Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Plné ústa hlasu

.pavel Malovič .časopis .hudba

Cassandra Wilson – afroamerická speváčka, skladateľka a gitaristka z missisipskej delty – už takmer tri desaťročia múti hlavu poslucháčom svojím maznavým spevom farby lesného medu.

Na tohtoročnom turné, v rámci ktorého poctila návštevou aj multižánrový pražský festival Struny podzimu, siaha najmä do prúdov svojich nedávno vydaných džezových štandard (album Loverly, 2008) a rockových istôt (Closer To You, 2009), hoci tentoraz inou naberačkou ako kedysi. 
Už 90. roky, v ktorých formovala originálny mix klasického džezu, folkrocku a ľudového aj chicagského blues, naznačili, že Cassandra Wilson by chcela ukázať ďalšie tváre nekonečných možností hudby. Pamätníci Bratislavských jazzových dní 80. rokov sa rozpamätajú na jej vtedajší spôsob interpretácie klasických kúskov, dnes je však oveľa ďalej. 
To, že všetko so všetkým súvisí, je blízke tejto dcére basistu, ktorý hrával so Sonny Boy Williamsonom i Ray Charlesom, už z pôsobenia vo voľnom združení  M-Base, kde spolu s ďalšími spriaznenými dušami (Greg Osby, Steve Coleman, Vernon Reid, Robin Eubanks a ďalší) spájali rôznorodú mestskú černošskú hudbu (funk, soul, rap, hip-hop) s džezovými štruktúrami. Podstatná v jej vývoji bola aj spolupráca s klarinetovým eklektikom Donom Byronom (obsadil ju do brodwayského muzikálu Stephena Sondheima The Ladies Who Lunch, kde popri speve kládie rétorické otázky a do prejavu vsúva anekdoty i vtipné postrehy), ako aj obdiv k experimentátorovi Milesovi Davisovi – jej poctou pre neho bol album Traveling Miles (1997).
Horúca súčasnosť hovorí o tom, že veci sa síce vracajú na začiatok svojej dráhy – ale poučené skúsenosťou. A tak po línii, ktorá vyvrcholila jej navedením na používanie tanečných samplov, elektroniky a hip-hopom inšpirovaných aranžmánov s bohatšou aplikácou klávesov v albume Thunderbird (2006), je tu návrat do pokojných vôd s tajomstvami pod hladinou. Už od začiatku koncertu bolo jasné, že hviezda večera bude k melodickým témam známych vecí pristupovať s pokorou, ale bez akejkoľvek piety a so značnou voľnosťou. Niekedy sa dotkla iba základných obrysov pôvodnej piesne, aby na ne nasúkala obdivuhodné vokálne variácie, či už v pasážach s textom, alebo v bezbrehej improvizácii. Energické sebavedomie Wilsonovej kontraaltu dovoľuje, aby spievala na akékoľvek tempo čo najvláčnejšie a maznavo. Jej prejav je tak horúci a zároveň tmavo horký, vrúcny, hlboký, bluesovo melancholický, inteligentne rafinovaný. Preto skladby ako Wichita Lineman (Jimmy Webb), St James Infirmary (tradicionál), Pony Blues (Charlie Patton) alebo Harvest Moon (Neil Young) vyzerali ako úplne nové piesne, a to aj vďaka disciplinovanej kapele s dominantným gitarovým šéfom (Martin Sewell), melodickým kontrabasistom (Reginald Veal), filigránskym pianistom (Jonathan Baptiste) a dvojicou „búchačov“ (Herlin Riley – bicie, Lekan Babaola – perkusie). Netradične tvarované prekvapenie v podobe silnej Something So Right (Paul Simon) a prídavok vyklíčený z rytmickej slučky piesne Blackbird (Lennon/McCartney) zážitok len umocnili. 
Cassandra Wilson periskopicky nazerá spod vrstiev vlastných zákutí niekam von, do diaľky, do ešte slobodnejšieho priestoru než je ten, ktorý nosí v sebe. Aj cesta môže byť cieľ. Škoda len nezvládnutej práce zvukára sály, ktorá šťavnatý vysledok koncertu tak trocha degradovala.
Cassandra Wilson, Praha, Koncertná sála Rudolfinum, 31. október 2009, festival Struny podzimu. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite