Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo mi napadlo 17. novembra

.robert Žitňanský .časopis

To, že nešlo o rozprávku o prebudenom národe, ktorý zatúžil po pravde a láske, po slobode a kapitalizme, asi všetci vieme. Sú však aj veci, na ktoré odpovede zatiaľ nepoznáme.

Výročie konca diktatúry komunistov je dobrým dôvodom premýšľať, kam sme odvtedy prišli, prečo sú veci také, aké sú a čo všetko mohlo a malo byť inak. O tom, či sa transformácia ekonomiky podarila, a za akú cenu, sa môže a bude debatovať ešte roky. Šoková terapia – rýchla liberalizácia cien, rýchle rozbehnutie privatizácie, rýchle prijatie základných zákonov – bola jednoznačne menej bolestivá ako gradualistické koncepty postupných zmien. Veľké prerozdeľovanie majetku, nedotiahnuté zákony a ľudská prirodzenosť sú trojkombináciou, ktorá zasa mala nevyhnutne za následok množstvo škandálov a prispela k veľkej spoločenskej dezilúzii z „raného kapitalizmu“. Reformné vzopätie po roku 1998, respektíve najmä po roku 2002, má tiež svoje muchy, ale do dejín sa zapíše ako nevídaný pokus modernizovať krajinu obrovským  „skokom“. Napokon, aby sme videli, že príbeh posledných 20 rokov je veľká success story, nemusíme o tom premietať v zložitých pojmoch, stačí si pozrieť akúkoľvek fotografiu našich ulíc, miest a dedín, ale aj tvárí a postáv, a porovnať ju s dneškom. 
.ako nedláždiť cestu do pekla?
Ale jedna obrovská dilema tu stále zostáva a opakovaná tendencia slovenskej spoločnosti k zosúvaniu sa do veľkých problémov ju prináša na program dňa. Ako sa vyrovnať s očividnými zlyhaniami systému, ktorý funguje dobre len vtedy, keď sú okolnosti (politici, spoločenská nálada, verejná mienka...) priaznivé, a aj to len s vypätím všetkých síl a krátkodobo? 
Máme tu veľa príkladov – nepredvídateľnú a s pojmom spravodlivosť čoraz menej spojenú justíciu, opakovane neadekvátne zasahujúcu políciu, vysoké školy, niekedy podivne rozdávajúce diplomy, a takmer vždy  rezignujúce na kvalitu. Ako premeniť tieto zhnité, nefunkčné či ťažko poškodené štátne a verejné štruktúry tak, aby bol po prvé výsledok premeny citeľný a viditeľný, po druhé zabezpečil skutočné zlepšenie, a napokon bol nezvratný alebo aspoň dlhodobo udržateľný?
Úskalie „revolučných“ prístupov je v tom, že jednak revolucionári, nech už sú ich úmysly akokoľvek čisté a správne, robia v rýchlosti aj zbytočné chyby. Pri takých zložitých živých organizmoch, akými sú justícia či vysoké školstvo, sa rýchle zmeny bez chýb jednoducho robiť nedajú. Oveľa horšie je čosi iné. Ak revolucionári zo správnych dôvodov porušia písané aj nepísané pravidlá a zmenia inštitúcie a pravidlá na svoj obraz, vytvoria tým precedens, ktorý následne umožní vstupovať revolučne do tých systémov aj ľuďom, ktorých motívy by sme asi za správne a čisté neoznačili.
Je to klasický príklad, potvrdzujúci platnosť príslovia o dobrých úmysloch, dláždiacich cestu do pekla.
.dopyt a ponuka
Lenže ak sa nikto o zásadné zmeny nepokúsi, prichádza veľké znechutenie, skepsa a následne apatia verejnosti, ktorá by inak veľkým zmenám priala a očakáva ich. Zostáva teda tá cesta postupných malých krokov, vždy s nádejou skúšaná a zatiaľ tak málo úspešná, cesta budovania inštitúcií, pravidiel a tradície, zavádzania drobných, ale dôležitých prvkov, ktoré dokážu systém kontrolovať, korigovať a regulovať. 
Dve desaťročia slobody nám stačili na to, aby sme vyskúšali takmer všetko. To, že sa tak často menila cesta, ktorou sa spoločnosť posúva dopredu, je zlé v tom, že tu nič  nestihlo zapustiť korene, ale pri pohľade na všetko negatívne, čo sa tu deje, je to zároveň aj dobré, a to z rovnakého dôvodu. Nezakoreňujú sa tu prosto rozumné riešenia, ale ani najväčšie hlúposti. 
Problém je v tom, že ak sa máme udržateľne zlepšovať, vyžaduje to zrejme kombináciu predpokladov, ktoré sa v tejto chvíli nejavia ako príliš realistické. V prvom rade tu musí byť dostatočne početná časť spoločnosti, ktorá bude tlačiť na zmeny. Potom tá „reformná“ verejnosť zároveň nesmie byť netrpezlivá a musí vytrvalo preferovať premyslené kroky namiesto efektných rýchlych riešení, ktoré rovnako rýchlo zlyhajú. Napokon verejnosť nesmie byť maximalistická a pristupovať k všetkému spôsobom „všetko alebo nič“. A čo strana „reformnej elity“? Tá musí začať o dobrých, sofistikovaných, realistických a udržateľných riešeniach debatovať, hádať sa o nich a vymýšľať ich. Musí byť pripravená.
Ak sa dopyt a ponuka nestretnú tu, v umiernenom strede, ktorý ponúka šancu na dlhodobý úspech, stretnú sa inde. Najpravdepodobnejšie v extréme prakticky nulovej alebo naopak revolučnej zmeny. A my zasa budeme mať o čom rozmýšľať.
Autor pôsobí v inštitúte SGI
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite