Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Janko K.

.daniel Hevier .časopis .literatúra

V slovenskej literatúre máme niekoľko Jankov (Silan, Čajak, Alexy, Čeman, Jesenský, Matúška), ale najčastejšie si pri tomto familiárnom oslovení spomenieme na Janka Kráľa. V minulých dňoch som si prečítal celé Súborné dielo Janka Kráľa (Martin 1952). Bol to dlhý, asi 15 000-veršový dúšok.

Zistil som, že Janka Kráľa som doteraz poznal povrchne. Áno, bol rebel, ale aj konzervatívec. Bol bojovník, ale aj človek hľadajúci pokoj. Bol ľudový, ale zároveň nenávidel primitívnosť. Bol blúznivec, ale zároveň racionalista, bol skeptik, ale zároveň mal silnú náboženskú vieru. Svoje prvé básne napísal krátko po dvadsiatke a takmer celé svoje dielo do tridsiatky, pričom cyklus Dráma sveta (dodatočný názov pre 66 veľkých básní!) zložil, keď mal 22-23 rokov! Pravda, tieto vročenia nemôžeme brať striktne literárno-historicky, pretože Kráľove básne sa strácali a vynárali, autor ich aj po rokoch prepisoval či rekonštruoval z pamäti.

.vindú štirja na ďivadlo
Metaforicky by sa dalo povedať, že Janko Kráľ sa stal básnikom vtedy, keď prestal byť študentom. Siedmeho marca 1844 odchádza s ďalšími z bratislavského lýcea do Levoče, kam ako študent už nedôjde. Potuluje sa najprv po rodnom Liptove, neskôr ho bludárske topánky zavedú do Malohontu, na Kokavu a do ďalších kútov Slovenska. To už horúčkovito píše na cestách, na požičaných stoloch krčiem, farností a usadlostí svoje básne, ktoré ho razom urobia kultovým básnikom tých rokov. Opisujú si ich nielen slečny, ale najmä mladí muži, ktorí v nich čítajú svoj nepokoj. Janko Kráľ nemusel čakať na uzákonenie spisovnej slovenčiny, mal ju v krvi, ušiach i v nohách: veď tak sa hovorilo u nich doma. Nebol však nijaký jazykový zápecník či konzervátor ľudového vyjadrovania, aj keď svojho času zbieral povesti i piesne. Tvrdí sa, že ovládal viacero jazykov:  takmer všetky slovanské a okrem nich aj francúzštinu, nemčinu, maďarčinu, angličtinu...  Pri neslovanských jazykoch to bola pravdepodobne len veľmi pasívna znalosť, ale z ruštiny preložil nielen ukážky z Puškina, ale aj úryvky z Mahabharáty. Je pravdepodobné, že svoje básne najprv spieval a deklamoval v strhujúcom rytme, veď pri jednej je pokyn „Spieva sa nápevom melancholickým, zaťahovacím, ktorý sa užíva pri voľných pesničkách, najviac smutných“ a pod inou zasa poznámka „po stranách sú jaskyne, z nich národy vystupujú.“ Nedá sa predpokladať, že by autor rátal s inscenovaním svojich epických básní, ale v týchto inscenačných kľúčoch prejavil svoj dramatický naturel.

.rušajte šetkje obrazi kŕdlom do jeho pameťi
Poézia bola preňho spevom i rozprávaním, pesničkou i povesťou. Hneď spočiatku chytá dikciu ľudovej piesne a sám sa štylizuje ako spevák: „choď z dom v dom spievajúc po celej krajine“, „oddám sa do spevu“. Opracúva jazyk, mazná sa s ním, vytvára množstvo zdrobnenín: kukušečka, tvrdulienko, preškodička, biedničkú, mladuštičký, bukrietočku, tenuštičký, mačulienka, starobôčka, Z ľudovej zásobárne preberá obraznosť a výrazivo: „Vretená fundžia len ako osy“, „Mačky na pôde jak deti mravčia“, „Komár sviecu nezahasí, keď sa do nej vovalí,“ „Voš chce kašľať bez pľúc“... Nechce byť však nejakým „veršovaným Zátureckým“, a tak jeho verše nadobúdajú filozofickú komplikovanosť a básnickú gnómickosť: „Tri doliny – v jednej čierna surovina“, „Čo to za maliarov chodník maľovali,/že si miesto farby krvou pomáhali?“, „zvony začali/ rozlievať pieseň hlbokú“, „v  tom líci všetko nájdeš – lajno, či rajský kvet“, „Čakajme, až ten vietor fatálny prestane / a cestu prešľakujú“, „Zmrzlé to slovo vyšlo z jeho vnútorných rán“... Ale je aj slovotvorcom mladej slovenčiny, keď vytvára svojrázne neologizmy: svetárstvo, povetrica, bôža, rozsršený, bedasť, smútkovať, jasiaca, samochtiac, strojorob, zelenizna, umrlčosivý, temničiar...
Na prvý pohľad sú to číre improvizácie, keď si však pozrieme Kráľov rukopis (na rozdiel od jeho portrétu sa rukopisy zachovali), tie dlhé štíhle litery tiahnuce sa dohora a naklonené doprava, keď si spomenieme, že býval aj výpomocný prísažný pravotár, podriadený stoličný pisár, súdny adjunkt, ale aj vojenský veliteľ, zistíme, že Janko Kráľ bol aj veľmi disciplinovaný tvorca. Ak mu pohonnou zmesou jeho fantázie bola rozjatrená obrazotvornosť, tak motorom bol rytmus. A bol v tom taký konzekventný, že často lámal slovám chrbticu. Odtiaľ všetky tie veď s´, čomus... Pravda, my dnes čítame jeho básne v inej transkripcii, ako boli napísané pôvodne:  „Noc prešla, diwná noc, oprawďiví moj den,/ Bo pred tám den bíwau len jeden tupí sen, / Ktorí sa deň po ďeň spjacemu zjawuje /A neožiwuje, ale usmrcuje.“ Kráľove básne prepisoval (a upravoval) už Hurban, neskôr Vlček a najmä Milan Pišút, ktorý sa stal naozajstným básnikovým objavcom.

.prichádza strašnuo stoleťja

Význam Janka Kráľa nie je iba v tom, že bol jeden z prvých užívateľov novej slovenčiny, že bol aktívny v revolúcii, že bol oddaným stúpencom Štúra (aj keď ho ten nazýval sektárom), ale dnes najmä v tom, že bol vizionár prichádzajúcej doby, že bol nielen obrancom, ale aj kritikom vlastného národa, ba že bol neľútostným moralizátorom civilizácie, ktorá nastúpila cestu relativizmu a svojvôle: „Bielo čiernym dokazujte,“ „Jedna je jama pre čierno, pre bielo...“ Básnik vidí apokalyptické výjavy nielen v minulosti a súčasnosti, ale aj v dobe, ktorá príde: „Človeče, dajže sa mi napiť tvojej krvi.“
Hoci sa traduje, že naši romantici vyšli z ľudu ideovo aj ornamentálne, Janko Kráľ svojich veru nešetril: „Ľud je celkom už v podlosti. /takže pláva v zmyselnosti,“ „Nech ľud privykne na pletky, / na módy a etiketky“ „Vy ste sprostí, vy ste chorí“ , „povedz hlúpym ľuďom, čo teraz sa zjaví“ – takto častoval dedinských či malomestských obyvateľov. Tri roky (1845-48) sa pretúlal Chorvátskom, Besarábiou, Tureckom, Čechmi, Maďarskom, Srbskom, je prirodzené, že slovanský svet mu bol dôverne známy a blízky. Ak teda videl v Slovanstve záchranu západnej civilizácie, nebolo v tom rojkovské blúznenie, ale celkom reálny pohľad na kus Európy, ktorú mal v nohách i v očiach.    

.služobný chlieb žitný
Po politickom, národnom a najmä básnickom vzopätí, ktoré strovilo Kráľove najplodnejšie roky a v jeho zobranom diele je zaznačené ako Balady a povesti, Výlomky z Jánošíka, Dráma sveta, Kráľ a ľud, Romantické poviedky a Lyrika z rokov 1844-49, doľahla na Janka Kráľa porevolučná bieda. Kým predtým plnil svoj príkaz „Rozprávaj sveta dejiny,“ „Rozprávaj len, ak´sa stalo, / by nič mlčky neostalo,“ v novej situácii platia naňho obrazy, ktoré si predpripravil prv: „Za slovom ticho – tam sú všetky sily,“ „Hľadal som nebo, hľadal som anjelov - / teraz nemôžem nájsť ani len ľudí.“ Keď predtým mal ešte sily pobúrene zvolať „načo som ja medzi mŕtvych /jeden živý na svet prišiel?“, skutočnosť bola opačná: svet ožíval a on umieral. Ako básnik sa vypäl len k niekoľkým príležitostným básňam, ale nestal sa ani politickým, ani straníckym poetom. Jeho jazyk sa zatemňuje: „A hlas rozpovedal smädu: / naviažme mu chleba, medu.“ „Potopa je hnusná, ako sviňa jedna, / a núdza nemá nič, je hladná a smädná.“ Keď roku 1876 zomiera, vlastne je jedno, či je to na týfus alebo samovraždou, ako sú niektorí presvedčení (syn Ivan Ján spáchal samovraždu). Takmer nikto si naňho nespomenul. Odišiel úradník Janko Kráľ, ale básnik Janko Kráľ začal ešte iba svoj posmrtný – a nesmrteľný život.

Vizionárske vety J.K.
Húseníc a chrústov mnoho! –– Zbojník, už ti čítaná bude sentencia. – Lovci sa vrátili a psov nie viac slýchať. – Breh je s riekou v tuhom boji. – Málo je sŕdc teraz živých. – Srdce červe hnusný zožiera, netrpí myšlienok vyšších. – Na hroboch dávnych predkov našich draky hlavasté vstávajú. – Ľahko hosťom každému byť: ale kto bude hospodár? – Každý sa veľmi zadiví, čo to na svet tento príde. – Válov je vyššia vlasť. – Buďme my svedkovia, keď je svet pustý a celkom studený. – Jeden pije, druhý robí, tretí pýta do kapsičky. – Znám ja vaše doliny. Potok smrti nimi tečie. – Nebude ti skala požehnania dávať. – Zlato máte, sylogizmov naklepáte. – Už sa valia romanári a všetci možní pisári. – Nádeji never! Ona mnoho žiada. – Česť je nečesťou – slnce bude plakať. – Kde nieto hrobov, tam len ešte budú. – Človek zradil spolok boží. – Čo vykvitne, to vykvitne, voňať si budete. – Kríž ľuďom neba tajomstvá otvorí. – Potom čo bude? Divné božie súdy. – Kresťanstvo padlo zo dňa do polnoci. – Príde čas velikej prevraty. – Nastanú časy divné. -  Čo čert nevymyslel, to človek vykonal. – Našou silou navaríme kaše, by sme mohli rieknuť – to je všetko naše! – My do boja s Bohom naprosto pôjdeme. – My nebo na nebi všetko vykazíme. – Zo slova posmech urobia, ako psi ho roztrhajú. – Mať dojiť bude vĺčatá. – Nech neodmýva hriechy fabrikant bezbožný v chráme. – Už nás Západ, celý svet, raz k životu plaší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite