Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Režisér 20. storočia

.časopis .osobnosti

Filmovou, divadelnou a prozaickou tvorbou Ingmara Bergmana sa zaoberajú tisíce rôznych vedeckých štúdií, monografií, dizertačných či diplomových prác. Najväčší dôraz je v nich, pochopiteľne, orientovaný na režijnú prácu.

Filmovou, divadelnou a prozaickou tvorbou Ingmara Bergmana sa zaoberajú tisíce rôznych vedeckých štúdií, monografií, dizertačných či diplomových prác. Najväčší dôraz je v nich, pochopiteľne, orientovaný na režijnú prácu.
Jeho meno je totiž stále akýmsi synonymom pre „filmového režiséra dvadsiateho storočia“. 
Všeobecná sláva a popularita je v Bergmanovom prípade iste opodstatnená. A jeho prínos pre kinematografiu veľký. Už vo svojich filmoch z päťdesiatych rokov (povedzme Siedma pečať, Lesné jahody) Ingmar Bergman likviduje mýtus o neprekročiteľnej hranici medzi filmom a románom. Vytvára špecifické retrospektívy, ktoré sa však odohrávajú v jednom plynulom zábere spolu s aktuálnym dejom a ukazuje, že aj film je schopný autentickými rozprávačskými technikami suverénne opísať vnútorné stavy, spomienky, pocity a nálady bez toho, aby musel použiť dovtedy štandardné barličky typu vnútorného monológu, komentára mimo obraz či deformovanej optiky kamery.
Bergmanovské komorné drámy (v šesťdesiatych rokoch nakrútil svoju najznámejšiu trilógiu Ako v zrkadle, Hostia Večere Pána, Mlčanie a neskôr skúmal intímny, emocionálny ženský svet v Persone, Šepotoch a výkrikoch či Scénach z manželského života) sa tak sústreďujú skôr na psychický svet súčasného človeka ako na vonkajškovosť.
Tomu Bergman prispôsobuje aj výrazovú, formálnu štruktúru svojich filmov: typická vnútrozáberová montáž, ako napríklad v Jesennej sonáte alebo v preslávenom diele Fanny a Alexander, ktoré bolo jeho rozlúčkou s veľkým plátnom, dôraz na uzavreté priestory, dlhé mlčanlivé zábery, kde je každá súčasť kompozície významotvorná a často i rôzne interpretovateľná – povedzme vo filme Mlčanie, ktorý mám osobne najradšej, sa skoro vôbec nehovorí. Dialógy sú tu minimalizované alebo úplne nezrozumiteľné. Bergman si vymyslel neexistujúci jazyk a predviedol, ako sa dá rozprávať výlučne obrazom.
Takže ide o psychologický realizmus, ktorý sa dostáva divákovi do mozgu a vie byť až nepríjemný svojou nástojčivosťou. Pretože v prvom rade kladie otázky. Nepríjemné otázky. O viere a jej strate, o smrti, nevere, o nemožnosti plnohodnotného vzťahu založeného na láske a o nemožnosti komunikácie. Zobrazovanie takýchto tém vyžaduje aj brilantný herecký prejav, najmä čo sa týka mimiky, gesta a pohybu, teda tzv. extralingvistických prostriedkov. V tejto súvislosti sa v rôznych encyklopédiách a dejinách filmu píše dokonca o Bergmanovom hereckom súbore: Max von Sydow, Bibi Anderssonová, Liv Ullmannová... A samozrejme o Bergmanovom „dvornom“ kameramanovi Svenovi Nykvistovi, čarodejníkovi práce so svetlom.
Esteticky krásny je taký film, v ktorom jednotlivé zložky vytvárajú harmonický súlad podpory celku. Ingmar Bergman túto poučku dobre poznal. Precíznosť pri výstavbe všetkých častí štruktúry je vo väčšine jeho filmov evidentná. Ale výsledkom nikdy nie je iba chladný opis alebo vykalkulovaná myšlienková konštrukcia. Naopak, ide o plnohodnotné, emocionálne silné výpovede o hroznom chaose, ktorý každý z nás prežíva. Alebo prežívať bude. Mimochodom, takáto „komplikovanosť“ sa vzpiera aj vyčerpávajúcej analýze pomocou jedného nástroja. Ak rozoberáte napríklad spomínané Mlčanie či Personu pomocou psychoanalýzy, musíte k tomu pridať ešte ikonologiký rozbor. Alebo naopak.
Bergmanove najlepšie filmy zväčša nie sú veselé, koniec koncov, podobne ako naše životy. Ale sú vzrušujúce svojou dokonalosťou a intelektom, ktorý z nich vyžaruje. Dokážu ukázať javy, ktoré by sme si v bežnom živote svojimi očami nikdy nevšimli. Ingmar Bergman vedel tieto javy v iluzívnej realite svojich filmov ukázať tak, že prestávali byť súčasťou dôverne známej kauzality vzťahov a stávali sa symbolmi. Dážď môže byť smútkom, hotelová chodba beznádejou. Mal schopnosť vyviazať filmový obraz z jeho lexikálneho, priameho významu. Z jeho podobnosti s tým, čo práve zobrazuje. Tak núti našu pozornosť sústrediť sa. Divák musí uvažovať. Zamyslieť sa. Rozbiť (aspoň na deväťdesiat minút) svoje povrchné, konvenčné chápanie sveta, ktoré je plné stereotypov. To považujem za maximum, čo môže umenie dosiahnuť.   
Ingmar Bergman zomrel 30. júla 2007 vo veku 89 rokov.

.martin Ciel
Autor je filmový vedec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite