Zo štvorice ťažko zranených bola jediným dievčaťom, bola najmladšia, jej zranenie bolo najvážnejšie. Keď sa jej stav po troch týždňoch výrazne zlepšil, lekári vraveli o zázraku, o sile života. Všetko nasvedčovalo, že najťažší boj má za sebou. Bolo to ako pohladenie duše, hlavne keď sa pridávali aj správy o zlepšujúcom sa stave ostatných zranených. Nikolka bojovala so zranením statočne, veľmi jej pomáhali jej obetaví rodičia, ktorí boli pri nej každý deň. Keď Nikolka napokon svojim zraneniam podľahla, na chvíľu akoby sa stratila všetka nádej. Zákonom života či Božím zámerom sa nedá v mnohých prípadoch rozumieť, toto je jeden z nich. Svetielko, ktoré Nikolka symbolizovala, však nezhaslo. Jeho žiara zažla ďalšie a ďalšie. Aj keď odvtedy neprestajne prší, akoby aj samo nebo plakalo od žiaľu, cítim veľmi veľa ľudského tepla. Je dojímavé, koľko ľudí zasiahol smútok, koľko „cudzích“ ľudí cíti veľkú spolupatričnosť s jej blízkymi. Koľko ľudí považuje príbeh Nikolky,ktorú mnohí nikdy nevideli, za svoj vlastný. Ukazuje sa, že aj „studená moderná“ súčasnosť nie je v skutočnosti taká, za akú ju často považujeme, že ostáva stále veľa citlivých ľudí, veľa citu a prajnosti. Ukazuje sa, že zovšeobecňovať je ľahké, ale často nepravdivé. Ako hlavný titulok v novinách, ktoré mám na stole. Slovensko sa raduje. Nie, celé Slovensko sa neraduje, a to dokonca ani celé futbalové Slovensko. Otec Nikolky, Pavol, hral futbal až do nešťastnej soboty. Odvtedy, takmer tri mesiace, do lopty nekopol, lebo stál so svojou ženou Zdenkou pri svojej dcére. To je výkon, ktorý zatieni všetky majstrovstvá sveta. Aj keď bez šťastného konca, som si istý, že to nebol márny boj, že Nikolka odišla silná a s vedomím, ako ju jej blízki ľúbili. Verím, že teraz bude na oplátku stáť ona pri nich a z neba bude dávať na nich pozor. Veď Nikolka bola anjelik už na Zemi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.