Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Klebety z Derry/Londonderry

.časopis .kritická príloha

Je jedenásteho júna 2007 v Derry/Londonderry. „Existuje moja pravda, tvoja pravda, a pravda... to je také čínske príslovie,“ vysvetľuje mi John Bell, asi tridsaťročný historik, ktorý sa v Belfaste venuje severoírskym etnickým konfliktom.

Je jedenásteho júna 2007 v Derry/Londonderry. „Existuje moja pravda, tvoja pravda, a pravda... to je také čínske príslovie,“ vysvetľuje mi John Bell, asi tridsaťročný historik, ktorý sa v Belfaste venuje severoírskym etnickým konfliktom.
Ako rozumieš tomu prísloviu ty, provokujem ho. „No...že neexistuje univerzálna pravda, že vždy vedľa seba leží viacero právd a záleží na tom, z ktorého uhla sa pozeráš,“ hovorí John vážne, akoby formuloval prednášku.
Na tento týždenný workshop na Ulsterskej univerzite sa teším. Sme v meste s dvojitým menom, pretože katolíci a protestanti sa nedohodli, či sa má volať Derry alebo Londonderry. Spoločne s Írmi a ľuďmi z 23 krajín – zo Sierra Leone, Kolumbie, Ugandy, Švédska, Palestíny... – sa budeme rozprávať o minulosti a budúcnosti náboženských konfliktov. Celý týždeň sa budeme tešiť zo súčasného mieru, užívať si, že nás každú chvíľu nezastavuje a neprehliada polícia, že pochody Oranžistov už nevyvolávajú také emócie, že okolo už nevybuchujú bomby a že Severné Írsko čoskoro bude mať vládu, v ktorej budú sedieť ľudia zo Sinn Fein rovnako ako unionisti, republikáni aj lojalisti. Všetci, čo zažili Derry/Londonderry plné plotov, dymu a strachu, hovoria, že mesto sa za posledné desaťročie zmenilo na nepoznanie.
Dnes sme sa zastavili v úplnom centre vedľa historických hradieb, tam, kde sa o seba obtiera  protestantská a katolícka časť osídlenia. Navštívili sme miestne komunitné centrum – neziskovku „Junctions“. Riaditeľka Maureen Hetherington koordinuje projekty zamerané na vyrovnávanie sa s traumami. V centre sa takmer každodenne stretávajú ľudia z bývalých nepriateľských táborov, aby sa spolu rozprávali o minulosti a prehrýzali sa k porozumeniu. Maureen je kamarátska priamočiara štyridsiatnička. Jej muž slúžil v írskej polícii a počas nepokojov mu pouliční bojovníci odstrelili ruku. Jeden z vtedajších bojovníkov Doan dnes pracuje pre Junctions. Kedysi boli na opačných stranách frontu, dnes Maureen a Doan sedia vedľa seba a striedajú sa v rozprávaní. Dopĺňajú sa, úctivo čakajú, kým druhý dokončí, ale situácia spoločného dvojhlasu je zvláštna.
Doan má asi 50, je celý potetovaný a červený, akoby sa spálil na slnku, s vlasmi na ježka. Takmer mu nerozumiem. Hovorí rýchlou írskou angličtinou, ktorá znie, akoby do každého slova vložil „uuô“ alebo „auii“ alebo „eeu“. Namiesto „yes“ hovorí „aye“ , namiesto „come here“ hovorí „c´mere hi“, namiesto „day“ zaťahuje „ daaaaaiíí“ – no na zbesnenie, ťažko chytám jeho výslovnosť. Inak je sympatický.
Kľúčovým zážitkom bola pre neho „Krvavá nedeľa“ v roku 1972. Po „Krvavej nedeli“ sa pridal k hnutiu odporu, neskôr k INLA a keď ho zatkli, odsedel si štrnásť rokov.
V tú „Krvavú nedeľu“ začali britskí vojaci počas nenásilnej demonštrácie asi 15 000 ľudí strieľať do neozbrojeného davu. Na mieste zomrelo trinásť ľudí, celkove do konca roka dvadsaťšesť. Vláda klamala, že demonštranti boli ozbrojení.
V máji 2007 povedal britský generál Mike Jackson, ktorý vtedy v tejto operácii pomáhal veliť, že nemá pochybnosti o tom, že zastrelení boli nevinní. Až doteraz, teda uplynulých 35 rokov, tvrdil, že to boli ozbrojení teroristi. Hoci vtedy polícia nafotila vyše tisíc fotografií a demonštráciu snímali kamerou z helikoptéry, fotografie ozbrojených demonštrantov sa nepodarilo nájsť a dnes polícia hovorí, že zábery sa im nejako stratili.
Doan svoj bod obratu zažil vo väzení. Hovoril, že raz do cely prenikla správa, že jeho kolegom z INLA sa podaril úspešný bombový útok. Pri ňom zomreli štyria britskí vojaci, nejakí civilisti a aj žena, ktorú poznal, jeho susedka. Cela sa otriasala víťazným potleskom a nadšenými výkrikmi jeho spolubojovníkov. „Ale mne to zrazu začalo byť čudné,“ hovorí Doan, „prečo sa máme tešiť z toho, že zomreli ľudia, ktorých sme poznali?“ Z väzenia už Doan odchádzal s rozhodnutím v násilí nepokračovať a hľadať dialóg. Násilná kapitola v jeho živote sa spustila zážitkom pozorovaného násilia a takým istým zážitkom sa ukončila. Dnes Doan organizuje svojpomocné skupiny pre bývalých spolubojovníkov. Veľká časť z nich má problémy s alkoholom či drogami. Pochybujú o zmysle života a časté sú samovražedné pokusy – na oboch stranách bývalých frontových línií. Epidémia samovrážd severoírskej mládeže v posledných rokoch sa tiež pripisuje mentálnemu dedičstvu „Krvavej nedele“. Generácia otcov obracala svoju agresiu voči nepriateľom. Akokoľvek patologicky, ale mali prečo žiť. Mladí doma počujú o hrdinských hladovkách a nezlomnosti otcov a cítia, že to už nie je cesta. Ale prázdnotu nevyplnila podobne silná vízia. Možno vlastnú agresiu obracajú dovnútra.
Po návšteve v Junctions sme diskutovali o bodoch obratu. Niekedy si z plynúceho kontinuálneho procesu potrebujeme vytvoriť slučku a spätne potom nachádzame udalosti a momenty, ktorým priradíme dôležitosť. Konštruujeme si svoj život, aby sa dal chápať a dával zmysel. Tak si niekedy priraďujeme aj symboly k určitým, možno indiferentným momentom. A možno konštruované rozprávania potom dávajú zmysel a sú fantastické.

.dvanásteho júna 2007
Európska únia venovala v poslednom desaťročí Írsku v rámci programov Peace I a Peace II takmer miliardu eur. V niektorých mestách sa postavili mosty alebo rekonštruovali budovy poškodené bombami. Inde sa viac zamerali na pamätníky, školské programy alebo priame stretávanie ľudí. Takmer každá komunitná organizácia v meste sa venuje nejakému zmierovaciemu programu. V jednom z nich sa mládež rozhodla premaľovať tradičné veľkoplošné maľby, ktoré desaťročia zdobia budovy. Namiesto bojovníkov pózujúcich so samopalom a čiernou maskou sa na billboardoch objavil futbalista George Best alebo Bono a iné popové hviezdy. Iné organizácie presadili, že v novinách sa objavili každodenné osobné výpovede obetí, ktorých hlas by nemal zapadnúť. Pýtam sa ľudí v skupine: „Čo by ste povedali na nejakú verziu tej televíznej somariny ´Výmena manželiek´?“ To by možno bola príležitosť ukázať a odmýtizovať bežný život katolíckych a protestantských rodín? Nie, na to je priskoro, zhodnú sa všetci írski účastníci skupiny.
Diskutujeme s dvojicou Shamus a Andrew. Shamus je v staršom strednom veku, mierne pri tele, s bokombradami, pôsobí trochu lenivo a tatkovsky. Bol vychovaný v početnej rímsko-katolíckej rodine s 13-timi deťmi, má 9 sestier a mal troch bratov. Odmalička bol vedený k tomu, že poslušnosť voči Bohu a nenásilie patria medzi najvyššie hodnoty. Vyrastal v 60. rokoch a vtedy neriešili, či je niekto katolík alebo protestant, ale či počúva Beatles alebo Rolling Stones. 
Andrew je asi o dvadsať rokov mladší a hovorí britskou angličtinou. Deklamuje a slová necháva doznievať, akoby kázal. Pohľadom sa presúva z jedného poslucháča na druhého. V mladosti sa veľmi nezaujímal o politiku, školu aj vojenskú službu bral ako formu športového výkonu.
Shamus sa pridal k IRA (Írska republikánska armáda, teroristická organizácia), plánoval, kde treba nastražiť bomby, ktoré potom zabíjali aj britských vojakov. Tých, ktorí zastrelili jeho mladšieho brata a ktorí jeho samého uväznili. Andrew bol v tom čase na druhej strane – velil jednotke britskej armády, ktorá naháňala teroristov z IRA, vydával rozkazy na streľbu a bol svedkom okamihov, keď po útokoch republikánov i unionistov zomierali jeho kolegovia.
Andrew žil v Londýne a po ukončení britskej vojenskej akadémie, keď mal 21 rokov, ho na dva roky poslali slúžiť do Severného Írska. Bola to veľká česť a výzva pre kariéru. Kde inde by bolo možné mať ostré náboje, nehrať sa na vojnu, ale žiť ju? Odmala veril, že služba vlasti a poriadok sú cnosti. Keď mal nastúpiť do Severného Írska, nevedel o ňom nič. Potreboval mapu, aby si naštudoval, kde je Omagh, Donnegal či Belfast.
Shamus si nikdy nemyslel, že by sa mohol pridať k násilnému boju. Chodil na nenásilné demonštrácie a stali bežnou súčasťou jeho života. Každý deň po škole si išli zademonštrovať. Ale zastrelenie jeho brata, klamstvo britskej armády o tom, ako zahynul a zážitok, keď počas nenásilného protestu okolo začali lietať guľky a vojaci neprestávali páliť, aj keď ľudia padali k zemi, ho presvedčil, že jeho morálnou povinnosťou je pridať sa k IRA. A jeho široká rodina to akceptovala. Shamus sebaironicky komentuje: „Nemal som vojenský bojový talent, bol som nemehlo, samozrejme, že ma rýchlo odhalili a uväznili.“

.nik Andrewa nezamestná
Po prepustení z väzenia bol Shamus presvedčený, že i keď sa konflikt v roku 1998 Belfastskou dohodou oficiálne skončil, on nikdy nebude môcť odpustiť. Úsilie zamerané na spoločné prerozprávanie histórie, keď sa stretávajú bývalí protivníci, aby znovu a znovu diskutovali o tom, čo sa stalo, mu pripadalo ako nezmyselné táranie. Ale keď dostal ponuku zapojiť sa do takej skupiny, opýtal sa rodiny. Široká rodina rozhodla, že áno. Po dlhých mesiacoch rozhovorov hovorí Shamus, že sa Andrew a on nestali priateľmi. Shamus hovorí, že rozumie bolesti, ktorú prežíval Andrew, keď boli jeho kolegovia zasiahnutí črepinami bômb, ale o Andrewovi vlastne vie len to, čo mu Andrew povedal. Asi je to pravda, hoci nemôže vylúčiť ani myšlienku, že Andrew plní príkazy MI 5, či MI 6 (britské spravodajské služby).
Andrew po skúsenosti v Severnom Írsku vystúpil z armády. V posledných rokoch vyštudoval teológiu, nechal sa vysvätiť za anglikánskeho kňaza a usadil sa neďaleko Derry/Londonderry. Žije s manželkou a tromi deťmi v Írsku, ale jeho britský prízvuk ho odhaľuje. V Anglicku sa tento krok ťažko vysvetľuje a v Severnom Írsku ho ľudia neprijali. Žije z podpory. Nik ho len tak nezamestná, ani armáda, ani cirkev. Odcudzujúca minulosť a múr nedôvery je stále príliš veľký.  
Obaja zaujímavo reagovali na otázku, či uvažujú o ospravedlnení a odpustení. Čakal som, že Andrew povie nejaký kňazský refrén, ale on po dlhšom mlčaní povedal: „Shamus má deväť sestier. Väčšina z nich asi bude mať deti. Chcem, aby deti deviatich Shamusových sestier dostali pravdivú odpoveď, keď sa raz budú pýtať, ako zomrel ich strýko. Ale moje ospravedlnenie nie je riešenie. To by som musel žiadať ospravedlnenie od mojich rodičov za to, že ma vychovali tak, že som sa rozhodol ísť na vojenskú školu a žiadať ospravedlnenie od mojich učiteľov, že mi nezabránili v záujme študovať v britskej armáde, a žiadať ospravedlnenie od mojich veliteľov, ktorí zvolili taký spôsob boja, a očakávať od politikov ospravedlnenie a vysvetlenie, prečo dali také rozkazy a od verejnosti ospravedlnenie za to, že zvolili takých politikov... Tak sa nedá uvažovať.“ Chcel som Andrewovi povedať, že havajský prístup k rekonciliácii (zmiereniu) „Ho o´pono o´pono“ uvažuje presne takto. Každý má svoj diel viny či zásluhy na chode komunity a sveta, každý sa má snažiť o reflexiu svojho podielu. Ale zastavil som sa. Nemám právo nič hovoriť Andrewovi. Nebol som na jeho mieste.
Obom prisudzovali nálepku agresora. Obaja sú obete. Ako možno zmeniť perspektívu a vnímať nielen seba, ale aj svojho úhlavného nepriateľa ako obeť? Neviem. Niekde v tých nekonečných zmierovacích rozhovoroch k tomu asi čiastočne dôjde. Dnes sme sa snažili sa vystihnúť podobu rekonciliácie a kreslili ju ako špirály a kruhy. Tréneri Brandon a Wilhelm prišli s „jednoduchým“ modelom, kde sa cez seba kopia špirály a schéma sa stáva neprehľadnou. Proces deeskalácie nie je lineárny a každá z dosiahnutých úrovní sa môže zvrátiť na primitívnejšiu fázu, takže tancovanie vpred-vzad-vpred-vzad je takmer neohraničené. V schéme som napočítal 16 kružníc, kde šípky idú dopredu i dozadu. Teším sa, keď zajtra budeme pochodovať po špirálach a oslavovať kvantový rekonciliačný pohyb. V diskusii o potrebných krokoch v zmierovacom procese budeme tu i tam. Nebude možné určiť najlepšie opatrenia v určitej fáze, lebo nebude jasné, kde sa práve nachádzame. Budeme ako ten obor z cimrmanovskej rozprávky „on tady byl, tady všude seděl, tady ...tady...tady....a tady...“.

.trinásteho júna 2007
Všetky noviny rozoberajú včerajšiu búrku. Derry-Londonderryjčania sú zvyknutí na neustále popŕchavanie, ale už dlho nemali búrku, počas ktorej by obloha vyzerala ako veľké splachovadlo.  V niektorých častiach Belfastu to znamenalo povodeň a titulné strany si zgustli na fotkách, kde sa ľudia po kolenách brodia ulicami mesta alebo cez zadné okno vyliezajú z plávajúceho auta.
Oba miestne denníky – katolícke Derry News aj protestantské Londonderry Sentinel – oceňujú primátora. Niekoľko dní po nástupe do funkcie sa v túto nedeľu uviedol tak, že v červeno-bielom kostýme Santa Klausa nastúpil na vodné lyže a z rieky Foyle mával ďalším miestnym Santa Klausom. Dúfa, že v novembri si akciu zopakuje, ale už s podporou 10 001 Santa Klausov, ktorí prekonajú rekord v počte zhromaždených Santa Klausov a vďaka tomuto happeningu zozbierajú peniaze na miestnu nemocnicu a inú charitu.
„Neznášam tento teroristický turizmus,“ hovorí Rhyannon, Írka, študentka práva na Queen´s Univerzity v Belfaste. Rozumiem Rhyannon. Protiví sa jej efekt zoologickej záhrady, keď si turisti vo virtuálnych klietkach obzerajú zvieratká z minulosti, ktorým dávajú nálepky „teroristi“, „britská polícia“, „protestanti“, „katolíci“, hoci nálepky sa menia. Mnohí, čo mali nálepku  „teroristi“, dnes majú nálepku „ministri“ a „predstavitelia štátu“, a niektorí z tých, čo mali nálepku „ochrancovia poriadku a zákona“, majú dnes nálepku „britskí agresori“. Efektu zoologickej záhrady sa nezbavíme tak ľahko. Cítim sa podobne, keď si „turisti“ z rozvojových agentúr, donorských organizácii a európskych komisií chodia obzerať naše rómske osady. Môžeme obohatiť predstavu o dimenziách turizmu – popri zavedených typoch (vidiecky turizmus, kultúrny, konferenčný, nákupný turizmus, sex-turizmus a potratový turizmus) sa začína pestovať aj  severoírsky „teroristický turizmus“, „Stasi turizmus“ vo východnom Berlíne a  „rómsky turizmus“ u nás. Turisti z celého sveta chodia do Severného Írska a obzerajú si budovy, ktoré boli najčastejšie bombardované, vysoké ploty, ktoré oddeľovali ulice katolíkov a protestantov, policajné stanice, ktoré vyzerajú ako pevnosti, grafitti na domoch, ktoré tam zanechali IRA, PSF, NDP, NILP, LPNI, UDUP, INLA, DULC, IIP, IRB, NUM, OSF, PPP, PUP, RLP, UDA, SF, ULP, UUUP, SDLP...  Hlavná deliaca línia nešla len konfesionálne. Rovnako dôležité bolo delenie na tých, čo chcú samostatné Írsko, a tých, ktorí chcú byť súčasťou Spojeného kráľovstva, tých zo severu a z juhu, tých, čo sa rozhodli žiť v Írsku (tých je asi šesť miliónov) a tých,  čo sa rozbehli po svete (len v USA sa k írskym koreňom hlási vyše 45 miliónov ľudí, ale obrovské množstvo Írov je aj v Kanade či v Austrálii a asi niet krajiny, kde by si nepriniesli svoj úspešný vývozný artikel – Irish Pub). Aby sme sa aspoň trochu vyznali v skratkách politických strán a bojových skupín, Brandon nám venoval vysvetľujúci zoznam. Má desať strán, je skráteným výberom z asi päťdesiatstranového zoznamu skratiek severoírskych hnutí, organizácií a strán, ktorý vo svojej práci používa on.

.mierové múry
Predtým mi nedošlo, že život v Derry/Londonderry bol až tak rozparcelovaný na katolícke a protestantské zóny. Bežní ľudia väčšinou nevstupovali do zón tých druhých. Rhyannon hovorí, že si presne pamätá, ako sa bála vkročiť do ulíc obývaných najmä protestantmi. Mala pocit, že má na čele napísané, že je katolíčka a každý ju bude vnímať ako nepriateľský element. Zóny sa polarizovali. Pred sto rokmi bola miera premiešanosti protestantov a katolíkov oveľa väčšia než je dnes. Tam, kde bolo najviac konfliktov, postupne vznikli neuveriteľné vysoké ploty a múry, ktorým sa s veľkou dávkou preháňania hovorí „peace lines“ a „peace walls“. Oveľa presnejšie by bolo hovoriť o frontových líniách a vojnových múroch.  Nedajú sa prekročiť, takže ak sa ľudia potrebovali dostať do ulíc v paralelnom ohraničenom páse, cestovali do stredu mesta aj niekoľko kilometrov, a potom zase zo stredu mesta späť. Od roku 2001 sa vystavalo 36 „mierových“ plotov a múrov. Väčšina je v Belfaste, ale asi 6 šesťmetrových plotov je aj v Derry/Londonderry. Posledný bol postavený začiatkom tohto roka na žiadosť obyvateľov miestnej štvrte. Naivne som si myslel, že po ukončení bojov a dohody z „Dobrého Piatku“ v roku 1998 stratili význam, ale múrom nie je koniec. Okrem fyzických múrov deti stále chodia buď do katolíckych, alebo protestantských škôl, integrovaných škôl je tu minimum. Katolícke a protestantské deti vyrastajú oddelene. Nepoznajú sa, a to im umožňuje upevňovať si svoje stereotypy. Jeden z účastníkov nášho kurzu sa včera v protestantskej časti mesta pýtal sa na cestu dvoch asi dvanásťročných detí. Deti mu okrem iného povedali, že s katolíckymi deťmi sa nestretávajú. A ako viete, ktoré deti na ulici v meste sú katolícke a ktoré protestantské? A deti mali jednoznačnú odpoveď – katolíci majú inak postavené obočie, iný tvar čela, to sa ľahko pozná. Zdá sa, že ani internet, ani mier neimunizujú voči hlúposti. A vyhýbanie sa kontaktom s inými jej rast výdatne prihnojuje.
Wilhelm a Brandon – obaja facilitátori nášho workshopu – sa narodili a žili v Južnej Afrike a ostatné roky žijú tu, v Severnom Írsku. Wilhem je biely, asi päťdesiatnik, a pôvodne na univerzite učil filozofiu. Cez prestávky sa rozpráva s holandskými účastníkmi skupiny afrikánsky a krásne sa dorozumejú. Brandon je mladší, psychológ, tmavý a trochu zaťahuje veľmi pôvabnou juhoafrickou angličtinou. Každá veta má intonáciu nahor, ako by bola otázkou. Obaja sa vyznajú a sú mimoriadne sympatickí. Po nástupe Nelsona Mandelu k moci pracovali pre „Komisie pravdy a zmierenia“ a to, čo sa tam naučili, uplatňujú teraz v Írsku. Posledných päť rokov zostavujú zmiešané skupiny obetí, porušovateľov zákona, lojalistov a republikánov mladších i starších a berú ich na niekoľko týždňov do juhoafrickej divočiny alebo do škótskych lesov. Odtiaľ sa nedá odísť a ľudia od seba navzájom závisia. Mimo svojho bežného prostredia sa veľmi rýchlo stávajú detinskými, začínajú byť hraví a otvorení novým zážitkom aj myšlienkam .V noci sa striedajú v strážení tábora a bývalí nepriatelia, ktorí by sa asi spolu nikdy nestretli, musia myslieť na to, ako ochrániť svojich kolegov pred pavúkmi a levmi. A, samozrejme, rozprávajú, rozprávajú, rozprávajú... Väčšinou sa z nich nestanú priatelia, ale dospejú k názoru, že cesta násilia, ktorú si obojstranne zažívali posledných tridsať rokov, sa už nikdy nesmie opakovať. Aj po týchto cestách sa niektorí z nich naďalej stretávajú. Wilhelm hovorí, že títo ľudia potrebujú iný typ zážitku. Keď sa v divokej prírode musia snažiť o prežitie a keď majú čas objavovať rastliny, ktoré zblízka nikdy poriadne nevideli, začínajú o sebe a svojom mieste na svete uvažovať inak. Zmierovanie nie je len o utíšení konfliktu medzi človekom a človekom. 

.šestnásteho júna 2007
Certifikáty o absolvovaní kurzu nám odovzdával John Hume, laureát Nobelovej ceny za mier. V osemdesiatych rokoch dokázal urobiť historický ústupok a sadnúť si s Gerry Adamsom zo Sinn Fein za jeden stôl, (hoci britská Mayorova aj Thatcherovej vláda až dovtedy vždy hovorila, že s teroristami sa nevyjednáva, a že teroristov treba vystrieľať). Dosiahol dohodu z „Dobrého piatku“ a koniec 35-ročného strieľania a výbuchov, ktoré viedli k vyše 3 400 mŕtvym civilistom a vyše 300 mŕtvym policajtom. V krajine, ktorá má niečo vyše 1,6 milióna obyvateľov, to znamená, že tragédiu pocítila takmer každá rodina.
„Je krásne vedieť, že v Severnom Írsku máme mier. Keď som o reálnej možnosti dosiahnuť hovoril pred dvadsiatimi rokmi, všetci mali pocit, že okamžite mám ísť na psychiatriu,“ hovorí John Hume.
Fakt, že v Severnom Írsku je mier, aj keď krehký mier, je neuveriteľný. Namiesto násilia pretrváva boj o symboly. Dnes som čítal, že protestantský a katolícky poslanec v Derry/Londonderry už niekoľko dní cez média diskutujú o tom, či pri dvojhodinovej spomienke na obete 1. svetovej vojny vyvesiť vlajku, ktorá v sebe obsahuje aj náznak unionistického symbolu. Dohoda, ktorú po „Dobrom piatku“ v roku 1998 prijali všetky strany, presne určuje, v ktoré dni a na ktoré výročia možno vyviešať vlajky. Niektoré okresy prijali dohodu, že nikdy nebudú viať žiadne vlajky, niektoré, že vlajky sú neobmedzené, inde je určená minimálna vzdialenosť vlajok od verejných budov. Pri návšteve britských korunných predstaviteľov však protokol niektoré vlajky a symboly prikazuje. Posledná dohoda v prípade tejto spomienkovej udalosti zatiaľ smeruje k prijateľnému riešeniu. Vlajka bude mať malé rozmery, vyvesí sa len na pol hodiny, nebude sa ňou mávať a bude na pohyblivom, ľahko premiestniteľnom stojane. Keby som bol na mieste radného, trval by som ešte na tom, že vlajka má mať podobu holografického obrazu, aby ju z niektorých uhlov bolo vidieť ako vlajku so symbolmi únie a z iných uhlov aby boli jasne viditeľné republikánske symboly.
Pretože existuje moja pravda, tvoja pravda a pravda...

.dušan Ondrušek
Autor je psychológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite