Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď strácať znamená nachádzať

.daniel Pastirčák .časopis .týždeň doma

Naozaj dvadsať rokov? Kam sme došli, čo sme dosiahli, čo sme premárnili? Spísal som poznámky a sadol za comp, aby som ich usporiadal. Na papieri mám však iba samé chmúrne témy.

Takmer som podľahol pachuti týchto otrávených dní. Naozaj chcem písať lamentácie  nad premárneným časom? Je to naozaj to najpodstatnejšie? Ako ľahko sa pod clonou prítomného okamihu zužuje optika. Škrtám strohé súdy, tých pár nevyhnutných pochybností si nechám na záver.  Neprepožičiam predsa pero blbej nálade posledných rokov. Nespreneverím sa vďačnosti, ktorú som dlžný Bohu, za roky života pod voľným nebom, za ten nečakaný dar vložený do nepripravených rúk, plný nových, sľubných i hrozivých výhonkov neznámej budúcnosti.  
.roky plné toho, čo tu nebolo
Najpodstatnejšie je toto: Tých dvadsať rokov je pre mňa časom plným bohatstva, v ktoré by som sa pred tým neodvážil ani dúfať. Čas preplnený darmi, ktoré tu predtým neboli. Ak boli, tak len v boľavých zárodkoch, nemohli sa rozvinúť. Čas novej vzájomnosti. Tak sme ju prežili v prvé zamatové dni v Michalovciach. Stretali sme sa v bytoch či na hygienickej stanici a spisovali vyhlásenia, aby sme pridali hlas k prúdu, ktorý zvalil múry nášho väzenia. Pestrofarebná skupina; zubár, okresný hygienik – reformný komunista, robotník, programátor, sekretárka z okresného úradu, farár... Boli sme občanmi pomerne malého mesta, a predsa by sme sa predtým nikdy takto nestretli. Z týchto malých buniek sa začala rodiť občianska spoločnosť. Tu sme zažívali prvý otvorený dialóg, pluralitu názorov, tu sme sa učili rešpektovať svoju odlišnosť. A také boli, napriek všetkému nemilému, i roky, ktoré nasledovali potom. Čas plný kníh, ktoré by som nikdy nebol čítal, lebo by nemohli byť publikované. Čas  slov, myšlienok, dialógov, verejných diskusií, ktorých by som sa nezúčastnil, lebo by sa neboli mohli odohrať. Čas plný hudby, ktorá by tu nikdy nebola zaznela, lebo nezodpovedala socialistickým kritériám zrozumiteľnosti a optimizmu. Čas zápasov o občiansku spoločnosť, občas zúfalých a bezmocných, no nikdy nie úplne márnych. 
Také boli moje pocity v oné prvé, už spola zabudnuté dní. Tlačil som kočík  michalovským parkom, ako mnohokrát predtým, bol to však  iný park. Nebo nad ním bolo bez hraníc, svet bol na všetky strany otvorený ako nikdy predtým. A taký je i dnes, keď na bicykli šliapem bez zastavenia po hrádzi z Bratislavy do Hainburgu.  Skončil uzavretý čas bez histórie, monotónne cykly večne sa opakujúcich vyhlásení, stereotyp hesiel a päťročníc, vstúpili sme do dejín, do tváre nám veje čerstvý vietor neznámej budúcnosti. 
Aký sme počas tých rokov boli my, aká bola cirkev? Potešilo ma, že náš prvý prezident Havel v nedávnom interview znovu zopakoval slová, ktoré pri svojej prvej návšteve vyriekol pred členmi amerického kongresu. Podľa Havla nás naša skúsenosť naučila, že spoločenské bytie neurčuje spoločenské vedomie, ale naopak, spoločenské vedomie určuje spoločenské bytie. Tú vetu si po všetky tie roky pamätám. Presne tak som zmysel tej veľkej zmeny vnímal. Otvoril sa pred nami priestor na nové prehodnotenie nášho bytia, v perspektíve ducha, ktorý ho utvára. Školáckemu, ideologickému materializmu sklapli zuby, otvoril sa priestor pre hľadanie duchovných dimenzií reality.  
.kto si chce zachovať život,  stratí ho
Čím sme ten priestor zaplnili? Bolo toho veľa, krásneho a nádejného. Z rozvrhu tých dvadsiatich rokov mi vystupujú mnohé nezabudnuteľné chvíle, zázračné okamihy. Letné dni na lazoch nad Horným Pecnom. Tu sme sa, chlapci a dievčatá z Cirkvi bratskej, spolu s bratmi františkánmi učili spiritualite srdca. Pod krížom na jednom z kopcov sme s mníchmi v habitoch, ktoré nedávno ešte nesmeli nosiť,  prežívali jednotu ducha, presahujúcu hranice našich tradícií. 
Kamenné steny Klarisiek ožiarené stovkami sviec; ekumenická svadba. Spolu s otcom Srholcom sme žehnali mladý pár. Čarovné hodiny v bizarnom štúdiu „anarchistického“ Rádia Ragtime. Nedeľné podvečery s Bebem a Jurajom Kušnierikom, počas ktorých sme do éteru hovorili o kresťanstve v kontextoch súčasného myslenia. Okamihy, o ktorých by sme predtým nemohli ani snívať. Stovky stretnutí, tváre ľudí hľadajúcich a nachádzajúcich svoju duchovnú cestu. Tisíce intímnych rozhovorov i verejných podujatí. 
A predsa mám pocit, že sme svoju úlohu z veľkej časti nesplnili, mnohé možnosti sme premárnili. Cirkev v tie dni stála pred historickou možnosťou ponúknuť inšpiráciu a priestor pre nové duchovné hľadanie. Prečo sme sa tejto možnosti ujali tak bezradne, nepresvedčivo a z veľkej časti sme ponúknutú zodpovednosť premrhali? 
Neboli sme pripravení na slobodu, správali sme sa rovnako zmätene ako zvyšok spoločnosti. Zvykli sme si na čiernobiely svet, na zákopovú vojnu – na jednej strane viera na druhej strane nevera. Svet sa však zmenil z čiernobieleho na farebný. Hýri dnes všetkými farbami dúhy. Trh so spiritualitou ponúka celé spektrum ciest od tých najbizarnejších po tie najkonvenčnejšie. Stáli sme pred novým svetom, a ten v prvom  rade potreboval naše porozumenie. No predstavitelia organizovaného náboženstva neboli pripravení podávať odpovede, ani klásť si otázky.  
Sloboda je priestor otvorených možností, stavia nás pred neprestajnú voľbu,   predstavuje mnohoznačnosť, neurčitosť, stav permanentnej neistoty a  hľadania. Uniesť slobodu je  ťažké. Aby sme si to uľahčili, používame ju proti nej. Zužujeme ju na príležitosť vnútiť ostatným svoje videnie sveta. Pokúšame sa dosiahnuť stav istoty tým, že uprieme iným slobodu žiť a myslieť odlišne. Obávam sa, že sme z veľkej časti podľahli tomuto pokušeniu. 
Do neznámeho priestoru nás napokon neviedla odvaha a nádej. Medzi kresťanmi,  podobne ako v celej spoločnosti, prevládol skôr strach z ohrozenia. Prestali sme hľadať spojencov a čoraz častejšie napravo i naľavo identifikujeme nepriateľov.
„Kto by si chcel zachovať život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho?“ (Evanjelium podľa  Matúša) To je Kristova cesta. Pozvanie však patrí iba tým, čo majú odvahu žiť život otvorený Skutočnosti. Jednanie motivované strachom z ohrozenia nás nikdy nedovedie k skutočnému životu. Bolo treba mať odvahu strácať svoj život. Je stále tak mnoho toho, čo budeme musieť stratiť, aby sme mohli naozaj  žiť. 
Bolo treba stratiť skryté putá, ktoré nás viažu s temnou minulosťou; prvého hnedastého i toho druhého červeného režimu. Prečo sa v „kresťanskej duši“ nášho národa znova a znova v tú najnevhodnejšiu chvíľu prebudí Tisov tieň? Je treba nájsť odvahu a navždy, definitívne, verejne, pred očami celého národa, tú nebezpečnú ilúziu pochovať. 
Je treba stratiť úzkostnú túžbu, v ktorej  sa snažíme zachovať si svoje hodnoty tým, že ich politickými nástrojmi vnucujeme iným. To nie je cesta k životu, je to cesta do zákopovej vojny, vedenej spoza múrov nehybnej kresťanskej subkultúry. 
Je treba vzdať sa nadradenosti v živej ekuméne, a v pokornej múdrosti sa učiť jedni od druhých. Je treba opustiť bezpečie autoritatívnych, vopred, bez kontextu naformulovaných odpovedí, a spolu so všetkými, ktorí hľadajú, vstúpiť na otvorenú cestu k hlbšiemu porozumeniu Skutočnosti.   
K povahe slobody patrí i to, že nás v každom okamihu stavia pred nový začiatok. Z tohto pohľadu nič nie je premárnené. Čas i kontext sa posunul, no cesta pred nami je nová, taká, ako pred dvadsiatimi rokmi. Dnes, tak ako vtedy, platí: Kto by si chcel zachovať svoj život, stratí ho, no ten, kto svoj život stráca pre vernosť pravde a láske, ho v tom strácaní nájde. 
Autor je kazateľ Cirkvi bratskej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite