Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Sloboda

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Rudolf Sloboda (1938 – 1995) bol v slovenskej literatúre prítomný od polovice šesťdesiatych do polovice deväťdesiatych rokov. Celý čas sa v nej pohyboval na okraji, a predsa sa akýmsi tajomným spôsobom ocital uprostred diania. Alebo sa literárny pohyb vždy ustálil okolo neho? Bol to sebastredný narcis alebo „druhý človek“ slovenskej literatúry?

A v otázkach môžeme pokračovať: bol to insitný rozprávač regionálneho charakteru? Alebo to bol autor európskeho významu, hoci do cudzieho prostredia sa jeho texty takmer nedajú preniesť? Bol to vykrádač vlastného života, ktorý zbeletrizúval do prozaických útvarov alebo jeden z najautentickejších autorov, ktorý robil literatúru zo svojho života a život žil ako literatúru? Bol to nedoštudovaný intelektuál, ktorý celý život pociťoval deficit nedostatočného vzdelania? Alebo svojrázny mysliteľ, ktorého uvažovanie prekračovalo hranice filozofie a vytváralo si priestor na reflexie v príbehu, verši či denníkovom zápise? Bol to rojko či rafinovaný mystifikátor? Vidiečan, ktorého neprijímala ani rodná obec, ani mesto alebo avantgardista, ktorý určoval vývoj? Dôsledný ateista alebo veriaci-anarchista, antikomunista alebo posledný úprimný proletár? Skeptik, racionalista a večný polemik? Spisovateľ, ktorý písal nedisciplinovane pod svoje možnosti alebo vizionár, ktorého hviezda ešte zažiari?  

.šesťdesiate
„Príchod bol temer slávnostný, lebo nášho hrdinu nikto nepoznal.“ Prvú vetu zo Slobodovej prvej knižky Narcis môžeme aj obrátiť: vstup R. S. do slovenskej literatúry bol impozantný, pretože nášho hrdinu každý poznal z časopiseckých príspevkov. Sloboda predostrel vo svojom debute čakajúcemu čitateľovi vďačnú látku: bol v tom útek aj návrat, revolta aj zakonzervovanie, poézia aj filozofia, ale obe v znesiteľnej miere, humor bez straty vážnosti, mladícka dychtivosť, ale nie naivita. Jedným slovom, najlepšie namiešané ingrediencie, aby sa z Narcisu stal „bildungsroman“, „Na ceste“ tej doby. V šesťdesiatych rokoch si autor v štyroch knihách rozložil všetky fazety svojej poe/noetiky: problematizácia reality, exkluzivizácia banality, mystifikácia ako spôsob deformácie pohľadu, závislosť od detailizácie životnej látky, ambivalentný vzťah k stavebnosti, kompozícii, problematika vzťahov (vertikálne k rodičom a predkom vôbec, horizontálne k partnerovi, societe), polemika so statusom spisovateľa... Románom Britva sa vrezal do kontextu, ale vzbudil ním prvé rozpaky, ktoré prehĺbili ešte viac Šedé ruže s motívom komplotu a sprisahania proti hrdinovi. Skvostom týchto rokov je Uhorský rok, komponovaná kniha poviedok, ktoré v mnohých vyvolali pocit, že Sloboda je predovšetkým majstrom krátkych útvarov, že na romány jednoducho nemá dych ani silu, že jeho kaleidoskopickému videniu najviac vyhovuje útvar fragmentu. Na konci tých rokov bola už zo Slobodu naozajstná legenda.    

.sedemdesiate
Tie roky na začiatku ešte nemali také husté sito, aby cez ne neprešlo básnické a mýtizujúce Romaneto Don Juan. Je to malá majstrovská novela či maximálne zhustený román. Ale už roku 1976 to musela byť zbierka optimistických a pozitívne ladených poviedok pod angažovane znejúcim názvom Hlboký mier. Kým v predošlom období podstupoval Sloboda zápas najmä sám so sebou, s premáhaním entropie, sedemdesiate roky sa stávajú bojiskom o udržanie čistého štítu. Ak nerátame bizarnú zbierku básní Večerná otázka vtákovi, Slobodovi vychádzajú čoraz tenšie a kratšie knižky. Nebolo to preto, že by sa stenčil prameň jeho inšpirácie, ale preto, že začal desaťročia trvajúci zápas s  lektormi, supervízormi, posudzovateľmi, redaktormi, vedúcimi redaktormi, šéfredaktormi... Pravidelne sa opakoval rituál: R. S. doniesol do vydavateľstva objemný rukopis, ktorý mu po čase vrátili na dopracovanie alebo si ho rovno sám vyžiadal a výsledkom bola knižná žiletka. Také sú knižky Hudba a Vernosť, krotké, nevýrazné, neškodné novielky, v ktorých sa autor stiahol na bezpečnú pôdu privatissima. Občas sa z toku nezaujímavého deja zatrblietal pekný detail, vtipný postreh či brilantná esencia, ale väčšinou to boli fádne a šedivé deje. A tak pre mnohých čitateľov bolo najsilnejším zážitkom (ešte stále) meno na obálke. Rudolf Sloboda – ako logo osobnej slobody a dobyvzdornosti hlásajúce: ešte stále žijem, metám sa, aby ma nedostali a neurobili zo mňa svojho režimového spisovateľa.    

.osemdesiate
Klamlivo to vyzerá ako slobodovské desaťročie: takmer každý rok vychádza Slobodovi kniha! Hneď roku 1981 je to ďalšia tenká „slobodovka“ Druhý človek, ktorá podráždila cenzorov prázdnou tvárou na obálke. Ale už nasledujúci román Rozum sa stretol s búrlivým (priam bestselerovým) prijatím čitateľskej verejnosti a pravdaže, polemickou reakciou režimových recenzentov. Nikto síce nepochyboval, že je to po čase veľká epika (aj v kontexte Slobodu), že je to žeravá problematika (pre niektorých bola až prihorúca), ale oficiálnej kritike sa v Rozume čosi nedostávalo a čosi prevyšovalo. Zvyšok decénia sa opäť rozptýli medzi kvalitatívne nevyrovnané opusy (Stratený raj, Uršuľa), nie celkom vydarené knihy pre deti (Ako som sa stal mudrcom, Hraničný kameň) či problematický Pokus o autoportrét. Tieto knihy akoby písal autor nasilu, proti svojej vôli, aby si splnil svoju štipendijnú povinnosť, akoby už nevládal bojovať s vydavateľskou mašinériou: zápletky kníh sú rovnako banálne ako mená hrdinov (Jano Hodža, Jano Biely), epika riedka, slovesná práca nedbalá... 

.deväťdesiate
Deväťdesiate roky zaskočili Rudolfa Slobodu možno iba zo začiatku. V prvých mesiacoch po Novembri v ňom rástla podozrievavosť, až nadobudol prevahu pocit, že sa preňho vlastne nič nemení. Novela Rubato bola ešte knižkou minulého režimu. Prvou slobodnou prózou bola Krv, v ktorej sa prvý raz objavuje postava gazdu (neskôr v románe Jeseň sa transformovala na deda). Hoci mal vtedy autor niečo po päťdesiatke, štylizoval sa do roly gazdu či starého človeka (možno polemika s odporným mináčovským baťkovstvom). Slobodovský skepticizmus a neočakávanie ničoho dobrého ani od spoločenských zmien sa premietajú do tkaniva týchto próz ako večné kverulantstvo. Aj Krv aj Jeseň žijú zo spoločného epického nádychu: Sloboda sa konečne uvoľnil, píše tak slobodne, ako si v slovenskej próze dovolil málokto. Jeho látky sú vlastne jeho denníkmi, hoci so štylizáciou a autoštylizáciou to nie je také jednoduché. A vlastne ani nie je podstatné, čo je nažité, odpozorované, vyfabulované. Najmä dnes, keď po rokoch opäť vychádza román Krv, ho už čítajú iné generácie a inými očami. Čítajú ho nielen ako svedectvo o literárnej postave (gazda), ale aj o minulej dobe, z ktorej je tiež svojím spôsobom literárna postava. Je to epika rozložitá, ale nie ladislavovskyťažká. 
Autor je na vrchole svojej rozprávačskej bravúry, za čo ho milovali aj pri kaviarenských stoloch. Keď začiatkom jesene 1995 prichádza správa, že spáchal samovraždu, jedni v tom videli nepochopiteľné nedorozumenie, iní vyústenie Slobodovho života splývajúceho s literatúrou – veď téma samovraždy sa objavovala už v jeho raných prácach.
Keby sme chceli byť slobodovskí, povedali by sme, že spisovateľ neuniesol možnosti slobody, ktoré mu mohla poskytnúť nová doba. Možno však už tie možnosti prišli neskoro, keď bol Rudolf Sloboda unavený z vykonávania každodenného mordoviska – remesla žiť. Ostalo nám po ňom takmer tridsať kníh (Láska, Pamäti, Herečky, Denníky, Listy a eseje vyšli posmrtne), ktoré sú kvalitatívne nevyrovnané. Slobodu však treba prijímať (alebo odmietnuť) celistvo, pretože on bol integritnou osobnosťou. Aj jeho umelecké nezdary boli svedectvom vypätého úsilia žiť a písať čestne a autenticky. Jeho dielo vystupuje ako pohorie, v ktorom aj škáry a priepasti majú svoju úlohu. Nehovoriac o tom, že už za svojho života sa stal literárnou postavou svojich textov, ale aj textov iných autorov, ktoré prichádzajú a budú prichádzať. Rudolf Sloboda je veľký a národný cudným, nenápadným spôsobom. Vo svojich vetách nabitých horkosťou, citovým zaujatím, pochybovačnosťou, kverulantstvom sa večne háda (sám so sebou) o zmysel existencie. V tom predbehol svoju dobu a my budeme ešte dlho v jeho závese.  
_________________________________________________________________________
Vety z denníkov:
Išiel som zahodiť útržky knihy, ktorá ma rozzúrila, do smetného kýbľa... Knihu preložil V. Reisel, Posledné ľúbostné básne Eluarda. Nanič. – Ja predsa nie som úradník. Najlepšie by bolo tento večný uzol rozťať odchodom z literatúry. – Včera žena kúpila metronóm za 440 Kčs. Ale iba blikal, tón nešiel, Rozbil som ho na márne kúsky. – Neviem, kde som to písal, že našim ľuďom sa socializmus páči a ani si to neuvedomujú. – Ťažký je ako človek sympatický, ale kdesi sa zle učil, že próza musí byť rozťahaná. Nikdy som mu neprišiel na chuť. – Veď ako môže vlastne dnes a predtým vôbec mať čestný človek záujem o publikovanie, keď vlastne nie je sloboda slova? – Veď som aj vždy s veľkým odporom začal písať – najmä po schválení štipendií, a mal som radosť, keď som nagebril kvantum textu a mohol to hodiť do vydavateľstva. – Všetci kritici nenávidia literatúru, a zvlášť slovenskú, a je len pochopiteľné, že ju ničia na každom kroku – v každej recenzii cítiť falzetový závan, akýsi vietor, ktorý cítia odkiaľsi z Európy, ale nenachádzajú ho v našej literatúre. – Teraz treba rozhodnúť, do akej miery bude hrdina odlišný od Rudolfa Slobodu. – Veľmi sa v Kultúrnom živote ponáhľali s recenziami na iné divadlá, moje až po dvoch mesiacoch (či troch). – Tie zvery, to je moje peklo. – Už je mi jasné, že po každom románe musím ochorieť. – Parlament odhlasoval Tri krále ako deň pokoja, pripomína mi to lakomca, ktorý v návale štedrosti rozdáva a rozdáva, ale koniec koncov, dary sú čudné. – Máme ešte 20 Sk. Zajtra na mlieko. – Nikdy som nevládal čítať o komunistoch. Dúfajme, že už konečne prestali byť zaujímaví... – ...nikdy som nemal premyslený celý román. Nikdy som nesmeroval k nejakému cieľu. – Pre mňa je týždeň pred besedou a týždeň po nej úplne stratený! A to je aj zrejme pôvodný cieľ a zmysel besied – otráviť autora. – Niečo také odporné, ako je Klub spisovateľov! Fuj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite