Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad nadrealisti

.daniel Hevier .časopis .literatúra

O slovenskom nadrealizme koluje niekoľko mylných informácií: najzávažnejšia je tá, že je to „slovenský variant surrealizmu“ (Slovník slovenských spisovateľov). Nuž, ak je valčík variantom valčeka (pri oboch môže dochádzať k valcovaniu), tak to môže byť pravda.

Daniel Hevier
Medzi surrealizmom a nadrealizmom je však zásadný rozdiel – ako medzi postmodernou a pôstmodernou. Iné boli prostredia, iné východiská, iné svetonázory, a iná, pravdaže, kvalita. Podrobnou analýzou textov zistíme, že nadrealizmus prijal zo svojho vzoru iba tú druhú časť slova – realizmus. A keďže socialistický realizmus bol v tom čase vlastne na smiech (mali by sme ho v tomto období presnejšie nazývať sociálnym realizmom), siahla generácia mladých básnikov po prijateľnejších vzoroch – najmä českých. Áno, český poetizmus bol inšpiračným žriedlom našich nadrealistov. Nanešťastie sa mladí obrazoborci obracali najmä na to krídlo českého surrealizmu, ktoré reprezentoval veľký chameleón českej literatúry – Vitězslav Nezval. Nie náhodou práve on ľahučko vplával do nových vôd socialistickej literatúry a tým sa vylúčil z doktríny európskeho surrealizmu. 

.uťaté ruky slovenskej nadreality
Jedna z najznámejších nadrealistických básní, Fabryho Smrť slávikom a pinkavám, odkazuje venovaním i dikciou jednoznačne na Apollinaira. A z veršov „zvierali sme frndžalky / A fidlikali husle z lopúcha“ vidno, ako slovenskému nadrealizmu trčala slama z čižiem. Názor Mikuláša Bakoša, že v zbierke Uťaté ruky „sa prvý raz v slovenskej lyrike stretávame so surrealizmom, ako ho pestujú surrealisti v Paríži, v Prahe i v Belehrade“ teda vonkoncom neobstojí. Nebolo na to ani prostredie veľkomesta, ktoré etablovali –izmy XX. storočia, nebolo ani východísk (títo básnici sa potácali medzi proletárskym ľavičiarstvom, maloburžoáznym materializmom, voľnomyšlienkárskou rebéliou a luteránsko-katolíckym mysticizmom). A napokon, nebolo ani kvality. Prvé, druhé či tretie zbierky našich nadreálnych autorov boli síce v ich tvorbe najlepšími, ale aj tak to boli poväčšine priemerné básnické výkony. U nás boli vlastne dva nadrealizmy – organizovaný a spontánny. K organizovanej skupine patrili básnici Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Ján Rak, Rudolf Fabry, Moric Mittelmann-Dedinský, Július Lenko, Ján Brezina, Pavel Bunčák a kritici Michal Považan, Klement Šimončič a Mikuláš Bakoš. Nadrealistickú poetiku však prijali a svoje prvé knižky v tomto duchu napísali aj Gašparovič-Hlbina, Rudolf Dilong, Pavol Horov či Ivan Kupec.
Nevyrovnanú kvalitu nadrealistickej poézie treba hľadať okrem talentových dispozícií autorov a osobnostných mánk najmä v tom, že nadrealisti nedokázali prijať striktnú askézu medzinárodného surrealizmu, že boli nedôslední vo svojej odvahe, že boli ukotvení v poetizme, ktorý v tom čase prežíval svoju regresiu, že už od začiatku hľadali cestu ku kompromisom. Alibisticky pôsobia už názvy ich spoločných zborníkov: namiesto jednoznačného NIE uverejnili zborník Áno a nie, namiesto etablovania sna vydali Sen a skutočnosť, namiesto prijatia noci publikovali Vo dne a v noci, aby túto neslávnu cestu kľučiek zavŕšili zborníkom Pozdrav, ktorý predznačoval ich socrealistickú budúcnosť. To neboli dialektické protiklady – to boli klady proti konfliktom. 



.hadie mlieko ukazuje cestu  
Boli by sme však nespravodliví, keby sme nenašli niekoľko kladov aj v nadrealistickej produkcii. Kým Fabryho zbierky prinášajú iba vonkajšie gesto a verbálnu neohrabanosť, v Reiselovej knižke Vidím všetky dni a noci sa aspoň matne zaskvie niekoľko pekných miest. „Otvorom ktorý vznikol zrážkou tvojho a môjho hlasu / Vidím dosiaľ neobjavené hlbiny noci.“ Aj v skladbe Neskutočné mesto je niekoľko skutočne silných miest. Refrén „Chodiť dlho do noci po divých opustených miestach“ vyznieva naozaj sugestívne. Bunčákova zbierka Neusínaj zažni slnko (ktorej názov si pre poviedku vypožičal Rudolf Sloboda) prináša aj verše naozajstnej mužskej bolesti: „To je moja rana košatá / Z ktorej padajú bochníky“. Ján Rak, tento cudný a skoro neviditeľný básnik, dodnes čaká na svoje zhodnotenie a povýšenie do stavu rýdzich tvorcov. Jeho extatické vizionárstvo nemá v slovenskej poézii veľa paralel: „Ešte dosiaľ je bozky cítiť teplom vreteníc / Kým nevyspievam svoju žonglérsku pieseň / O žene prízraku a posvätných jatkách / Iba tak zachytím všetky ukameňované ňadrá / Čo prichádzajú uspať ma vražednou harfou.“ 
Najucelenejšiu koncepciu však priniesol Štefan Žáry, Jeho štyri nadrealistické knižky Zvieratník, Stigmatizovaný vek, Pečať plných amfor a Pavúk pútnik, ktoré vyšli aj súborne ako Tekutý poľovník, prinášajú „tekutú obraznosť“ dalíovských hodín. Najmä fragmentárna skladba Pirát obsahujúca päť lautréamontovských básní-próz patrí k tomu najkrajšiemu z týchto rokov. Jeho výkrik „Lebo vlci majú dúpätá, vtáci hniezda a básnik, chorý únavou a všednosťou, básnik, ktorého podrezali ako májové vŕbové prúty, má iba stínnu oázu trpkokyslých veršov, slov, ktoré trhá z rozkošatenej fantázie“ znejú ako apokalyptické litánie.



.podľa režimov meniť masky 
Nadrealizmus trval v knižnej podobe približne 13 (ne)šťastných rokov. Jeho aktéri plynule (a väčšinou bezbolestne) vplynuli do obdobia schematizmu a tej najhrubozrnnejšej ideologickej veršoprodukcie. Niektorí sa z času na čas (najmä, keď si to už mohli mocensky dovoliť) vracali k svojej mladíckej obrazotvornosti, čím ešte viac poukazovali na schizofréniu svojich postojov.  Pravoverní nadrealisti sa stali pravovernými (vlastne ľavo-vernými) socrealistami.
.nie je vypredané...
Našťastie, plodná sila surrealizmu ovplyvnili aj ďalších tvorcov. Zástavu automatického písania a revolty niesli v priebehu rokov viacerí, hoci nie mnohí. S rôznymi výsledkami to bol napríklad Ivan Mojík, Ivan Kupec, Albert Marenčin, z tých mladších Pero le Kvet. A nesmieme zabudnúť ani na Dominika Tatarku, v ktorého Panne zázračnici (1944) je viac podvedomia, surreality a poézie ako v celých zbierkach básnikov, ktorí si hovorili nadrealisti.   
Kľúčové zbierky nadrealizmu:
1933 – Cesta do raja (Hlbina) 
1935 – Uťaté ruky (Fabry)
            Harmonika (Hlbina)
1936 – Mladý svadobník (Dilong)
            Krivky (Mittelmann-Dedinský)
1937 – Dúha (Hlbina)
1938 – Vodné hodiny, hodiny piesočné (Fabry)
1939 – Vidím všetky dni a noci (Reisel)
            Mesto s ružou (Dilong)
1940 – Podľa hviezd meniť masky (Kupec)
            Zradné vody spodné (Horov)
1941 – Nikdy sa nestretneme (Brezina)
            Neusínaj, zažni slnko (Bunčák)
            Zvieratník (Žáry)
            V nás a mimo nás (Lenko)
1942 – Je vypredané (Rak)
            Nioba matka naša (Horov)
1943 – Neskutočné mesto (Reisel)
1944 – Stigmatizovaný vek (Žáry)
1945 – Volanie miesto spánku (Brezina)
            Zrkadlo a za zrkadlom (Reisel)
1946 – Ja je niekto iný (Fabry)
            Pavúk pútnik (Žáry)
            Nezanechajte nádeje (Rak)
            Pohorie beznádeje (Lenko)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite