Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bradatá muzika

.peter Motyčka .časopis .hudba

Streda, v rámci ktorej sa bolo potrebné rozhodnúť, ponúkala okrem očakávaného futbalového duelu aj dvojicu koncertov: comeback Richarda Müllera a texaských bradáčov ZZ Top.

Okrídlené spojenie o „imidži, ktorý je nanič“ v prípade týchto pánov neplatí. Práve vizáž exotov s polmetrovými bradami v kožených motorkárskych bundách s klobúkmi a slnečnými okuliarmi im zabezpečila publicitu, aká by sa podobnej kapele s bluesovým šmrncom pravdepodobne nedostala. Nehovoriac o veľkorysej ponuke spoločnosti Gillette, ponúkajúcej každému z nich milión dolárov za reklamný šot. Predmetom „obchodu“ bola samozrejme bradatá pýcha, čo ZZ Top odmietli s vysvetlením, že bez nich vyzerajú skutočne komicky.
 
Napriek akciami preplnenému stredu týždňa mohli byť domáci organizátori spokojní, aj keď polhodinu pred ôsmou pôsobila tenisová hala poloprázdnym dojmom. Niektorí z návštevníkov sa vychystali na koncert skutočne náležite. Prehliadnuť nebolo možné najmä dvojicu pánov s bradami v kožených bundách, ktorí akoby gitaristovi Billymu Gibbonsovi a basgitaristovi Dustymu Hillovi z oka vypadli. Dochvíľnosť sa vyplatila už kvôli dôsledne dodržaným deväťdesiatim minútam. Práve toľko na sklamanie mnohých trvala celá šou vrátane prídavkov.
Na tom, že značnú časť domácich fanúšikov tvorili „páni v najlepších rokoch“ by nebolo nič zvláštne. Texaskí kovboji len zriedkavo vypúšťali zo svojich dielní muziku, prispôsobujúcu sa aktuálnemu šoubiznisu. Výnimkou boli azda 80. roky a boom videoklipov, pri kolíske ktorých zohrala kapela významnú úlohu. Kto by si nepamätal úsmevne a archaicky pôsobiace videá s nablýskanými automobilovými veteránmi (najmä Gibbonsovým Ford coupé ročník 1933 „The Eliminator“), vyzývavo odetými kráskami a scenériou nekonečných diaľnic amerického Juhozápadu. Pravdou ostáva, že v spomínanom období – čo sa autenticity a nápaditosti týka –, kapela výrazne ubrala „na plyne“. Z albumov Eliminator a Afterburner síce pochádza väčšina hitparádových vrcholov, no oproti dobovo syntetickým štúdiovým verziám tieto témy vyznievajú skutočne plnokrvne až na pódiu. Naznačil to výrazný gitarový riff úvodnej Got Me Under Pressure, ktorým sa dvojica frontmanov „prebojovala“ pred publikum predvádzajúc cirkusantské mávanie nablýskanými gitarami. Choreografia našťastie netvorila podstatu skvelej (čo sa efektov týka úspornej) pódiovej šou. Základom bola poctivá južanská muzika s výrazným bluesovým feelingom, ktorá sa v prípade ZZ Top napriek spomínaným výhradám o zmene zvukového ideálu nikdy zásadne nezmenila. Tak ako uplynulé štyri desaťročia si aj dnes páni vystačia so šťavnatým boogie, blues, rockandrollom, nápaditými gitarovými riffmi a predvídateľnými schémami popevkov, na ktoré možno aplikovať „bradaté“ muzikantské fóry o bluesmanoch a ich trojakordových pesničkách v preferovanej tónine E dur.
O jednotvárnosti však nemožno hovoriť a na to, aby si vás ZZ Top naplno podmanili nápadmi súkanými z rukáva, nemusíte byť práve vodičom kamiónu. Predovšetkým Gibbons prekvapoval plným a vyváženým zvukom svojej gitary – nádherného muzeálneho kúska Gretsch Billy Bo. Ako si dokáže zachovať tónovú čistotu a zvonivosť pri značnej hlasitosti ostáva pre mňa záhadou. O punkovo dunivej basgitare Dustyho Hilla to žiaľ nemožno povedať, podobne ako o nekonkrétnom zvuku valiacom sa z pódia počas skladby Legs. V danej chvíli bubeník Frank Beard bezúčelne „vybalil“ dvojicu basových bubnov, bradáči vytiahli povestné chlpaté gitary a poctivý južanský bigbít premenili na estrádnu zábavu. Ešteže chvíľu predtým rozpálili publikum hendrixovou Foxy Lady...

ZZ Top, 14. 10., Sibamac Aréna, Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite