Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Valihora počúva Gadda

.juraj Mravec .časopis .hudba

Martin Valihora, na Slovensku celkom určite absolútna bubenícka jednotka, odviedol vo formácii Oskara Rózsu na nedávnych Bratislavských jazzových dňoch excelentný výkon. Aj z tohto dôvodu bolo zaujímavé konfrontovať jeho názor na vystúpenie svetovej bubeníckej legendy – Steve Gadda, ktorý udrel do činelov krátko po „rózsovcoch.“

.tešili ste sa na vystúpenie Steve Gadda?
Mimoriadne som sa tešil na koncert, pretože Gadd, tento empatický sympaťák, tu dosiaľ zanechal obrovské posolstvo nielen v hre na bicích, ale ako inštrumentalista aj v rámci interpretácie a filozofie, ktorú hudbou ponúka. Boli sme spolu týždeň na japonskom turné, zažil som ho v autobuse, na zvukových skúškach, ale bolo to len také opatrné našľapovanie okolo velikána, nechcel som rušiť jeho kruhy. Viac ma zaujímalo to, kedy si ťuká prstami a ako funguje v priebehu dňa.

.ako ste vnímali jeho výkon na pódiu?
Nasával som do seba spôsob jeho hrania a uvedomoval si, v čom je geniálny: v používaní rovnakého slovníka výrazových prostriedkov, ktorý sa kedysi naučil. Keď si totiž pustíme Gadda, okamžite vieme, že to je on. Bol som v New Yorku na workshope, kde Gadd odohral iba pätnásť minút, a potom povedal: „A teraz sa pýtajte, lebo toto je všetko, čo viem, toto je celý môj hudobný slovník...“

.kde v hierarchii svetových džezových muzikantov stojí vo vašich očiach tento  64 - ročný rodák z amerického Rochestra?
Hierarchia je taká: Steve Gadd a hotovo... Je to génius, veliteľ roty všetkých bubeníkov sveta. Najvýraznejšia osobnosť, akú som vo svojom hudobnom živote zaregistroval. To on pre mňa vystihol podstatu vo funkcionalistickom hraní na bicích. Viete, víno časom dozrieva do brilantnej chute. A s Gaddom je to podobné. S akou istotou graduje tenziu počas hrania v nízkej dynamike, s akou odvahou bubnuje potichu... dobre totiž vie, že expresívne polohy znejú potom s oveľa väčším efektom.

.kedy ste ho zaregistrovali prvý raz?
Ešte za „totáča“. Môj otec, Dušan Valihora, bývalý veľmi dobrý basgitarista, priniesol zo Západu nahrávku, kde si istá švajčiarska kapela pozvala na koncert dve džezové esá: Stanley Clarka a Steve Gadda. Zážitok.
 
.chick Corea povedal, že každý bubeník chce hrať ako Gadd, ktorý priniesol orchestrálne a kompozičné myslenie do bubnovania a súčasne mal veľkú predstavivosť a schopnosť swingovať...
Jasné! Všetci vieme, ako intenzívne dokáže Gadd posunúť zvuk akejkoľvek kapely ďalej. Ako jej vie udať smer, myšlienku, silu výpovede, brilantnosť, virtuozitu. A je jedno či swinguje, alebo hrá latino či pop, v jeho podaní to funguje v každej hudobnej situácii.

.peter Erskine zasa vyhlásil, že Steve je taký bubeník, ako bol Picasso maliar. Vy by ste Gaddovu tvorbu k čomu prirovnali?

Prirovnaní môže byť milión, ale ja mám v hlave záver koncertu v rámci spomienky na tvorbu Big Bandu Buddyho Richa. Za bicími tam excelovala trojica Dave Weckl, Vinnie Colaiuta a Steve Gadd takým spôsobom, že zostával rozum stáť. Po tomto pekelnom ohni si sadol za nástroje Steve a začal hrať v absolútnom piane marching pattern na malý bubon, vmiešaval do toho jednoduché figúry „kopáku” a vtedy to prišlo: skoncentroval všetko, čo na koncerte dovtedy odznelo, a v dokonalej jednoduchosti sa cez bubny dotkol podstaty. To je pre mňa Gadd.

.pamätný je aj jeho výkon na albume Al Jarreaua Breaki 'n away, najmä v skladbe Blue Rondo à la Turk od Dave Brubecka. Laik sa môže domnievať, že pre bubeníka ide o jednu z najťažších džezových partitúr, súhlasíte?

Laik je ohromený, ale ja si myslím, že obtiažnosť partitúry neznamená to, že sú tam nepravidelné rytmy alebo v prípade Brubecka. To nie je podstatné. Hrám už nejaký čas v kapele japonskej klaviristky Hiromi, poznám skoky v tempách či viacfigúrové rytmy, ale v prípade skladby z albumu Breaki 'n away  ide o to, že ju bubeník uchopil tak, aby sme si ju všetci zapamätali. Možno aj na celý život. A tým je povedané všetko.

.hráte už ôsmy rok v newyorských džezových kluboch v šialenej konkurencii talentov z celého sveta, ktoré túžia v Amerike preraziť... Aké vlastnosti hudobníka v tejto hre nervov vyhrávajú?
Človek musí milovať hudbu tak, že nevie bez nej žiť a keď chce od nej odísť, nedá sa. A tomu podriadiť všetko: osobný život, mimohudobné ambície... Oddať sa tak hudbe znamená oddať sa aj sociálne veľmi ťažkému, až asketickému životu. Peniaze nesmú byť prvoradé, lebo prvoradé je duchovno, zvuk, na ktorom pracujete, umenie, ktoré vo vás v hĺbkach dozrieva... Ak to platí, môžete sa stať zaujímavým aj pre iných.

.americká džezová prax: v čom spočíva jej tvrdosť?
Je to jeden zo spôsobov, ale väčšinou to býva tak, že človek hrá, hrá a hrá, dostane sa do kapely, potom do ďalšej, a napokon s ňou ide na festival, kde je Pat Metheny, počuje vás, a keď ho zaujmete, vypýta si na vás kontakt. V tomto žánri nefunguje žiadna protekcia ani lobing, ako je to občas v pope alebo v komerčnom šoubiznise. Je to len o tom, čo človek vie. A tak ako vie, ide.

.fotograf Ralph Gibson povedal, že umenie je ako trampolína, ktorá vás vystrelí do iných dimenzií. Kde sa ocitávate vy, keď cítite, že pôžitok z hrania vás dokonale napĺňa?

To, čo iní hľadajú v kostole, ja nachádzam vďaka hudbe: Spojenie s absolútnom, pri ktorom sa ocitávam v bezhraničnosti, ktorá mi dáva pocit bezpečia. Autor je reportér STV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite