Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poznámka cudzinca k 17. novembru

.martin Leidenfrost .časopis

Život je plný nečakaných zvratov. To, že kvôli Európe vyvolám škandál, by mi pred dvadsiatimi rokmi nezišlo na um ani vo sne. A ešte ani pred piatimi nie. Ani minulý rok. Na to som musel najprv ísť do Bruselu.

Na začiatok musím uviesť, že som jeden z bežných podozrivých. Som z Dolného Rakúska, ale už celé desaťročie vediem tulácky život po Európe. V roku 2004 som sa presťahoval z Viedne na Slovensko, v roku 2008 do Bruselu. Všade, kde potrebujú ukážkového Európana, tam ma zavolajú. 
Tak som sa dostal začiatkom tohto roku na veľkú medzinárodnú konferenciu vo viedenskom Hofburgu, pri príležitosti dvadsiateho výročia pádu železnej opony. Bolo to vo veľkej slávnostnej sále plnej politikov, diplomatov, honorácií, publika. Na pódiu mali stredoeurópski študenti diskutovať so stredoeurópskymi spisovateľmi o budúcnosti Európy. Nič nezvyčajné.
Najprv mali traja spisovatelia rozprávať, ako si spomínajú na rok 1989. Tak sme rozprávali. Čech Jaroslav Rudiš bol vtipný. Slovák Michal Hvorecký, všade zo všetkých vždy ten najpokrokovejší, vysvetľoval komplikovanú súvislosť medzi Nežnou revolúciou a vynájdením SMS. Ja som vlastne nemal čo rozprávať. Dňa 17.11.1989 som mal sedemnásť rokov, všetko som to videl v televízii, v Rakúsku neprebiehala žiadna revolúcia. Povedal som, že v osemdesiatom deviatom som bol hovorcom svojej kláštornej školy a musel som bojovať za coca-colový automat. Ja sám som žiadny coca-colový automat nechcel, moji voliči ho chceli, potom som sa stiahol z politiky. Publikum sa smialo.
Potom prišli na rad európske vízie študentov. Poľský študent síce nepoznal rozdiel medzi lisabonskou stratégiou a lisabonskou zmluvou, no všetci študenti zodpovedali charekteristickému typu nominovaného štrébera, ktorý sa pri takýchto udalostiach vyskytuje. Nuda na mňa padala ako manna z neba. Moderátor sa to pokúšal zmeniť, kládol študentom ostro formulované otázky, no študenti už okrem svojich pripravených vyjadrení nemali čo povedať. Stále len opakovali, ako pozitívne vnímajú množstvo šancí v zjednotenej Európe.
Práve sa schyľovalo k voľbám do Európskeho parlamentu. Moderátor sa všetkých na pódiu opýtal, či pôjdu voliť. Ja som prišiel na rad ako posledný. Odpovedal som, že som sa práve vrátil z Bruselu a moja odpoveď by bola preto príliš dlhá, a tak sa jej radšej vyhnem. Moderátor však nepopustil. A tak sa mu podarilo vylákať aj odo mňa víziu: „Z EÚ by sa dala urobiť demokracia.“
Mne sa moja výpoveď nezdala byť škandalózna. Zrazu som sa však cítil ako nespratník, ktorý pokazí hostiteľom večierok. Honorácie sedeli ako primrznuté. Usporiadatelia boli zhrození. Menšia časť, možno štvrtina sály, začala prudko aplaudovať. V prvom rade sedel Alois Mock, rakúsky minister zahraničných vecí v roku 1989, historická postava, absolvent tej istej kláštornej školy ako ja. Bol ťažko chorý a hľadel zmätene. Hanbil som sa. Pri ďalšom kole otázok ma moderátor vynechal. Funkcionár „Paneurópskeho hnutia“ v publiku sa zdvihol a označil moju víziu za „lacnú“. Čo som to len urobil, pomyslel som si. Už nikdy viac ma nepozvú! Našťastie tu nie je moja mama!  
Keď som po podujatí odchádzal z Hofburgu, vo vstupnej hale ma oslovilo niekoľko mladých žien. Blahoželali mi k odvahe. Boli z ministerstva zahraničných vecí, uškŕňali sa na mňa so zlodejskou radosťou. Aj pekné boli. Eurodisident by v najhoršom tiež mohlo byť povolanie, pomyslel som si celý roztrasený. Ale nebyť roku 1989, tak by som tu vôbec nebol. Alebo by som nebol tam. Alebo by som bol niekto iný. Zmätok, Európa je škandálna, opona padá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite