Progam Verejnosti proti násiliu mal vnútropolitický charakter. Zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany a výzva na slobodné, demokratické voľby boli návodom na prechod z neslobodnej spoločnosti do slobodnej. Jej základom sa stala ľudská dôstojnosť, demokratický právny štát, slobodné voľby, sloboda zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia, ochrana vlastníctva a možnosť slobodného podnikania, odideologizovanie školstva, vedy a kultúry, nestrannosť súdov a prokuratúry, nezávislosť odborov a študentských organizácií. Vytvoril sa predpoklad na dôslednú odluku cirkví od štátu a ochranu životného prostredia. Program Verejnosti proti násiliu predpokladal dôsledne demokratickú federáciu a zákonné upravenie práv a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
Zmeny vonkajšieho postavenia Československa a Slovenska sa Program VPN netýkal. Pochod do Hainburgu, ktorého tak trochu rozšafným gestom sa stalo heslo Ahoj, Európa!, bol doslova európskou voľbou nohami. Odchod sovietskych vojsk znamenal koniec vojenskej okupácie Československa.
Najradikálnejšie predstavy prednovembrového disentu o nezávislosti Československa siahali od kultúrnej špecifickosti strednej Európy po neutralitu. Predstavu štátnej samostatnosti živila povojnová emigrácia. Súčasťou jej výbavy bola nostalgia za slovenským štátom rokov 1939-1945. Po druhej svetovej vojne sa pohybovali mimo demokratických euroatlantických rámcov.
Vágnu predstavu o Európe však veľmi rýchlo vystriedal konkrétny zápas o členstvo v Európskej únii a NATO. Až po vstup do oboch zoskupení sa viedol ako dramatický boj ponovembrových a protinovembrových síl. Najvýstižnejšie ho charakterizujú dve skutočnosti: zmarené referendum z dielne HZDS a bojové heslo strany SMER, odmietajúcej vstup do EÚ s „holými zadkami“.
Dejiny milujú paradoxy. Jedným z nich je aj to, že užívateľmi členstva v NATO, ktoré je garantom našich hraníc a pôžitkov Európskej únie, ktoré umožňujú súčasnej moci prostredníctvom vodovodného kohútika beztrestne šafáriť s jej finančnými zdrojmi, sa stali práve tie politické sily, ktoré proti nim masívne a zaťato brojili. O tom, že najmä NATO im nikdy neprirástlo k srdcu, niet pochýb, rovnako ani o tom, že členstvo v Európskej únii nespájajú s európskymi hodnotami, ale s výživným tokom eur.
Pre súčasnú moc je charakteristický princíp pašalika. Poznáme ho napokon z histórie. Je amalgámom troch taktík. Vyplýva z historickej obavy pred Maďarmi, z novodobého antiamerikanizmu, z pseudohistorizujúceho slavjanofilstva a rusofilstva. Sprevádza ho poslušnosť voči vládcom stredoeurópskeho priestoru, ochota zradiť a kedykoľvek vymeniť jedných pánov druhými. A chápanie Slovenska ako vlastného majetku.
Len na základe tejto trojitej stratégie možno pochopiť dnešnú moc, jej podmienečnú lojalitu voči euroatlantickým spojencom, ustavičné poškuľovanie po ruskom dubisku a bezuzdné domáce koristníctvo.
Každá historická stratégia má svoje individuálne zosobnenie. U Vladimíra Mečiara splývali všetky tri ingrediencie do jeho osobnej brutality. Robert Fico rozlišuje, čo musí, chce a môže. Vie, že sa musí pohybovať v euroatlantických rámcoch, jeho symbolicky zdôrazňovaným vzorom sú však autokratické režimy na čele s putinovským Ruskom a skutočným cieľom vláda nad Slovenskom.
Svoje priority Fico jasne pomenúva. Svedčí o tom jeho apriórne odmietnutie amerických rakiet na území Slovenskej republiky ako prejav až okatého protinatovského postoja, ostentatívna návšteva putinovského Ruska práve v čase dvadsiateho výročia novembrovej revolúcie a domáca nevšímavosť voči novembru 1989.
Roberta Fica v zásade nezaujíma medzinárodné postavenie Slovenska. Inak by sa nemohol tak ľahostajne prizerať prvej skutočnej česko-slovenskej ponovembrovej asymetrii, lebo o tom je česká a poľská výnimka z Lisabonskej zmluvy. V podstate ho totiž zaujíma len jeho vlastný slovenský pašalik. A to je pre Slovensko novembra 2009 zlá správa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.