Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Roboti Romantici

.časopis .hudba

Wir fahr'n, fahr'n, fahr'n auf der Autobahn... Radio-activity is in the air for you and me... We are the Robots. Trans Europe Express... Music non-stop, Techno-pop... Kohlen-hydrat, protein, A, B, C, D, Vitamin... Kapela, ktorá robí hudbu, čo sa na nič nepodobá. Kapela, ktorá mnohých ovplynila, no nikto sa ju neodvážil napodobniť. Kapela, ktorá spojila technológiu s romantikou. Kraftwerk.

„Sme hudobní robotníci v elektronickej záhrade,” povedal Ralf Hütter, jeden z dvoch zakladateľov skupiny Kraftwerk v rozhovore pre časopis MOJO. „Každá nová skladba vyrastá zo starších, podobne ako vetvy stromu.” Presne taký má pocit šťastný majiteľ práve vydaného artefaktu The Catalogue, ktorý obsahuje okrem krásnych grafických zošitov všetkých osem základných albumov Kraftwerku: od prvého albumu Autobahn z roku 1974 po Tour de France z roku 2003 je to tá istá záhrada, ale aké bizarne krásne stromy v nej za ten čas vyrástli!

.klingklang sound
Na vzniku skupiny Kraftwerk nie je nič dramatické. Študenti düsseldorfskej hudobnej akadémie Ralf Hütter a Florian Schneider sa v roku 1968 stretli na seminári improvizovanej hudby. Ovplyvnení kompozičným a zvukovým experimentátorstvom Karla-Heinza Stockhausena, americkým hudobným minimalizmom, ako aj avantgardnými výtvarníkmi z voľného umeleckého združenia Fluxus, založili skupinu s názvom Organisation. Tvorili ju vlastne iba oni dvaja, pričom na živých vystúpeniach (najčastejšie v galériách a vysokoškolských kluboch) k sebe prizývali ďalších hudobníkov. V roku 1970 zaujali Ralfa a Floriana možnosti elektronicky generovaných zvukov. V centre Düsseldorfu si vytvorili štúdio Kling Klang a sami začali vystupovať pod menom Kraftwerk.
Spolu so zvukovým inžinierom Konradom Plankom vytvorili to, čomu sa dodnes hovorí „Klingklang Sound”, vydali tri platne (Kraftwerk 1, Kraftwerk 2, Ralf & Florian – keďže dodnes nevyšli na CD ani v digitálnej podobe, stali sa vyhľadávanými raritami) a zahrali na množstve vernisáží a klubových koncertov. Niekedy v roku 1973 sa s dvoma hudobnými experimentátormi zoznámil mladý výtvarník Emil Schult. Tento žiak Josepha Beuysa dodal k elektronickej hudbe čistý, na Bauhaus a medzivojnové avantgardy odkazujúci vizuál.
Možno práve pod vplyvom Bauhausu začali Ralf a Florian rozmýšľať o tom, ako svoje hudobné a zvukové vízie zhmotniť do podoby, ktorá by oslovila viac ľudí. „Prestali sme hrať na výstavách a vytvorili sme si priestor, kde môžeme byť sami so svojimi myšlienkami a pracovať na našej hudbe,” spomína v jednom rozhovore Ralf Hütter. Do štúdia Kling Klang pozvali elektronických bubeníkov Wolfganga Flüra a Karla Bartosa a v roku 1974 nahrali album Autobahn. Zrejme si pritom neuvedomovali, že práve zadefinovali „elektropop” a že majú za sebou prvý z ôsmich albumov, ktoré ovplyvnia pop, rock, hip-hop, či elektronickú tanečnú hudbu podobne ako albumy Beatles, Dylana či Rolling Stones.
Autobahn je zvukovým výletom, jazdou po nemeckej diaľnici s hviezdnatou oblohou nad sebou a romantickou melanchóliou v sebe. Podobne ako neskôr na albumoch Radio-activity, Trans Europe Express či The Man Machine nie je jasné, či ide o oslavu technológie, alebo o obavu z nej. Isté je, že sú to albumy hlboko premyslené a dôkladne, hoci na prvé počutie jednoducho skomponované. Ich poznávacím znamením je zvuk. „Klingklang Sound” znamená uvážlivé a citlivé využívanie (v tom čase výlučne analógových) elektronických zariadení, pričom s minimálnym aparátom je  takmer vždy dosiahnutý maximálny účinok. Zatiaľ, čo iní zvukoví experimentátori (Can, Pink Floyd či Soft Machine) unikali do vesmíru, Kraftwerk zostal na zemi. Ako klasicky vzdelaní hudobníci boli inšpirovaní Beethovenom a Schubertom (nie však Mahlerom či Schönbergom), ako mladí ľudia, vyrastajúci v priemyselnom veľkomeste boli vnímaví voči zvukom, ktoré ich obklopovali. Hovorí sa, že nosili so sebou kliešte a keď napríklad vo výťahu počuli popový hudobný smog, bez milosti štikali káble. „Výťah má sám osebe krásny zvuk, podobne ako auto alebo električka,” hovorí Hütter, „tak načo si to kaziť nejakým hudobným gýčom.”
Albumy Kraftwerku boli od začiatku „konceptuálne”, teda venované jednej téme či myšlienke. Autá a cesty (Autobahn), rádio a rádioaktivita (Radio-activity), Európa (Trans Europe Express), či – vizionársky – počítače (Computer World). Na rozdiel od hiphoperov, nahnevaných punkáčov či angažovaných pesničkárov Kraftwerk neponúka heslá, nevyzýva na revolúciu, nevolá do boja. A aká je to pritom sila: keď napríklad počúvate pieseň Radioactivity, najprv sa vám zdá, že to je vlastne chvála vedy a techniky (Radioactivity / is in the air for you and me. / Radioactivity / discovered by madam Curie...”), po chvíli vás opanuje bolestivá melanchólia a nakoniec máte pocit, ako keby vás mäkké elektronické zvuky chceli pohladiť a potešiť. Hoci sa v nich nekričí, sú tie pesničky protestsongmi.
Kraftwerk totiž nikdy nerobil iba elektronickú hudbu. Ich hudba vždy mala aj dušu.

.the man machine
„Niekedy hráme my na strojoch, inokedy hrajú ony na nás,” hovorí Ralf Hütter, pričom však zdôrazňuje, že vždy to je Man-Machine (Ľudský stroj), nikdy Machine-Man (Strojový človek). The Man Machine je názov štvrtého albumu kapely, ktorý vyšiel v roku 1978 a obsahuje jej hitparádovo najúspešnejšiu pesničku The Model. Koncept vzájomnej tvorivej spolupráce ľudí a strojov je pre Kraftwerk typický.
Je zjavné, že jej členovia modernú technológiu milujú. Svoje mašinky zahŕňajú starostlivosťou a často ich učia robiť veci, na ktoré neboli vytvorené – dobrým príkladom sú „na kolene” vyrobené elektronické bicie nástroje, rôzne oscilátory a generátory frekvencií, ktoré vytvárajú typický „Klingklang Sound”. Zároveň – a to je u elektronických hudobníkov skutočne pozoruhodné – nenechávajú hrať techniku tam, kde môžu hrať sami. Kraftwerk napríklad až do dnešných dní používa „živých” elektronických bubeníkov a hoci na koncertoch pracuje s pripravenými zvukmi, ich ovládanie je vždy manuálne. „Kraftwerk je neakustický elektronický reproduktorový orchester,” hovorí Ralf Hütter. Hoci pieseň The Man Machine na koncertoch hrávajú namiesto živých muzikantov diaľkovo ovládaní roboti, hoci pre fotografov namiesto umelcov často pózujú „Showroom Dummies” (Výkladové figuríny – ide zároveň o názov nádherne sugestívnej piesne z albumu Trans Europe Express), živí ľudia sú kľúčoví.
Keď členovia Kraftwerku sami seba označujú za Musik-Arbeitern, či „hudobných robotníkov”, nie je to len výraz skromnosti. O štýle práce kapely sa rozprávajú legendy. Údajne pracujú každý deň osem hodín – do štúdia Kling Klang vraj prichádzajú okolo piatej a odchádzajú hodinu po polnoci. V štúdiu tvoria zvuky, starajú sa o svoje stroje, debatujú o budúcich projektoch, nahrávajú a počúvajú. V posledných rokoch čoraz viac koncertujú. „Naše štúdio sa vďaka technologickému vývoju fyzicky zmenšilo a celé ho už môžeme voziť so sebou,” vysvetľuje Ralf Hütter.
Kraftwerk je nemecká kapela. Systematická práca, sústredenie, čistota v hudbe a vážnosť, s akou k nej hudobníci pristupujú – to sú vlastnosti pre Nemcov typické. Kraftwerk (spolu s mladšími kolegami Einstürzende Neubauten) sú však hlasom „iného Nemecka”. V ich tvorbe cítiť romantiku, vlastnú tvorbe veľkých skladateľov nemeckej klasiky a akúsi bezradnosť, typickú pre nemecké umenie medzi dvoma vojnami (máme na mysli Bauhaus, dadaizmus či berlínsky kabaret). A smútok. Nie existenciálny a bezradný, skôr múdry a melancholický. Smútok dospelých detí, ktoré zo svojich hláv a sŕdc celkom nevymazali spomienky na detskú nevinnosť. Piesne ako The Hall of Mirrors, Europe Endless, Computer Love, Radioland, Neon Lights alebo Ohm Sweet Ohm patria medzi najkrajšie smutné piesne na svete.

.tour de France

V roku 1991 vydali Kraftwerk po päťročnej prestávke album The Mix. Ide o „best of” album, ale s novými nahrávkami. Na začiatku deväťdesiatych rokov prešlo Kling Klang štúdio do digitálnej éry. Hoci analógová technika z neho nezmizla, všetky nahrávky sú už robené na disky a nie na pásky. The Mix je vlastne interpretácia najväčších „hitov” kapely najnovšou technikou. Po vydaní tohto albumu skupinu opustil Wolfgang Flür a Karl Bartos, ktorých nahradili Fritz Hilpert a Henning Schmitz, ktorí už predtým s kapelou spolupracovali ako zvukoví inžinieri. Nasledovalo množstvo vystúpení po celom svete (pozri výborný koncertný dvojalbum Minimum-Maximum z roku 2005), ale žiadny nový štúdiový album.
Na verejnosť sa dostávali informácie o tom, že Hüttera a Schneidera už hudba nebaví a venujú sa viac cyklistike. Bola to príkladná polopravda. Cyklistika ich skutočne baví – hlavne Ralf Hütter je zdatný, priam fanatický cyklista, ktorý šliape do pedálov každý deň. Ale baví ich aj hudba. Preto po dvanástich rokoch (v roku 2003) vychádza platňa Tour de France, ktorej počiatky siahajú až do roku 1982, keď vznikli francúzske texty a samotný koncept albumu. Hoci ide o oslavu športovej akcie, je typicky „kraftwerkovský”: tam, kde by iní natlačili množstvo nôt a zvukov, Kraftwerk zostáva priamy a prostý, tam kde by hĺbaví umelci hľadali nezmyselnosť, Hütter so Schneiderom nachádzajú detský údiv nad tým, ako sa pri bicyklovaní spája človek a stroj a pri Tour de France fyzický výkon s chémiou a mediálnou prezentáciou.
O šesť rokov neskôr, konkrétne 16. novembra 2009 vychádza The Catalogue, biela škatuľa, obsahujúca osem kľúčových platní Kraftwerku. Až keď to človek drží v rukách a keď si tie platne jednu za druhou vypočuje, uvedomí si, aká silná a stále aktuálna hudba to je.
„Ako ste sa priblížili k vytvoreniu dokonalej popovej piesne?” pýtal sa v roku 2005 Ralfa Hüttera redaktor časopisu MOJO. „Na to nikdy nedôjde,” odpovedal Hütter, „lebo dokonalosť je proces smerujúci k cieľu, nie jeho dosiahnutie. V kontexte Kraftwerku a Kling Klang štúdia sa snažíme urobiť všetko, čo je v našich silách.” Má pravdu. Kraftwerk zatiaľ nevytvoril dokonalú pesničku, ale stále sa k nej blíži. V tom je Kraftwerk, v tom sú roboti-romantici dokonalí.
Autobahn /
Nočná jazda diaľnicou, nad hlavou spievajú kométy o radosti zo svetla, hoci vedia, že nebude večné. Strašidelná Mitternacht a nakoniec Morgenspaziergang. Spievajú elektronickí vtáci a Florian hrá na flaute peknú melódiu.

Radio-Activity /

Rádioaktivita a aktivita rádia. Radioland, zvukové vlny, antény, tranzistory a nakoniec Ohm Sweet Ohm. Najsmutnejšia platňa Kraftwerku. Ktovie prečo? Je možné, že tušili Černobyľ a cítili osamelosť rádia?

Trans Europe Express /

Ďalšia smutnokrásna vízia. Nekonečná Európa, miestnosť plná zrkadiel a figurín. Vlak, ktorý ide z Düsseldorfu až do nekonečného nekonečna. Pieseň Metal On Metal venovaná priateľom Iggymu a Davidovi.

The Man-Machine /
Červená, čierna a trochu bielej. Grafika inšpirovaná Elom Lisickým. Ja tvoj sluga, ja tvoj rabotnik. Modelka, žijúca len pre kamery, neónové svetlá. Man-machine, machine, machine, machine, machine.

Computer World /
Počítače, ktoré si vo svojom svete vymieňajú peniaze, informácie a ľudí. Láska cez počítače. Domáci počítač. Zábava na počítači. V roku 1981? Keď máte radi stroje ako Ralf s Floriánom, prezradia vám čo bude.

Techno Pop /
Boing Boom Tschak! Platňa nazývaná aj Electric Cafe. Vokodérový hlas vraví: „Music nonstop – techno pop.” Zvuková poézia. Telefón do ruky. I don't want to be your sex object, show some feeling and respect!

The Mix /

To najlepšie z minulosti zmiešané v tom najlepšom zo súčasnosti. Kraftwerk neobdivuje staré preto, lebo je to staré, ale krásne, preto, lebo je to krásne. Milostný vzťah medzi ľuďmi a strojmi prechádza do novej etapy.

Tour de France /

Prológ a hneď po ňom tri náročné etapy. Čas, vitamíny, aerodynamika, EKG, načasovaná forma a nakoniec odpočinok. Súper dýcha na chrbát, srdce bije ako bláznivé. Šliapeme do pedálov. Cieľ je ešte ďaleko...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite