Mediár

 Po tom, čo za nimi do Jam filmu prišiel Vilo Rozboril s nápadom „poďme plniť sny“, išli vraj spolu s Adrianou Kronerovou pri stavaní formátu „na úplne čistý priestrel: emotívne, dojímavé, slzy, striedanie veselých snov s kvázi dojákmi“, vysvetľoval otvorene cynickú stratégiu. Jeho šokujúca otvorenosť je pomerne ľahko vysvetliteľná tým, že sa s Markízou nepohodli a od novej sezóny už na projekte nerobia. Markíza jeho vyjadrenia prijala ľútosťou a údivom. Pretože, samozrejme, „cieľ tohto formátu nie je iba sledovanosť, ale aj príležitosť pomôcť ľuďom cez ich vysnívané túžby, čoho dôkazom je množstvo pozitívnych ohlasov zo strany účinkujúcich."

Ak niekomu z vyjadrení stále nie je jasné, že sa tu nehovorí ani o bonboniére, ani o krásnom filme Evy Borušovičovej, tak ja len dodávam, že ide o jeden z najsledovanejších televíznych programov, kde televízia vozí ľudí na zájazdy, nakupuje im zariadenia a nástroje, sprostredkúva stretnutia s telebritami či dokonca spoločné vystúpenia. Čím chudobnejší, postihnutejší, starší alebo nezdravší, tým lepšie. Nevidela som veľa dielov, lebo sa na to fakt nedá bez naštvania pozerať, minule som však zahliadla asi vrchol citového vydieračstva, keď odvysielali diel, ktorého sa samotný obdarený nedožil. 

Jasné, dá sa tomu brániť nepozeraním. Dá sa nad tým mávnuť rukou, že televízia dáva masám len to, čo odjakživa sami chcú – dojemné príbehy a uistenie, že sami na tom ešte nie sú tak zle. Dá sa moralizovať aj nad tvorcami, že oni musia poznať rozumnú mieru, pod ktorú už slušný človek nemôže ísť, pretože keby sme ľuďom dali všetko, čo chcú, o chvíľu v televízii beží aj zvieracie porno a popravy v priamom prenose. 

Mne však na tom programe zo všetkého najviac prekáža to, že upevňuje v ľuďoch dojem, že televízia za nás vyrieši všetko. Občianskoprávne spory, zlých politikov, cestu ku sláve. Aj naše sny. Keď treba, aj nám ich vymyslí. To sa mi zdá nebezpečnejšie ako to porno.