polárku a zazvoní. – ...vy ste do vlastných detí očkovali parfumovanú predajnosť. – Každej špekulantskej šelme svojou prácou do lží streľme a vykrúťme krk. – Popol, to mrzké dieťa plameňa... – a presne namier, lebo srdce šakala je malé... – Idioti a oplani aj básnikovi nohy podrážajú. – Predajná býva nielen láska. Poézia tiež. – Vojtech, ja som nebo, neba neboj sa. – Červené Rusko, Golem, príšera! –– Gorkého, Jesenina, pane zavraždili, Majakovskij sa z hanby zabil sám. – Som Ľudstvo: ustúp! – Viac úcty k dielu, súdruhovia moji! – Čo som písal, zabudol som žiť. – Ó, daj mi svoje telo. Duše mám vlastnej dosť. – Aké šťastie – bežať za šťastím. – ...pamäť lásky netvoria ľúbení, ale ľúbiaci. – Manželia, bite básnikov, hlušte ich! – Príhody života dejú sa opatrne. – Strácajúc básne, stávame sa básnikmi.  –   Sme pečať zákonov a vždy sme im len podliehali. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite