Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výkričník Novembra

.peter Schutz .časopis

Postreh, že Robert Fico by dnes mohol byť premiérom aj bez novembra 1989, rozháňa ťažkú dilemu, z akého konca uchopiť takú bohatú látku, akou je 20 rokov od najvýznamnejšieho dňa národnej histórie. Najpodstatnejšia veta asi je, že Slovensku vládnu tí, ktorí boli 17. novembra 1989 porazení.

Iste, Fico ani nikto z vlády či vedenia Smeru, SNS a HZDS nebol v novembri 1989 v prvom ani druhom voji skrachovanej KSČ. Neuplynie však pomaly ani týždeň, aby v nejakom zákone, opatrení či kroku koalície nerecidivoval mentálny svet despotického socializmu (len posledné príklady: imunita Kvorku, podozrivého zo závažného trestného činu; rozpočet bez demokratickej diskusie; porušenie vlastného zákona o minimálnej mzde; doslova „znárodňovací“ zákon o strategických podnikoch). Deformácie v takej frekvencii a intenzite už priamo spochybňujú ústavné prívlastky demokratického a právneho štátu. Takmer sa zdá, že ďalšie štyri roky vlády tých, čo budovali svoje hodnotové rebríčky a kariéry na úplne iné spoločenské pomery, by už mohli byť pre krajinu fatálne. To je výkričník i výzva dvadsiateho jubilea. 
Avšak aj ponovembrové elity sú v tomto „deja-vu“ namočené až po uši. Opozícia môže oslavovať 17. november, ale nie dôveryhodne hovoriť o čistých rukách a slušnej vláde. Nesie významnú zodpovednosť za deformácie v politickom systéme, ktoré sťažujú kontrolu moci. Expertné, intelektuálne, cirkevné, mediálne a kultúrne elity nepožívajú na Slovensku ani toľko autority ako u najbližších, zďaleka nie dokonalých susedov. V krajine, kde nemá kto dôveryhodne hlásať morálku, je zákonité, že nezdokladované majetky a megaškandály strán nemajú žiadny vzťah k preferenciám. Smer-SNS-HZDS sú preto aj obrazom toho, že elity už 20 rokov nepomenúvajú veci pravými menami, klaňajú sa priemeru a konformnému súhlasu s väčšinou. 
A čo je ešte horšie, zasahuje to aj ľudí, o ktorých integrite sa nepochybuje. Ak Václav Havel ako hlavný rečník k 17.novembru v Európskom parlamente povie, že nemá nič proti tomu, ak nový český eurokomisár študoval na inštitúte v Moskve (MGIMO – filiálka KGB), lebo „inde sa diplomacia nedala študovať“, tak aj on legitimizuje princíp, ktorý držal celú totalitu pri živote (a ktorý Havel svojím vlastným životom popieral). Predsa Śtefan Fule je dnes českým eurokomisárom len a len preto, lebo uzavrel s nedemokratickým režimom také morálne kompromisy (členstvo v KSČ, aparátčik, preverený káder), aké iní ľudia, rovnako či viac nadaní ako on, neurobili. A áno: Podobná zmluva s boľševikom dala aj Ficovi ten náskok, ktorému vďačí za oslnivú kariéru a funkcie v demokracii. To sú paradoxy... 
Napriek roku krízy prežíva Slovensko stále svoj zlatý vek. Podobne ako o čosi skôr v USA či v západnej Európe, aj na Slovensko priniesla sloboda materiálny dostatok a kvalitu života, aké si generácie predkov nevedeli predstaviť. Nezmyselné štatistiky, ktoré sa k výročiu objavili, že napríklad reálnu mzdu z roku 1989 sme na Slovensku ledva predbehli (respektíve dobehneme v roku 2010), svedčia len o biednom stave verejnej diskusie, v ktorej zaostávame za vyspelým svetom desaťkrát viac ako v HDP na obyvateľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite