Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet bez múru

.daniel Bútora .časopis .týždeň vo svete

Nič neilustruje koniec komunizmu vo východnej Európe jasnejšie ako pád Berlínskeho múru, pretože nič neilustrovalo komunizmus jasnejšie ako Berlínsky múr. Železná opona, ostnaté drôty, mínové polia a štekajúci psi sa síce tiahli od Baltického mora cez Dunaj až na bulharsko-turecké hranice.

.ale múr uprostred veľkomesta, múr roztínajúci ulice a rodiny, vo svojej symbolike nemal konkurenciu.
Na symbolike nič neuberá, že Berlínsky múr bol postavený až v roku 1961, hoci Sovieti vojensky obsadili strednú a východnú Európu už v roku 1945, a o tri-štyri roky ju už celú politicky kontrolovali. Berlínsky múr bol najdôležitejším symbolom aj preto, lebo východné Nemecko bolo najväčším tromfom a vzácnosťou, akú Sovieti v Európe mali. Obrovské kroky k pádu komunizmu sa už pred novembrom 1989 diali v Poľsku  (okrúhly stôl s opozíciou a prvé slobodné voľby do časti parlamentu) a v Maďarsku (dialóg s opozíciou, otváranie hraníc, praktické zrušenie cenzúry), bolo však jasné, že hlavným testom bude Berlín, mesto, kde sa 44 rokov predtým skončila II. svetová vojna. Až keď demonštranti 9. novembra 89 začali kladivami mlátiť do betónovej steny a až keď prví ľudia prekročili hranicu a sovietske vojská napriek tomu zostali v kasárňach, bolo jasné, že Moskva tento obrovský zápas vzdala. To ostatné vrátane osudov režimu v Československu, v Rumunsku a v Bulharsku, bola už iba otázka času – a tiež spôsobu. Vo chvíli, keď domáce režimy stratili sovietsku oporu, boli schopné vrhnúť sa iba na chabé taktizovanie (ako v Československu) alebo sa uchýliť k streľbe (ako v Rumunsku).

.prepísané mapy
Zmeny, ktoré odštartoval pád Berlínskeho múru, boli historické, pretože prekreslili mapu Európy, akú sme poznali od pádu Hitlerovej tretej ríše. Sovietska armáda sa pri oslobodzovaní Európy dostala hlboko do jej stredu, a kde sa sovietske vojská v roku 1945 zastavili, tam zotrvali celých nasledujúcich 45 rokov (odišli po desiatich rokoch iba z východnej časti Rakúska, po získaní záruk, že Rakúsko bude neutrálne). Medzitým Moskva prostredníctvom komunistických strán a KGB získala úplnú politickú kontrolu nad jednotlivými krajinami, a s výnimkou Titovej Juhoslávie a čiastočne Ceausescovho Rumunska ovládala ich domácu a predovšetkým zahraničnú politiku. Všetky pokusy o inú cestu Sovietsky zväz trestal vojensky (Maďarsko 1956, Československo 1968, hrozby intervenciou v Poľsku 1981). Rozdelenie Európy na komunistickú (sovietsku) a demokratickú (západnú, americkú) zónu sa zdalo nemenné a večné, a predstava, že by jedna zo strán chcela v tom konflikte zvíťaziť, narážala na doktrínu jadrového odstrašenia a istoty vzájomného zničenia v prípadnom jadrovom konflite. Celé generácie politikov a občanov vyrástli a žili v tom, že tu toto rozdelenie bude naveky.
Pád Berlínskeho múru odzvonil koniec tejto sovietskej vojenskej mape a znamenal začiatok kreslenia nových máp. Najdôležitejšie zmeny v Európe boli zjednotenie Nemecka, odchod sovietskych vojsk, vstup stredoeurópskych krajín do NATO a do Európskej únie. Na svetovej úrovni k tomu treba pridať koniec 40 rokov trvajúcej americko-sovietskej konfrontácie a studenej vojny, ktorá vyvolávala zástupné vojny v iných krajinách, od Kórey cez Vietnam až po Afganistan. A pád Berlínskeho múru „zmaterializoval“ aj ideovú porážku komunizmu, už dávnejšie uskutočnenú v akademických a odborných kruhoch. Napriek všetkým slabostiam trhového systému a napriek všetkým nedokonalostiam demokracie je to to najlepšie, čo ľudstvo zatiaľ má, a pokusy obísť trh a demokraciu, hocako ušľachtilo motivované či ospravedlňované, sa vždy premenia na cestu do otroctva. Tieto spomínané dôsledky by mali byť triumfom Európy, triumfom Ameriky a triumfom liberálnej demokracie. Je dobré si tieto víťazstvá Západu tak pomenovať, pretože hoci komunizmus padol, každé z nich sa nakoniec ukázalo krehkejšie a zraniteľnejšie, než by sa zdalo.

.triumf Európy
Národov bývalého Československa sa, pochopiteľne, najviac dotýkajú zmeny v Európe. Tá nebola v takej miere zjednotená a prepojená od čias Karola Veľkého na konci 8. storočia, keď Franská ríša zahŕňala väčšinu západnej Európy. A predovšetkým, je slobodná a demokratická, napriek oprávneným sťažnostiam na „demokratický deficit“ vnútri niektorých európskych inštitúcií a napriek protiprúdom a populistom, ktorí sa sem-tam dostanú v jednotlivých štátoch k moci. Možnosti a príležitosti, ktoré dnes občania krajín EÚ majú, boli pre ľudí, ktorí sa narodili do komunistického systému, nepredstaviteľné. Pre nich je dnešný výsledok nepochybne triumfom Európy.
Prvé mesiace po páde Berlínskeho múru sa najviac vyjednávalo o budúcnosti Nemecka. Zo štyroch mocností, ktoré bolí víťazmi II. svetovej vojny, mali hneď tri výhrady a pochybnosti o tom, či sa Nemecko vôbec má zjednotiť: sovietsky vodca Gorbačov, britská premiéra Thatcherová a v menšej miere aj francúzsky prezident Mitterand. Jednoznačne za bol iba americký prezident Bush starší. Hlavným dôvodom európskych výhrad bola historická skúsenosť, ktorú mala Európa s Nemeckom v 20. storočí. Západné Nemecko bolo 40 rokov demokratické aj preto, že bolo vo vojne porazené, že bolo pod americkou kontrolou (a s americkými základňami) a že, domnievali sa odporcovia zjednotenia, nebolo zjednotené.
Američania sa nakoniec presadili a Nemecko bolo do roka po páde Berlínskeho múru opäť jednotné. Namiesto obáv z nemeckej expanzie či pokusov ovládnuť Európu sa však prejavilo čosi iné. Čiara, ktorá 40 rokov oddeľovala demokratickú a komunistickú Európu, sa nestratila pádom komunizmu, a dokonca ani o dvadsať rokov neskôr celkom nevymizla. Dobiehanie materiálneho bohatstva Západu prebieha pomalšie, než pôvodne všetci dúfali. A v miere korupcie a v politickej kultúre boli tieto krajiny akousi zmesou prejavov západnej Európy a latinskej Ameriky. Prispeli k tomu zásadne dve veci – nikto presne nevedel, ako z trosiek obnoviť a sfunkčniť zničený ekonomický a sociálny systém, a v celej hre sa prerozdeľoval obrovský majetok, čo viedlo k nevídaným možnostiam korupcie. Výsledkom bolo občasné rozkývanie kyvadla a pohrávanie sa s extrémami, a v menšej miere tá krehkosť pretrváva doteraz.
Skutočnému triumfu Európy však bráni ešte čosi iné ako pretrvávajúce rozdiely medzi západnou a východnou Európou. Niekoľko posledných storočí bola Európa miestom, ktoré udávalo takt modernizácie, pokroku, inovácií, a miestom zrodu moderných predstáv o fungovaní trhu a slobodnej spoločnosti – predstáv, ktoré sa v najväčšej miere prejavili v Spojených štátoch a sčasti aj v samotnej Európe. Posledné desaťročia je však toho, čím Európa obohacuje svet, čoraz menej. Európa sa viac ako okolitému svetu venuje sama sebe, a fyzicky i mentálne starne. Dynamika populácie s prevahou dôchodcov bude nepochybne iná ako dynamika krajín Ázie a či Latinskej Ameriky (a nie je vylúčené že aj Afriky), ktorým budú dominovať mladšie generácie. Občas vykresľovaná predstava budúcej Európy ako múzea je smutným vtipom, ktorý postihuje väčšiu časť pravdy, než by samotní Európania chceli počuť.

.triumf Ameriky a liberálnej demokracie

Politicky a vojensky zanechalo víťazstvo v studenej vojne Ameriku ako jediného svetového hegemóna, a liberálnu demokraciu ako systém bez skutočných alternatív. Americký politológ Francis Fukuyama ešte pár mesiacov pred pádom Berlínskeho múru písal o konci dejín ako o konci zápasu ideí, pretože sa ukázalo, že komunizmus ako obrovská výzva liberálnej demokracii sa vyčerpal, a teda sa potvrdilo, že nič iné ako liberálna demokracia sa nemôže dlhodobo presadiť. Prvé roky po páde Berlínskeho múru sa mohlo zdať, že sa tak stane. Prevažovala dobrá vôľa väčšiny krajín voči Američanom a viaceré problémy, ktoré udržiavala pri živote studená vojna, sa postupne rozplietali, od väčšej demokracie v Latinskej Amerike až po pád appartheidu v Juhoafrickej republike. Táto predstava však narazila na niekoľko prekážok.
Najsilnejšiu z nich pomenoval ďalší americký politológ Samuel Huntington, keď v nesúhlase s Fukuyaomovou predstavou o konci dejín naopak hovoril o ére konfliktov medzi jednotlivými civilizáciami. Podobne ako Fukuyamova predstava, aj tá Huntingtonova vyznievala pri povrchnom čítaní ako čosi, čomu sa nedá vyhnúť. Rast nacionalizmu a náboženské konflikty sa však bolestivo prejavili vo viacerých kontliktoch, ktoré vtlačili pečať posledných dvom desaťročiam: vojny v Bosne a v Kosove, genocída v Rwande, vojna v Čečensku, fenomén al-Káidy a masového terorizmu, vojna v Iraku, v Afganistane. Konflikty v Pakistane, v Sudáne či v Nigérii. Američania zistili, že tieto vojny nemôžu ani ignorovať (ako sa to spočiatku pokúsili v Bosne, a ako to urobili v Rwande) a že ich ani nemôžu vyriešiť sami, z politických i vojenských dôvodov. Kvadratúru kruhu, ako vtiahnuť do riešenia týchto otázok iných hráčov a ako zároveň neskĺznuť k starému konceptu rovnováhy síl, sfér vplyvu a „koncertu veľmocí“ bez hodnotového ukotvenia, rieši ako najväčšiu zahraničnopolitickú výzvu dnešná Obamova administratíva.
Časť týchto náboženských konfliktov, predovšetkým útoky al-Káidy a ďalších teroristických skupín, v sebe niesla aj nespokojnosť s liberálnou demokraciou, ako ju predstavuje Amerika a Európa. K nej sa v súčasnej hospodárskej kríze pridávajú aj kritici ekonomiky voľného trhu a zástancovia rôznych foriem štátnych zásahov. Táto diskusia je vo všetkých krajinách posilnená neistotou samotnej Ameriky ako krajiny, ktorá liberálnu demokraciu a voľný trh najviac predstavuje. Domáci kritici veľmi ostro vidia práve príklon k štátnym zásahom a rýchlo rastúcim vládnym výdavkom ako najväčšie riziko, ktorému je ich krajina vystavená. V každom prípade vyzeral triumf Ameriky, demokracie a trhu pred dvadsiatimi rokmi nádejnejšie ako dnes.

.1979
Toto všetko neznamená, že by víťazstvo v studenej vojne stratilo na hodnote. Tam, kde sa odohralo – teda v strednej a východnej Európe – je to ešte stále absolútne plus a dôvod na prípitok. Pád Berlínskeho múru však nedokáže vysvetliť všetky trendy a výzvy, ktorým dnes svet čelí. Britský autor a vplyvný provokatívny historik Niall Fergusson sa pokúsil o iný pohľad na udalosti spred dvadsiatich rokov: tvrdí, že na pochopenie mnohého, čo sa dnes deje, treba ísť ešte 10 rokov dozadu, do roku 1979. Fergusson z tohto obdobia zdôrazňuje niekoľko kľúčových momentov: Sovieti vtedy rozpútali vojnu v Afganistane, ktorá sa stala začiatkom ich konca; Veľká Británia si zvolila Margaret Thatcherovú, ktorá v krajine obnovila hodnoty slobodného trhu a naštartovala hospodársky rast; reformy, ktoré viedli k dnešnému hospodárskemu rastu v Číne, naštartoval vtedy komunistický vodca Teng Siao-pching; a v Iráne sa vtedy dostal k moci radikálny režim islamských duchovných, ktorý sa dnes usiluje získať jadrovú bombu a balansuje na pokraji vojny s Izraelom. Všetky tie udalosti, tvrdí Fergusson, mali väčší vplyv na dejiny než pád Berlínskeho múru, ktorý bol skôr odhalením toho, že sovietska moc bola  veľkým podvodom a ilúziou.
Ak by sme zostali pri Fergussonovom príklade, tak by sme do tesnej blízkosti roku 1979 mohli pridať ešte ďalšie dve udalosti, ktoré úzko súviseli s tým, čo sa stalo o desať rokov neskôr. V roku 1978 sa stal pápežom Karol Wojtyla, ktorý ako Ján Pavol II prispel k pozdvihnutiu morálky Poliakov (a iných katolíkov v komunistickom svete). A v roku 1980 sa práve v Poľsku sformovalo najväčšie masové protikomunistické hnutie v celých dejinách, odborový zväz Solidarita, ku ktorému sa prihlásilo desať miliónov členov. Lecha Walesu a Solidaritu poľskí komunisti v roku 1981 potlačili, o niekoľko rokov s ňou však začali politický dialóg, ktorý v lete 1989 vyústil do prvých slobodných volieb do časti parlamentu. O pár mesiacov na to padol aj múr v Berlíne.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite