Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bratislava je rozkošná

.časopis .rozhovor

Pár dní po 21. auguste 1968 sa bez veľkého rozhodovania zbalil a

Pár dní po 21. auguste 1968 sa bez veľkého rozhodovania zbalil a odišiel do Viedne. Tam si kúpil za všetky peniaze lístok na vlak, ktorý by ho bol zaniesol čo najďalej na západ. Vyšlo mu to po Hamburg. Vo verejných službách tohto mesta strávil tridsať rokov a svoju kariéru zavŕšil vo funkcii, ktorá rozhoduje o stavebnom vývine Hamburgu. Architekt Peter Gero.


.narodili ste sa v roku 1942 v Bratislave. Je pravda, že vás mama chodievala kočíkovať spolu s pani Gmelinovou, manželkou nemeckého diplomata. Vedela pani Gmelinová, s kým to kočíkuje svoju dcéru?
Asi jej náš pôvod nebol známy. Pani Gmelin bola presvedčením nacistka. Chodili nás spolu kočíkovať do Horského parku, kam židia vôbec nesmeli. A keďže mama tam chodila s pani Gmelinovou, nikto sa jej nepýtal, čo tam hľadá. Mama nás takto chránila. Bolo o nej známe, že chodieva s pani Gmelinovou, tak ju nikto nepreveroval.
.to dieťa, čo pani Gmelinová kočíkovala, bola dcéra Herta, ktorá sa neskôr stala ministerkou spravodlivosti vo vláde Gerharda Schrödera. Keď prezidenta Busha prirovnala k Hitlerovi, jej kariéra sa skončila. O svojom otcovi – nemeckom diplomatovi – tvrdila, že bol čosi ako odbojár.
Pán Gmelin dokázateľne nemal s tými vecami, čo sa tu diali, nič spoločné, lebo ako právnik sa správal predvídavo a rozmýšľal o dopadoch. Správal sa teda alibisticky, všetko podporoval, ale nepodpisoval žiadne dokumenty, preto po vojne nebol zaťažený nijakými dôkazmi. On sa správal celkom inak ako veľvyslanec Ludin, ktorý bol ochotný na oltár nacizmu obetovať všetko, aj svoju rodinu.

fotoPeter Gero sa narodil v roku 1942. Vyštudoval tu Stavebnú fakultu, špecializáciu na mosty a cesty. V roku 1968 emigroval do Nemecka. Po štúdiách nemčiny a urbanizmu pracoval tridsať rokov vo verejných službách mesta Hamburg. Dvanásť rokov bol človekom, ktorý zodpovedal za stavebný rozvoj tohto mesta. Dnes žije v Hamburgu a v Bratislave.
.rodičia po vojne vstúpili do KSČ?
Áno, najmä mama tým ideám uverila. Hovorila, že je tu nová doba, kde nebude rasizmus, že tu bude sloboda. Mama bola presvedčená oveľa viac ako otec, ten bol striedmejší.
.postihol „víťazný február“ vašu rodinu?
Môj otec bol sudca a v tom čase bol prezidiálnym šéfom. O jeho funkciu mal záujem istý súdruh, a tak otca poslali do výroby. V podstate mal šťastie, že ho tam poslali veľmi skoro, lebo keď sa onedlho potom začali perzekúcie, otec už bol parketár a nebolo ho ako perzekvovať. Postupne sa stal právnym zástupcom kefárskych závodov a k svojej práci sa vrátil až v šesťdesiatych rokoch.
.dospievali ste v päťdesiatych rokoch, čo ste si mysleli o svete okolo seba?
Vôbec som o tom nerozmýšľal. Pochopte, my sme boli absolútne izolovaní, mali sme len rozhlas po drôte a celé naše detstvo bolo organizované. Keď niekto doniesol zo zahraničia platňu, tak sme ju počúvali asi tridsiati a mali sme pritom pocit, že robíme nejakú podzemnú sprisahaneckú činnosť. Nič sme o svete nevedeli, boli sme takí naivní... Dokonca ešte aj v roku 1968, keď som odišiel do Rakúska, som vôbec nerozumel svetu za hranicou. A to som mal 26 rokov.
.prečo ste odišli?
Všetky tie odhalenia, ktoré vyšli v 60. rokoch najavo, v nás začali vzbudzovať agresivitu, cítili sme sa oklamaní.  Ale v šesťdesiatych rokoch sme do seba inhalovali všetko pozitívne, čo začalo vznikať. A po príchode vojsk som mal zrazu strach, že je všetkému koniec.

.ako vyzeral váš útek?
Odišli sme s priateľkou 27. augusta 1968. Nijako sme sa na útek nepripravovali, ani sme o tom nerozmýšľali. Kamaráti nás vzali do auta a išli sme cez Petržalku smerom do Viedne. V Sade Janka Kráľa sme videli ruské tanky namierené na Bratislavu. Colníci nám na hranici hovorili: Len choďte, my prídeme za vami.
.prišli ste do Viedne. Čo sa dialo tam?
Išli sme do Pratru a tam som začal pomáhať nejakému Juhoslovanovi predávať safalátky. Boli sme tam tri-štyri dni. Mali sme sto mariek, išli sme na stanicu a za všetky peniaze sme si kúpili lístok čo najďalej na západ. Vyšlo nám to do Hamburgu. Tam som si našiel prácu v stavebnej firme, ale po dvoch mesiacoch som zistil, že bez poriadnej nemčiny to nejde. Tak som išiel študovať najprv nemčinu, potom som študoval urbanizmus v Berlíne.
.ako ste sa dostali do verejných služieb mesta Hamburg?
Našiel som inzerát, že v Hamburgu sa stavia podzemná dráha a je tam nedostatok kvalifikovaných síl. Hľadali ľudí, ktorí by boli schopní dizajnovať podzemné stanice. A to ma oslovilo – to spojenie inžinierskych vedomostí s estetikou. Prihlásil som sa a tam sa začala moja kariéra. Tridsať rokov som potom pracoval pre senát hanzového mesta Hamburg.
.kedy ste sa stali občanom Nemecka?
Veľmi rýchlo. Moja mama mala dokumenty, že na Slovensku patrila jej rodina k nemeckému kultúrnemu okruhu. Vďaka tomu som aj ja dostal nemecké občianstvo už v roku 1969.
.pár mesiacov po vás emigrovali aj vaši rodičia. Bolo to pre nich ťažšie?
Moji rodičia emigrovali, lebo dostali strach, že tu ostanú sami. Vedeli po nemecky, takže sa celkom dobre uchytili. Môj otec mal vtedy 57 rokov, jeho rovesníci sa chystali do penzie, a on začínal nový život. Pracoval potom v Hamburgu na sociálnom úrade ako právny zástupca detí, mama bola učiteľka ťažko vychovávateľných detí.
.váš otec prežil nacistický koncentračný tábor, zažili ste rasové prenasledovanie. A emigrovali ste práve do Nemecka. Nemali ste s tým problém?
Ja som to až tak necítil, ale pre môjho otca to bolo strašné. Dodnes má problém, keď sa stretne s nejakým svojim rovesníkom a ten mu rozpráva, kde bojoval. Potom sa spýta otca, kde slúžil on a otec povie, ja som bol v Sachsenhausene, v koncentráku. A tým sa končí celá debata. Pre otca to bola veľká psychická záťaž, ale vyvažovalo ju to, že iná alternatíva neexistovala.
.musel Nemcom vnútorne odpustiť?
Môj otec je veľmi pozitívny človek a nikdy si takto otázku nepostavil. Lebo odpustiť sa to nedá. Mali sme šťastie, že sme žili v Hamburgu v protifašistickom prostredí. Rodičia v Nemecku žili najmä v spoločnosti ľudí, ktorí zmýšľali rovnako a ktorí mali počas nacizmu ťažkosti. Práve pred dvoma-troma týždňami sme sa s otcom na túto tému rozprávali a povedal mi: nech je to akokoľvek, prežili sme v Nemecku 40 pokojných rokov a za celú históriu našej rodiny – a otec ju má zmapovanú od 16. storočia – sme nemali také dlhé obdobie bez antisemitizmu, bez prenasledovania, bez obetí.
.vyrovnali sa Nemci s nacizmom?
Áno aj nie. Aj mladá generácia má ten pocit viny v podvedomí. Svedčia o tom jej zvláštne ľavicovo-kvázidemokratické reakcie. Je to pokus preraziť zlé svedomie za to, čo rodičia urobili. Prenáša sa to z generácie na generáciu. A platí to aj pre obete. Strácate schopnosť tešiť sa z každodennosti, lebo svet vidíte inak. Aj ľudí hodnotíte inak.
.ste rovesníkom najmladšieho syna bývalého nemeckého veľvyslanca na Slovensku Hansa Ludina. Jeho syn Malte natočil zaujímavý film, v ktorom sa vyrovnáva s nacistickou históriou svojej rodiny. Vy ste odmietli ponuku spolupracovať na tomto filme. Prečo?
Lebo som mal najprv dojem – a asi to tak aj bolo – že Ludin mal zákazku od rodiny očistiť svojho otca. Až potom prichádzal na to, že jeho otec sa očistiť nedá, lebo bol ešte horší, ako si to syn predstavoval.
.čo ste vedeli o veľvyslancovi Ludinovi od svojho otca?
Môj otec Ludina vypočúval v Norimbergu a povedal mi, že to bol jeden z najarogantnejších nacistov, s akými sa pri vypočúvaní stretol. Dokonca aj Göring bol ľudskejší ako on! Keď Ludin hovoril o Hitlerovi, hovoril aj po vojne vo väzení „mein Führer“. Keď o Hitlerovi hovoril Göring, hovoril „das Schwein“. Göring aspoň pochopil, že ich éra sa skončila, Ludin to nepochopil.
.film Ludinovho syna vás napokon asi milo prekvapil, nie?
Áno, bolo to niečo iné ako som čakal. Ludinov syn sa naozaj hrdinsky pokúsil vyrovnať sa s otcom.
.usadili ste sa v Hamburgu. Aké je to mesto?
Poviem vám to jednou vetou. Hamburg je najkrajšie mesto na svete. A to hovorím ako človek, ktorý profesijne aj ako turista pozná takmer všetky významné mestá, nebol som len v Sao Paolo a Mexico City.
.prečo je Hamburg najkrajší?
To mesto má zvláštnu štruktúru, ktorú vedia oceniť najmä tí, čo v ňom žijú. Mesto má byť pre tých, ktorí tam žijú a nie pre turistov. V Hamburgu je príjemné pracovať, je dobré tráviť v ňom voľný čas, užívať si šport, kultúru. Hamburg má jednu obrovskú nevýhodu v tom, že nemá nič také extra zvláštne moderné. Hamburg je trochu konzervatívny.
.človek si ho teda nezamiluje na prvý pohľad ako povedzme Prahu?
Nie, je to mesto na druhý pohľad. Až keď pochopíte tú jeho zvláštnu štruktúru. Alebo keď vidíte, ako sa tam udržuje všetko, čo vzniklo pod vplyvom Bauhaus.
.v čom spočíva zvláštnosť štruktúry Hamburgu?
Poviem pár čísel. Hamburg má približne 750 štvorcových kilometrov, čo je skoro ako Londýn, ktorý má 900 štvorcových kilometrov. V Londýne pritom žije 7,5 milióna obyvateľov a Hamburg má 1,8 milióna. Stred mesta tvorí obrovské jazero. Kvalita Hamburgu je vo veľkosti prírodnej sily, čo je zase nevýhoda pre infraštruktúru. Potrebujete veľa ciest, U-bahn a tak ďalej. To znamená, že keď idete z vášho bydliska do centra, potrebujete prejsť 10-15 kilometrov, aby ste mohli ísť do divadla. Ale keďže infraštruktúra sa buduje už od roku 1914, funguje dobre. Je to síce drahé, ale funguje to. Zvláštna je aj štruktúra toho mesta. Tvoria ho rôzne časti, ktoré majú zvláštne identity. Cítiť ich, aj keď prechádzate z jednej časti mesta do druhej. Dokonca sa ich obyvatelia líšia aj akcentom.
.je to akoby sústava malých miest?
Dá sa to tak povedať. Aj keď idú do stredu mesta, povedia, že ideme do Hamburgu. A keď povedia, že idú do mesta, myslia tým svoju štvrť. A to mesto je veľmi liberálne. Neviem, čím to je.
.možno tým, že to bolo slobodné hanzovné mesto?
Asi áno, je tam taká hanzová otvorenosť, ktorá má hlbokú tradíciu u ľudí. Nikdy to nebolo rezidenčné mesto, žiadna Mária Terézia a Karol IV. Tam boli iba občania. Je to občianske mesto. V Hamburgu sa napríklad nepatrí ukazovať, že je človek bohatý. Myslím, že je to najbohatší región v Európe, ale ukázať, že ste bohatý, to sa nepatrí. Tu má volkswagen aj bohatý, aj chudobnejší. Napríklad v Mníchove je to celkom inak.
.ako ste sa dostali k tomu, že ste mali na starosti stavebný rozvoj Hamburgu?
Posledných dvanásť rokov som bol hlavný šéf stavebnej správy, teda mal som na starosti všetko. Tam nie je delenie urbanizmus a všetko ostatné, ale je to jeden celok – doprava, obytné domy, územné plánovanie, architektúra, zeleň, inžinierske stavby – všetko okrem obchodovania s pozemkami.
.čo v Hamburgu považujete za svoj projekt?
Hafen City. Spolupracoval som na vytvorení základného konceptu pre tento veľký projekt. Pracoval som na jeho začiatku – pri tvorbe vývojových koncepcií a potom aj na jeho realizácii. Potom bolo pre mňa významné vyriešenie problému veľtrhu – či má byť v meste, alebo mimo mesta. Presadil som ideu, že to má byť v meste. Chcel som presadiť priamo v meste aj viacfunkčnú športovú halu, a to sa mi nepodarilo.
.hamburská Hafen City zväčšila podstatne stred mesta. Dá sa to porovnať s Bratislavou, ktorá tiež nevedela využívať nábrežie Dunaja?
Je to absolútne to isté. Dakedy rieky znamenali pre mesto nebezpečenstvo, zatopenie, preto bolo dobré bývať na kopci. No a teraz je tendencia vrátiť sa k rieke. Bohužiaľ v Hamburgu sa v 60. a 70. rokoch vyľudnil stred mesta. Teraz sa s obrovskými nákladmi a ťažkosťami mesto musí revitalizovať. Bratislava od toho bola ušetrená. Tu je mesto živé, bývajú v ňom ľudia. Ste tam, kam by sa iné európske veľkomestá rady vrátili. A  teraz je obrovská výzva nezničiť to.
.aby ľudia neodišli z centra na vidiek a na sídliská?
Áno. A aby malo bývanie v centre kvalitu. Nie že tu škrípu električky a povaľujú sa ožrani. Tie funkcie mesta a bývania treba spojiť tak, ako to v stredovekom európskom meste vždy bolo.
.ako dnes vidíte Bratislavu?
Každé mesto má nejakých päť bodov, ktorých keď sa dotknete, tak sa to zatrasie. Má ich aj Bratislava a môže sa to zatriasť tak aj tak.
.ktoré sú tie body?
Jeden taký dôležitý bod je Kamenné námestie, druhé je Námestie SNP, Vydrica samozrejme.
.všetky tie miesta sú v dosť zlom stave.
Buďme radi. Je lepšie, že sú v zlom stave a schátrané, ako keby už boli zle urobené. Predstavte si, že by Vydrica už bola postavená, postavená v štýle ako je parlament alebo Zámocká ulica. To by bolo strašné.
.zhodou okolností sa všetky tieto miesta práve teraz začínajú obnovovať.
A to je ten problém. Dôležité je, aby sa vyvinuli podľa moderných európskych názorov na výstavbu mesta. Aby boli tie časti multifunkčné, to znamená, aby skĺbili všetky funkcie mesta. Aby sa v nich dalo bývať aj tráviť voľný čas, pracovať či zabávať sa. Aby sa nemuselo za rôznymi funkciami cestovať. A druhá vec: meradlom všetkého má byť človek. Lebo všetko v architektúre a urbanizme má vplyv na správanie sa ľudí. Dokonca aj materiál, ktorý architekti používajú. Tu je stále mimoriadne obľúbený betón. Betón je všade – na chodníkoch, v parku. A nikomu tu ani nenapadne, že by napríklad zo Sadu Janka Kráľa mali vyhádzať tie betónové chodníky.
.takže priveľa betónu?
No jasné. Tu sa betónuje ostošesť, všade. Nemám nič proti betónu, ale ide o mieru. A chýba zeleň. Napríklad taká Poštová ulica, tam nie je dosť zelene. Alebo Námestie SNP. Ale nikomu to tu neprekáža.
.v Bratislave je stavebný boom a často sa hovorí o chaotickej výstavbe výškových budov. Je to v poriadku?
Neviem, či to vzniká chaoticky, až tak do toho nevidím. Ten problém vidím v niečom inom. Mne chýba inovácia, chýba mi niečo, čo inde nie je. Keď urobíte fotografiu Londýna, nemusíte pod ňu ani napísať, že je to Londýn. Tu mi chýba identita. Ja som Bratislavčan a keď vidím most a hrad, viem, že je to Bratislava. Ale keby sem prišiel iný človek, architekt, neviem, čo by som mu ukázal. Bratislava je na jednej strane dynamická, bláznivá, ale aj tak trochu lacná, kalkulačková. Robí sa tu rýchlo a bez akéhokoľvek ohľadu na okolie. Žiadnu rolu nehrá doprava ani voľné priestranstvo. Pravdepodobne ide o to rýchlo postaviť a rýchlo predať.
.nie je to normálne a obvyklé tam, kde po rokoch pôstu príde stavebný boom?
Iste, aj New York vznikol tak, že chamtivci a agresívni stavitelia postupovali takýmto spôsobom a dnes sa nám to páči. To isté bolo v Chicagu.
.stačí teda počkať sto rokov a ono sa to nejako usadí?
Hádam. (Smiech.) Ale keď sa pozrieme do Európy, nie je tu taká tradícia.
.na Slovensku sa často hovorí o zlých investoroch, ktorí nútia mestá k rôznym hrôzam. Slovo developer sa už používa ako nadávka. Všimli ste si to?
Áno. Investorom treba povedať, že len kvalita vedie k dlhodobej prosperite. Sú tu aj dobrí developeri, ale podmienky, v ktorých svoje predstavy realizujú, nie sú až také striktné. Cieľom developerov je zarobiť, čo je v poriadku. Ale na to, čo postavia, by mali mať vplyv aj architekti, mesto a región. Každý investor by mal mať jednu adresu, na ktorú keď sa obráti, tak mu z nej dajú vedieť, akú má mať jeho stavba výšku, aké sú predpisy, aby dostal stavebné povolenie. Ide o to, aby sa staviteľ nemohol správať ako dieťa rozhnevaných rodičov, teda že keď niečo nedostane u jedného, ide za druhým. Podľa mňa je tu problém rozdelenia kompetencií a zodpovednosti. Nikdy nevedno, kto je za čo zodpovedný.
.vy ste v Hamburgu asi mali väčšiu silu než hlavný architekt Bratislavy Štefan Šlachta, ktorý je vlastne poradcom primátora.
Iste, mal som väčšiu silu, ale aj väčšiu zodpovednosť.
.slovensko má problém s čiernymi stavbami, dokonca aj na lukratívnych miestach. Investor si pokutu započíta už do nákladov a má pokoj. Boli aj v Hamburgu takéto problémy?
Spomínam si na podobný prípad. Jedna pamiatka, chránená pamiatkovým úradom, cez víkend spadla. Investor potom musel postaviť aspoň fasádu. To je jediné, čo sme mohli robiť a on tak dosiahol svoje.
.existuje v Hamburgu niečo ako stavebná polícia? Ktorá príde a čiernu stavbu strhne?
Nie je to polícia, ale dozor. Má široké právomoci a prepojenie na políciu. Najprv sa stavba zastaví a mám aj skúsenosť, že sa nejaké poschodia dali zbúrať.
.ako to dopadne s Bratislavou?
Trochu sa to usadí a znormalizuje, ale zostanú aj jazvy. A sú jazvy, ktoré sa nedajú prekonať. Jednou z nich je umiestnenie Mostu SNP alebo prerušené spojenie medzi Hviezdoslavovým námestím a Vydricou.
.sledujete aj zvyšok Slovenska?
Prešiel som celé Slovensko, ale nejaké zvláštne veci sa zatiaľ nedejú. Bratislava je pobláznená a môže sa to preniesť aj na zvyšok Slovenska. Dobré je, že dôležité miesta ešte nie sú pokazené. V skutočnosti ide o schopnosť architekta presvedčiť investora o dobrej myšlienke. Investori sú všade na svete rovnakí a dajú sa presvedčiť. Najmä kšeftárskej reči investori rozumejú. Preto páky, ktoré mesto má, nesmie pustiť z ruky. A tou najväčšou pákou je vlastníctvo pozemkov.
Ako sa v Bratislave plánuje?
Nepoznám to do detailov, ale viem, že sú tu dobre vyvinuté inštrumenty plánovania, dokonca až na úroveň, ktorá v iných európskych mestách nie je. Ale či sa tieto nástroje aj používajú, to neviem.
.keď vidíte, čo sa dnes v Bratislave stavia, máte pocit, že plánovanie funguje?
Mám pocit, že sa plánuje, ale z investorov sa nedarí vytlačiť to, čo by sa z nich vytlačiť dalo. Vznikajú potom také príšery, akým je nákupné stredisko Avion, kde ľudia blúdia medzi Ikeou, Hypernovou a Hornbachom a keď zle odbočia, zrazu sú na autostráde. Tie cesty tam možno vytvárajú nejaký koncept, ale ja ho tam nevidím. Som zvyknutý vyznať sa aj v cudzom meste, ale tam mi to trvalo. A teraz si predstavte, že na tých okolitých poliach pri letisku vzniknú ďalšie budovy.
.mesto musí byť tvrdšie na investorov – to je základný problém?
My sme prinútili investorov stavať parky a detské ihriská, dokonca sa o ne nasledujúcich päťdesiat rokov starať. Treba investorov prinútiť dobrými zmluvami, aby aj oni niesli zodpovednosť za mesto aj za komunitu. Dá sa to – v Hamburgu aj v Bratislave.

.eva Čobejová, .robert Žitňanský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite