Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pred a po

.časopis .šport

Chlieb a hry – túto základnú premisu vládnutia masám chápali komunisti celkom dobre. Ale zvýšená pozornosť, ktorú venovali športu, nepramenila len z tejto dvetisíc rokov starej múdrosti.

Najdôležitejší bol pre komunistov propagandistický aspekt športu. V čase studenej vojny a čoraz evidentnejšieho ekonomického zaostávania takzvaných socialistických štátov boli stranícke špičky priam posadnuté potrebou víťazstiev v tomto otvorenom zápolení. Šport pre nich nebol len športom, jeho zástupné psychologické a sociologické funkcie sa stali prvoradými.
.pred osemdesiatym deviatym
Organizácii jednotlivých športových odvetví bola venovaná naozaj mimoriadna pozornosť. Od výberu talentov v útlom veku, cez športové triedy až po strediská vrcholového športu. V jednotlivých krajinách východného bloku mala táto organizácia svoje špecifiká –najúspešnejšie sa pri tom ukázali byť prušiacka strojová a ruská vojenská disciplína – ale v zásade išlo všade o to isté. Na základe masového výberu a výchovy talentov vznikla úzka špička profesionálnych športovcov, ktorí veľmi efektívne konkurovali amatérom a poloprofesionálom zo Západu.
Súčasťou obrovského úsilia pri získavaní čo najväčšieho počtu medailí, bolo, samozrejme, používanie rôznych zakázaných prostriedkov – či už dopingu podporujúceho samotný športový výkon, alebo látok umožňujúcich vyššie tréningové zaťaženie. A hoci si netreba robiť nijaké ilúzie o nepoužívaní týchto prostriedkov v nekomunistických krajinách, k štátom organizovanému dopingu sa tam predsa len nedopracovali. Východonemecké atlétky sa v tomto smere stali svetovo uznávaným pojmom a ani pohľad na naše najúspešnejšie atlétky Jarmilu Kratochvílovú a Helenu Fibingerovú nechával pomerne veľký priestor pre pochybnosti o ich farmakologickej čistote.
Na všetkých tých skvelých výsledkoch však bolo čosi smutné. Víťazstvá v športe majú byť vydreté, ale tie socialistické boli vydreté až príliš. Niežeby neprinášali radosť, ale prinášali jej často menej, a to najmä samotným športovcom. Spomeňme si, napríklad, na typický výraz tváre Vladimíra Krutova po strelenom góle. Bola to neprístupná maska človeka, ktorého sme vtedy vnímali ako odporného ruského robota, ale ktorý bol v skutočnosti skôr nie veľmi šťastným gladiátorom, bezmocným voči obludnej mašinérii sovietskeho armádneho športu. Pravdepodobne najlepšia hokejová päťka všetkých čias (Fetisov, Kasatonov, Makarov, Larionov, Krutov) totiž nebola päticou svetových megahviezd, ale skôr päticou figúrok vo „veľkej hre“ plukovníka Tichonova.
Nám – divákom a fanúšikom – však športové úspechy radosť prinášali. Akúsi hlbokú ľudskú potrebu identifikovať sa s nejakou bojujúcou skupinou a prežívať jej víťazstvá totiž máločo saturuje lepšie ako práve šport. Naozaj potrebujeme chlieb a hry, a aj keď tým hrám občas chýbala hravosť, máločo nás potešilo viac ako titul majstrov sveta v hokeji alebo majstrov Európy vo futbale. Radosť sme mali aj z takmer nekonečnej šnúry svetových prvenstiev bratov Pospíšilovcov v bicyklebale, pričom tento šport okrem nás skoro nikto nepoznal.
O tom, že šport je viac než len šport, však svedčili najviac zo všetkého nie občasné prvenstvá na turnajoch, ale pravidelné hokejové zápasy proti už spomínaným ruským hokejistom. To, ako celé Československo prežívalo naše víťazstvá nad okupantmi v rokoch 1969 a 1970, asi nemá v histórii nášho športu obdobu. A hoci s postupujúcou normalizáciou vášne predsa len chladli, vždy to boli výnimočné zápasy. A ľudia ako Jozef Golonka alebo Peter Šťastný boli tak trochu národnými hrdinami.
.po osemdesiatom deviatom
Týchto dvoch výnimočných hokejistov sme si nevybrali náhodou. Práve ich osudy a verejné angažovanie sa po roku 1989 totiž celkom dobre ilustrujú niektoré pozoruhodné zákruty nášho športu v nových podmienkach.
Rozdelenie Československa nepociťoval ani jeden z nich ako nejakú významnejšiu stratu a obaja sa svojím spôsobom zapojili do budovania samostatného slovenského hokeja. Peter Šťastný pomohol (významne) ako hráč a kapitán v roku 1995 postupu reprezentácie do A kategórie majstrovstiev sveta, Jozef Golonka túto reprezentáciu potom viedol (mizerne) v rokoch 1996 a 1997.
Golonka, ktorý v roku 1998 kandidoval za HZDS v parlamentných voľbách, akoby zosobňoval celú mečiarovskú éru s jej velikášstvom a neschopnosťou. Peter Šťastný, ktorý je od roku 2004 europoslancom za SDKÚ, zas v nejakom zmysle predstavuje dzurindovskú protiváhu mečiarizmu, ktorá tiež síce neoplýva skromnosťou, ale schopnosťami prevyšuje svojich predchodcov naozaj enormne. A kto stelesňuje Smer?
Smer stelesňuje Juraj Široký, ktorý v roku 1998 nahradil vo funkcii prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja Jána Mitošinku, ktorému snáď nebude vadiť, ak ho označíme za kongeniálneho s Golonkom. Široký priniesol dve významné veci – peniaze a manažérske schopnosti. Peniaze, ktorými vraj zachránil slovenský hokej, nadobudol predtým rôznymi zaujímavými spôsobmi, pri ktorých mu pravdepodobne celkom dobre poslúžila jeho ešte zaujímavejšia prednovembrová minulosť. A manažérske schopnosti mu určite pomohli získať nejakú časť (možno menej ako sto percent, možno viac) znova späť. Celkom určite však po ére Mitošinku a Golonku slovenskému hokeju na nejaký čas pomohol.
Ale aby mu zas nepomohol príliš, tak nezabránil konfliktu medzi trénerom reprezentácie Františkom Hossom a jej generálnym manažérom Petrom Šťastným. Dokonca sa povráva, že tento konflikt sám vyvolal, ale tak nejako zo zákulisia. Peter Šťastný ho však tak nejako vytiahol pred kulisy a ich spor sa stal asi najmedializovanejším športovo-politickým sporom mladučkej republiky.
Hokejový príbeh sa v rôznych obmenách opakuje aj v iných športoch. Neschopných ľudí, ktorí často privedú kluby alebo celé športové odvetvia do krízy, neraz nahradia ľudia schopnejší, a najmä podstatne bohatší, pričom nie je výnimkou, že peniaze pochádzajú z čudných zdrojov. Tým dôjde k významnému zlepšeniu na najvyššej úrovni, ale všetci si uvedomujú, že pre budúcnosť je dôležitá mládež a pre ňu sú podmienky výrazne horšie ako to bolo pre rokom 1989. 
Na komunistický systém organizácie športu mnohí spomínajú s istou nostalgiou a trpko konštatujú, že ho nevieme nahradiť ničím funkčným. Volá sa po budovaní ľadových plôch a ihrísk pre žiakov a dorastencov, po obnovení športových tried, po príspevkoch na športovú výstroj mládeže, po väčšej angažovanosti štátu. V tomto panuje vzácna zhoda. 
Niečo tu však nehrá. Golonka bol a je Mečiarov blízky človek, Šťastný bol a je Dzurindov blízky človek, Široký bol a je Ficov blízky človek (aj keď v tomto poslednom prípade bude asi presnejšie povedať, že Fico je Širokého človek) – tak kde sú tie tisícky športovísk pre žiakov a dorastencov?
Ale možno to pôjde aj bez nich. Veď v niektorých športoch sme prakticky veľmoc, pričom nás to ani moc nestálo. A vodný slalom je vo svete predsa len známejší ako bicyklebal.
ajdôležitejší bol pre komunistov propagandistický aspekt športu. V čase studenej vojny a zjavného ekonomického zaostávania takzvaných socialistických štátov boli stranícke špičky priam posadnuté potrebou víťazstiev v tomto otvorenom zápolení. Šport pre nich nebol len športom, jeho zástupné psychologické a sociologické funkcie sa stali prvoradými.
.pred Novembrom
Organizácii jednotlivých športových odvetví bola venovaná naozaj mimoriadna pozornosť. Od výberu talentov v útlom veku, cez športové triedy až po strediská vrcholového športu. V jednotlivých krajinách východného bloku mala táto organizácia svoje špecifiká –najúspešnejšie sa pri tom ukázali byť prušiacka strojová a ruská vojenská disciplína – ale v zásade išlo všade o to isté. Na základe masového výberu a výchovy talentov vznikla úzka špička profesionálnych športovcov, ktorí veľmi efektívne konkurovali amatérom a poloprofesionálom zo Západu.
Súčasťou hrdinského boja o čo najväčší počet medailí, bolo, samozrejme, používanie rôznych zakázaných prostriedkov – či už dopingu podporujúceho samotný športový výkon, alebo látok umožňujúcich vyššie tréningové zaťaženie. Východonemecké atlétky sa v tomto smere stali svetovo uznávaným pojmom a pohľad na naše najúspešnejšie atlétky Jarmilu Kratochvílovú a Helenu Fibingerovú tiež nechával pomerne veľký pries-tor pre pochybnosti o ich farmakologickej čistote. A hoci si netreba robiť nijaké ilúzie o nepoužívaní týchto prostriedkov v západných krajinách, k štátom organizovanému dopingu sa tam predsa len nedopracovali.
Na všetkých tých skvelých výsledkoch však bolo čosi smutné. Víťazstvá v športe majú byť vydreté, ale tie socialistické boli vydreté až príliš. Niežeby neprinášali radosť, ale prinášali jej často menej než by mohli, a to najmä samotným športovcom. 
Spomeňme si, napríklad, na typický výraz tváre Vladimíra Krutova po strelenom góle. Bola to neprístupná maska človeka, ktorého sme vtedy vnímali ako odporného ruského robota, ale ktorý bol v skutočnosti skôr nie veľmi šťastným gladiátorom, bezmocným voči obludnej mašinérii sovietskeho armádneho športu. Pravdepodobne najlepšia hokejová päťka všetkých čias (Fetisov, Kasatonov, Makarov, Larionov, Krutov) totiž nebola päticou svetových megahviezd, ale skôr päticou figúrok vo „veľkej hre“ plukovníka Tichonova.
Nám – divákom a fanúšikom – však športové úspechy radosť prinášali. Hlbokú ľud-skú potrebu identifikovať sa s nejakou bojujúcou skupinou a prežívať jej víťazstvá totiž máločo saturuje lepšie ako práve šport. Naozaj potrebujeme chlieb a hry, a aj keď tým hrám občas chýbala hravosť, máločo nás potešilo viac ako titul majstrov sveta v hokeji alebo majstrov Európy vo futbale. A radosť sme mali aj z takmer nekonečnej šnúry svetových prvenstiev bratov Pospíšilovcov v bicyklebale, pričom tento šport okrem nás skoro nikto nepoznal.
O tom, že šport bol často viac než len šport, však svedčili najviac zápasy proti už spomínaným ruským hokejistom. To, ako celé Československo prežívalo naše víťazstvá nad okupantmi v rokoch 1969 a 1970, nemá v histórii nášho športu obdobu. A hoci s postupujúcou normalizáciou vášne predsa len chladli, vždy to boli výnimočné zápasy. A ľudia ako Jozef Golonka alebo Peter Šťastný boli tak trochu národnými hrdinami.
.po Novembri
Týchto dvoch výnimočných hokejistov sme si nevybrali náhodou. Práve ich osudy a verejné angažovanie sa po roku 1989 totiž celkom dobre ilustrujú niektoré pozoruhodné zákruty nášho športu v nových podmienkach.
Rozdelenie Československa nepociťoval ani jeden z nich ako nejakú významnejšiu stratu a obaja sa svojím spôsobom zapojili do budovania samostatného slovenského hokeja. Peter Šťastný pomohol (významne) ako hráč a kapitán v roku 1995 postupu reprezentácie do A kategórie majstrovstiev sveta, Jozef Golonka túto reprezentáciu potom viedol (mizerne) v rokoch 1996 a 1997.
Golonka, ktorý v roku 1998 kandidoval za HZDS v parlamentných voľbách, akoby zosobňoval celú mečiarovskú éru s jej velikášstvom a neschopnosťou. Peter Šťastný, ktorý je od roku 2004 europoslancom za SDKÚ, zas v nejakom zmysle predstavuje dzurindovskú protiváhu, ktorá tiež síce neoplýva skromnosťou, ale schopnosťami prevyšuje svojich predchodcov naozaj enormne. A kto stelesňuje Smer?
Smer stelesňuje Juraj Široký. Ten nahradil v roku 1998 vo funkcii prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja Jána Mitošinku, ktorému snáď nebude vadiť, ak ho označíme za kongeniálneho s Golonkom). Široký priniesol dve dôležité veci – peniaze a manažérske schopnosti. Peniaze, ktorými vraj zachránil slovenský hokej, nadobudol predtým rôznymi zaujímavými spôsobmi, pri ktorých mu asi celkom dobre poslúžila jeho ešte zaujímavejšia prednovembrová minulosť. A manažérske schopnosti mu pravdepodobne pomohli získať nejakú časť (možno menej ako sto percent, možno viac) znova späť. Určite však po ére Mitošinku a Golonku slovenskému hokeju pomohol.
Ale aby mu zas nepomohol príliš, tak nezabránil konfliktu medzi trénerom reprezentácie Františkom Hossom a jej generálnym manažérom Petrom Šťastným. Dokonca sa povráva, že tento konflikt sám vyvolal, ale tak nejako zo zákulisia. Peter Šťastný ho však vytiahol pred kulisy a ich spor sa stal asi najmedializovanejším športovo-politickým sporom mladučkej republiky.
Hokejový príbeh sa v rôznych obmenách opakuje aj v iných športoch. Neschopných ľudí, ktorí často privedú kluby alebo celé športové odvetvia do krízy, neraz nahradia ľudia schopnejší, a najmä podstatne bohatší, pričom nie je výnimkou, že peniaze pochádzajú z čudných zdrojov. Tým dôjde k významnému zlepšeniu na najvyššej úrovni, ale všetci si uvedomujú, že pre budúcnosť je dôležitá mládež a pre ňu sú podmienky výrazne horšie ako to bolo pre rokom 1989. 
Na komunistický systém organizácie športu mnohí spomínajú s istou nostalgiou a trpko konštatujú, že ho nevieme nahradiť ničím funkčným. Občasné úspechy slovenského športu nevyzerajú ako ovocie premysleného systému, ale skôr ako posledné prejavy zotrvačnosti predchádzajúceho systému alebo ako ojedinelé výsledky výnimočných jednotlivcov. A tak sa zo všetkých strán volá po budovaní nových ľadových plôch a ihrísk pre žiakov a dorastencov, po obnovení športových tried, po príspevkoch na športovú výstroj mládeže, po väčšej angažovanosti štátu. V tomto panuje vzácna zhoda. 
Niečo tu však nehrá. Golonka bol a je Mečiarov blízky človek, Šťastný bol a je Dzurindov blízky človek, Široký bol a je Ficov blízky človek (aj keď v tomto poslednom prípade bude asi presnejšie povedať, že Fico je Širokého človek) – tak kde sú tie stovky športovísk pre žiakov a dorastencov?
Ale možno to pôjde aj bez nich. Veď v niektorých športoch sme nespochybniteľná veľmoc, pričom nás to ani moc nestálo. A vodný slalom je vo svete predsa len známejší ako bicyklebal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite