(Aj) vzhľadom na to, že príbeh sa opakuje už tretíkrát, diskusiu by mal opanovať jediný motív: Aký je demokratický mandát krajských reprezentácií? Ako racionalizovať organizáciu verejnej správy? A prečo špeciálne na Slovensku ľudia vo vyššej miere ako inde rezignujú na vlastnú schopnosť ovplyvňovať verejné veci? Všetko ostatné je marketing a stranícka omáčka, ktorou sa pasažieri systému snažia zahovoriť vlastné zlyhania.
Zastupiteľská demokracia je preto zastupiteľská, lebo zastupitelia niekoho zastupujú. Ak štyria z piatich voličov akt ignorujú, tak demokratické poverenie poslancov či župana je extrémne chabé. Nevyplýva z vôle väčšiny (politickej) spoločnosti, ale z jej apatie. Keďže do parlamentných volieb môže byť účasť vyššia aj o 200 percent, výsledky hovoria o budúcnosti menej ako ktorýkoľvek štandardný prieskum. Jednoducho preto, lebo na otázku, v akých proporciách neprišli ku krajským urnám voliči jednotlivých strán, nevie odpovedať nikto.
Reči o tom, že „Slovensko sa červená“ (Figeľ), a podobne, treba aj čisto mocensky brať s určitou rezervou. Koalície Smer-HZDS a SDKÚ-KDH, ktoré dali politický profil týmto voľbám, sú iste (aspoň to) „prirodzené“, a v takom čítaní výsledkov sa kraje naozaj „červenajú“. Podstatnejšie a presnejšie čítanie však je, že moc v krajoch držia koalície politikov – bez rozdielu farby – so stavebnými firmami, reklamnými agentúrami či realitnými a právnymi kanceláriami. Ideovo-programovo sa politika vo VÚC nečlení nie preto, že by sa školy, cesty, nemocnice, sociálne zariadenia nedali spravovať s rôznymi koncepciami, ale preto, lebo jednotiacim princípom obchodovania s budovami, pozemkami, zákazkami a vplyvom nie sú programy, ale záujmy, známosti a firmy, ktoré idú naprieč spektrom. Preto môže napr. (národne prenasledovaný) Csáky pokojne prikyvovať na otázku, či „nevidí nič rozporuplné na tom, že republikovo sa SMK profiluje opozične, kým na regionálnej úrovni má bližšie ku koalícii“. Predseda SMK, ktorého Bugár pripravil takmer o 20 mandátov tak, že Most-Híd sám získal iba dva, nevidí nič rozporuplné dokonca ani na historickej chvíli, keď si v „županskej“ koalícii v Trnave podal ruku so SNS...
Keďže tradícia, na rozdiel od strán, na Slovensku nezlyháva, druhé dejstvo sa odohrá v štyroch krajoch za účasti asi každého desiateho voliča. Tým sa karikovaniu demokracie, ktoré na Slovensku voláme voľby do vyšších územných celkov, nasadí diamantová koruna. O strate záujmu o verejné veci sa hovorí kdekade. Ale také opojenie a sebauspokojenie mocou, ktorá si vystačí aj bez voličov, ako na Slovensku, nevidno nikde. Príčiny sú aj hlbšie, aj triviálne. Očividná je slabosť slovenských strán. Na ohromné množstvo volených a byrokratických funkcií, ktoré si do systému zabudovali, čerpajú z „rezervoáru“ asi 80-tisíc ľudí, čo je kompletné straníctvo na Slovensku. Pritom tie necelé 2 percentá populácie, ktoré vládnu štátu, od dedinských zastupiteľstiev až po NR SR a vládu, prenikajú do strán bez akéhokoľvek filtra.
Zatiaľ si bohorovnosť môžu dovoliť, chýba spätná väzba. Máme sa ešte stále dobre. Keď sa úsporným opatreniam naozaj už nebude dať vyhnúť, veľmi by ma prekvapilo, keby kraje nešli pod nôž ako prvé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.