Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Johanides

.daniel Hevier .časopis .literatúra

„Zásadne píšem na papieriky. A vždy mám pri sebe dva zápisníky. Ten v ľavom vrecku je na myšlienky, ten v pravom na príbehy.“ Nič viac necharakterizuje Jána Johanidesa ako tento výrok. Vedel však, že v próze je myšlienka bez príbehu iba skeletom, tak ako je príbeh bez idey mechom na prázdnotu.

Tento citát hovorí aj o človeku, ktorý sa celý život pokúsil spojiť myšlienku a príbeh, teda vlastnú autenticitu s realitou, ktorá bola mimo neho a často aj proti nemu.
Tá realita mala prvky extravagancie i banality. Narodil sa roku 1934 v rodine obchodníka v predvojnovom Dolnom Kubíne, ktorý mal za sebou bohatú kultúrnu históriu, k svojim slávnym rodákom mal však podozrievavý vzťah. Bolo to síce centrum Oravy, ale stále to bolo iba malomesto. Deti obchodníkov vidia cez pult svoje mesto trochu inak – aj Ján mal možnosť nahliadať do košíkov zákazníkov svojho otca, videl jednotvárnosť i dvojtvárnosť, dlžoby, úvery, pôžičky... Tieňa malého mesta sa už nezbavil, či už žil v Martine, Tisovci, Šali, dokonca aj v Bratislave. Z tohto pocitu vznikla veta: „...ste predsa chceli mať pravdu uprostred okresu...“ Slovensko bolo takmer počas celého Johanidesovho života územím miestnych právd, a aj tie najväčšie výkony, tá najlepšia literatúra – boli iba na úrovni okresu.

.súkromie v kameňolome mesta
Uvedená veta je z prvej prózy Johanidesovho debutu Súkromie, ktorý vyšiel roku 1963. Próza sa volá Nerozhodný, ale jej autor rozhodne nebol ani trochu neistý. Naopak, na prahu tridsiatky sa etabloval ako neprehliadnuteľná osobnosť bratislavskej bohémy, impozantná figúra, génius, dnes by sme povedali kultová postava. Kam prišiel, všade ho bolo plno, bol hlučný, užívateľ života. Jeho debut sa vzápätí reedoval, vyšla ďalšia kniha Podstata kameňolomu (1965) a vzápätí po nej Nie, novielka najtenšia rozsahom, ale mimoriadne hustá slovnou energiou. A hoci tieto dve knihy neboli prijaté tak jednoznačne obdivne ako debut, meno Johanides sa stalo logom svojej doby. Na jeho prózy sa dávala nálepka existencializmu, a boli naozaj poznačené touto dobovou pečaťou, ale bola to syntéza západného (camusovského) existencializmu a slovanského, dostojevskovského pocitu tragickosti. Jeho prvé tri knihy sú plné literátskosti, nepravdepodobných situácií, ktoré kritiku tak iritovali, schválností, surrealistickej záľuby pre bizarno, ale cez všetku umelosť preniká silná empatia s jeho postavami. Mimochodom, Johanides ako jeden z prvých etabloval práve týmito prózami postavu spisovateľa, teda niekoho, kto je mimo ostatných: „Spisovateľ sa díva na toto mesto bez akejkoľvek hanby... ... vyzerá to, akoby ho to celé mesto koplo práve v tomto momente do pohlavia.“          

.priznané a nepriznané vrany

Slovko „nie“ z názvu tretej knižky sa nadlho stalo zaklínadlom, ktorým sa malomestské slovenské kruhy (umelecké aj politické) pomstili tomuto moralizátorovi. Na vrchole svojich tvorivých síl dostal dištanc. Prepadal sa do izolovanosti, začalo sa o ňom hovoriť v minulom čase, vymazávali ho zo spomienok i z aktuálnej literárnej prevádzky. Pretĺkal sa rôznymi profesiami, no nech sa už volali psychológ, dramaturg, referent, redaktor, úradník, vždy to boli iba odkladiská nedôstojné jeho veľkosti. Odsťahoval sa z Martina, kde ho ani matičné prostredie neprijalo, až kým roku 1972 nezakotvil v Šali. Navonok sa tento azyl deklaroval ako vhodné prostredie na astmu jeho druhej manželky Oľgy, ale v skutočnosti to bol úkryt pred tými, ktorí si mohli pamätať jeho silu. Nebol disident, politicky či nábožensky proskribovaný autor, jeho vina bola horšia – vyrástol nad ploty slovenských okrštekov. Na konci sedemdesiatych rokov ho začali váhavo pripúšťať k publikovaniu. Koncom sedemdesiatych rokov mu dovolili vydať dve novely, Nepriznané vrany a Balada o vkladnej knižke, zaštítené možno aj výrobnou tematikou či módnou kritickosťou „malomeštiackych prežitkov“. Celé osemdesiate roky sa zaštiťoval „neškodnými“ témami či látkami zo zoznamu tzv. spoločenskej objednávky: historický román (Marek koniar a uhorský pápež), protifašistický odboj (Slony v Mauthausene), prostredie výroby (Pochovávanie brata) či problematika regiónu (Najsmutnejšia oravská balada). Tieto vonkajšie limity nemohli uškodiť Johanidesovej cti a nemohli naštrbiť jeho rozprávačskú rýdzosť. Naopak, aj tú najdobovejšiu a najneškodnejšiu tému dokázal zakaliť svojím znepokojením nad stavom spoločnosti, kritickosťou i porozumením pre ľudské slabosti. Aby sa však nezdalo, že Johanides bol a je iba normotvorný moralizátor, treba pripomenúť, že v prvom rade mu išlo o príbeh, presnejšie – o myšlienku príbehu. Aj cez jalové desaťročie na periférii zbieral ľudské osudy, katalogizoval si v ich na písme i v pamäti, kedykoľvek bol pripravený siahnuť po cudzom osude a prepísať ho po svojom, po johanidesovsky do bravúrnej prózy.
Rozprávačská bravúra sa v slovenskej literatúre berie ako negatívum, ako verbálne ornamentalizovanie, a Johanides sa často pohybuje na hrane samoúčelu, ale málokedy sa pri tom balansovaní pošmykne. Jeho povestné dlhé vety napriek všetkým digresiám spoľahlivo smerujú k zmyslu. Vciťuje sa do kože i pod kožu svojich postáv tak vehementne, že aj ten najobjektívnejší opis sa vzápätí mení na klbko psychologických výrokov. Stavivom jeho próz je naozaj človek, lévinasovsky povedané „ten druhý“. Vo vrcholnom opuse tejto dekády, v Najsmutnejšej oravskej balade, sa stáva epickým hrdinom celý kraj Orava. Cez postavu, príznačne nazvanú Brechár, v prerývaných kusoch dejov vybrecháva i vyvzlykáva svoju bolesť nielen nad týmto regiónom, ale nad celým Slovenskom, minulostným i súčasným.

.dedičstvo, v ktorom je červotoč
Nové pomery našli Jána Johanidesa nepripraveného: to znamená nepripraveného koristiť zo svojho outsiderského postavenia v socializme. Ako spisovateľ bol, naopak, pripravený zbierať úroky zo svojich plodných rokov. Vydáva takmer každý rok jednu knihu, strieda vydavateľstvá, oživuje záujem o publicistiku, robí si inventúru v starších prózach. Jeho výraz i obsah sa pritom schizofrenicky či konjunkturálne nemenia: stále je na prvom mieste záujem o bolesť človeka, o kartografiu jeho tragiky: „ Človek dakedy nemá iné východisko iba vraziť do múru alebo sa zamilovať do vlastného zúfalstva.“ Na chvíľu mu hrozí, že by mohol preniknúť do Západnej Európy, ale keď zistí, že  aj tam sa medzitým literatúra zmenila na priemysel, odmieta sa podriadiť tomu marketingu a radšej ostáva veľkým epikom malého národa. Opäť sa vracia do období „holomrázu“, do vojnových čias, do eštebáckych čias, viac ako inokedy sa zaujíma o vyhrotené situácie (vražda, týranie, útok). Novú realitu (napr. zvlčenie spoločnosti, krutosť detí) registruje, ale komentuje vždy iba prostredníctvom príbehu. Je to preňho „dedičný červotoč“. Svoje prózy píše v časovej slučke, vracia sa k návratným motívom (Krik drozdov pred spaním, Trestajúci zločin), minulosť pripomína na pozadí súčasnosti a naopak, svojim postavám neprestáva dávať nepravdepodobné mená (Skielco v novele Kocúr a zimný človek, Ežo Chodec v Hmle na našej trpezlivosti). Prijíma striedme ocenenia, dožíva sa začiatku vydávania svojich zobraných spisov...
Roky nového milénia víta troma knihami (Dívaj sa do modrých očí Londýna, Nepriestrelná žena a spomínaná Hmla), je už naplno vkorenený do šalianskeho prostredia, aj keď je vždy ostražitý a aj pri prechádzkach k Váhu vždy pripravený utiecť alebo zaútočiť. Jeho zriedkavé odchody z domu (napríklad do Bratislavy či do Európy) sú sprevádzané čoraz väčšou úzkosťou a strachom, ktoré neutralizuje tabletkami či alkoholom. Posledný odsek jeho poslednej knihy obsahuje vetu: „‚Najtajomnejšie odovzdanie. Ale nie kráse,´ zašeptal Ežo.“
Môžeme iba tušiť, komu a čomu bol Ján Johanides absolútne odovzdaný. Možno kráse, možno pravde. Možno myšlienke, možno príbehu. Kabát, v ktorom chodil, mal vždy dve vrecká. Ján Johanides zomrel v lete 2008 na zlyhanie srdca.      


Keď si už nechceme pomáhať, majme aspoň vzájomnú úctu k vlastným hrbom.
Mám pocit viny, ako keď má ktosi migrénu.
Moderný človek už takmer zabudol obdivovať.
Moja vina je moja choroba.
Najstrašnejším vyhnanstvom je výborná pamäť.
Nepožičali by ste mi sto rokov?
Nikdy sa nedá brať nadarmo nijaký detský plač.
Skúsenosti s ľuďmi neraz zatemňujú cestu k ľuďom.
Slová sú nevinní samotári, ale my ich dokážeme spojiť do logických lží.
Som úprimný, aby ste boli veselší.
Stačí urobiť zle hocikomu inému, a hneď je človek dospelejší.
Starí priatelia sa vítajú mlčaním.
V ľuďoch ešte vždy prevažuje ľútosť nad strachom.
V živote je neuskutočniteľný sám život.
Všetci sme odsúdení iba na to, aby sme boli ľuďmi.   
Všetko je záhadné, keď to vidíte presne.
Východ slnka nad smetiskom je taký istý ako nad morom.
Vymyslel som si vás až natoľko, že sa mi chce žiť.
Zle hovoríte iba o tom, čo sa vám nestalo.
Zo zavrhnutých ľudí sa dá taktiež skladať veľká hudba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite