Na takomto zrýchlení pritom visí takmer štvrtina príjmov rozpočtu! Alebo: Zvýšenie výdavkov (bez vplyvu eurofondov) o jednu miliardu eur v situácii, keď sa všetky sektory ekonomiky i domácnosti uskromňujú, je strata nielen ekonomickej súdnosti, ale i slušnosti k občanom, ktorí hostinu koaličnej družiny platia. Predmetom vážnej obavy by tiež mohlo byť, že jediná oblasť, v ktorej vláda škrtala tak, ako mala všade, je vonkajšia bezpečnosť štátu...
To všetko platí. Ešte vážnejšie je, že žiadny rozpočet ešte nestál väčšmi na vode v zmysle spoľahlivosti základných čísel, teda rastu HDP, nezamestnanosti či inflácie. Aj keby bol zostavený s tretinovým deficitom, mala by pod ním horieť zem. Slovensko je jedna z krajín, ktoré vzhľadom na očakávania rastu postihla svetová kríza najciteľnejšie. V situácii, keď nie je isté, či ročné prognózy majú aspoň hodnotu papiera, na ktorom sú vytlačené, je možné plánovať verejné financie len na princípe najvyššej opatrnosti. Ak je po roku krízy jediná istota, potom znie, že všetky známe ekonomické modely si na jej priebehu vylámali zuby. Vylúčiť, že rast v roku 2010 bude plus 2 percentá, ako si to nakreslil minister Počiatek, schválil parlament a súhlasí aj EK, sa samozrejme nedá. Avšak vypočítavať z tohto daňové výnosy a na fikciu nastaviť aj celý režim prerozdeľovania je nezodpovednosť o to nebezpečnejšia, že na rozdiel od iných európskych vlád, ktoré v roku 2009 priebežne rozpočty prispôsobovali vývoju a ako-tak schodky strážili, Fico a Počiatek nechali výdavky bežať podľa starého „programu“. A to bude rok 2010 volebný. Podozrenie, že aj pri nulovom či nedajbože zápornom raste nechajú výdavky opäť bez zásahu, sa v tejto situácii blíži istote. A z toho potom už priamo pozerá dvojciferný schodok a fiškálna katastrofa. Jej prízrak nezmenšuje ani teória, že povolebná vláda, nech bude akákoľvek, výdavky dramaticky zoškrtá. Môže byť už neskoro.
Slovensko sa dnes vezie nielen na vlne automobilovej bubliny, vystlanej aj domácimi „stimulmi“, ale dnes už i akéhosi nového konsenzu elít, že „kríza je za nami“. Táto viera možno posilňuje. Avšak na otázky, ako vysnené rasty HDP či akciových indexov, ktoré povstali z natlačenia nových bankoviek, súvisia s reálnou ekonomikou, odpoveď nedáva. Ako môže existovať zdravá konjunktúra tam, kde sa zvyšuje nezamestnanosť (kto kupuje nové výrobky a služby?) a banky namiesto investícií kupujú štátne dlhopisy?
Normálny rozum na to odpovede nemá. Vie len toľko, že štát, vitálne závislý od exportu, ktorému šéf európskych výrobcov automobilov odkazuje, že na úroveň 2007 sa dopyt dostane najskôr v roku 2015, má iba jedinú cestu: Vyžarovať na všetky strany sveta dôveru vo vlastné verejné financie. Lebo ak sa stratí dôvera, je koniec. Lotyši (s menším dlhom ako SR) a Maďari by vedeli rozprávať.
Rozpočet 2010 je však srdečný pozdrav z Bratislavy, že o dôveru sa uchádzať nebudeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.