Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osobitosti národného filmu

.viera Langerová .časopis .film

Z času na čas sa do programu slovenských filmových klubov – a výnimočne aj do „normálnych” kín dostane novší ruský film. Málokedy sklame, skoro vždy zaujme, niekedy vzbudí polemiku. V akom stave je vlastne súčasná ruská kinematografia? A aká miesto v nej majú ženy-režisérky?

Niekedy to vyzerá tak, akoby sa snaha nevypúšťať z ruského kultúrneho orbitu jednotlivé telesá a zaistiť v nej obeh všetkého, čo tvorilo a tvorí jej bohatý register, inšpirovala všeobecnou potrebou zachovať často v prazvláštnej jednote to, čo ostalo z cárskeho i sovietskeho Ruska na politickej a spoločenskej úrovni. Na prelome 80. a 90. rokov sa síce účtovalo na filmových plátnach so stalinizmom a s tým, čo zanechal. Táto desivá téma, nakrútená v hyperrealistickom kľúči, mala nielen výtvarné kvality, ale čerpala aj z tradičných zdrojov dušeryvnej posadnutosti sebaspytovaním a pokáním. Filmy ako Žena predavača petroleja (1988) Alexandra Kajdanovského, Djuba-djuba (1993) Alexandra Chvana či Čekista (1992) Alexandra Rogožkina, dokázali vyvolávať atmosféru metafyzickej hrôzy a patrili k dobe účtovania. 
Vidinu perestrojkového nadšenia z uvoľnenia a relatívnej slobody však skoro vystriedali traumy z nástupu novej triedy vlastníkov. Jej rodokmeň mal v Rusku (ak to, samozrejme, kdekoľvek v postkomunistickej Európe bolo inak) korene v kriminálnych štruktúrach, vynárajúcich sa a formujúcich v tieňovej ekonomike, spoľahlivo fungujúcej aj za Sovietskeho zväzu.
Vlna pesimizmu dôsledne odrazená vo filmoch dostala názov „černucha“ a inšpirovali sa ňou zväčša príbehy plné zúfalstva zo zistenia, že kriminálne živly, voľne sa prelínajúce do tých najbohatších sfér spoločenského spektra, voľne splynuli s represínymi štátnymi zložkami a chopili sa aktívne moci. O čosi neskôr sa o slovo hlási komercia, ktorá či už vo forme blockbusterov, alebo sentimentálnych melodrám à la ZSSR, získava srdcia divákov. 
.nové piesne o inom
Zastúpenie žien v ruskom filme nikdy nemalo hromadný charakter. Vždy to boli skôr výnimky – režisérky Larisa Šepiťkovová, Kira Muratovová, Alla Surikovova či Tatiana Lioznovová (režisérka kultového televízneho seriálu Sedemnásť zastavení jari) nikdy nesprevádzali skupiny kolegýň. To všetko je dnes inak. Na 46. MFF v Karlových Varoch sa svojimi filmami v sekcii Rusko v ženskom rode predstavilo osem režisérok a vo verejnej diskusii sme sa dozvedeli, že na VGIK-u (najslávnejšia filmová škola v Moskve) dnes tvoria 70 % absolventov ženy.  
Príčiny tohto masového nástupu môžu byť rôzne, od trvajúcich dôsledkov druhej svetovej vojny, otvorenia spoločnosti, zbavujúcej sa ideologického konzervativizmu až po alarmujúci stav mužského pokolenia v Rusku, najmä na vidieku, kde je v rodinách už takmer pravidlom alkoholizmus, dosahujúci alarmujúce čísla. Žena preberá všetky povinnosti, pracuje a zároveň sa stará o rodinu. Sociálne bremeno zvýznamňuje spoločenské pozície žien a ich akčný rádius sebarealizácie. Zaujímavé je, že popri týchto významných ukazovateľoch sa v Rusku  takmer vôbec neinštitucionalizuje feminizmus ako súbor názorov na postavenie a fungovanie ženy v spoločnosti. Režisérky vospolok tvrdili, že ich feminizmus a jeho teórie ničím nepriťahujú, pretože ženy dnes necítia ani potrebu ochrany ani zrovnoprávnenia. „Ženy sú drzejšie a bezohľadnejšie voči sebe  navzájom i voči mužom. Stačí pozorovať dievčatká už na pieskovisku. Nemajú problém tĺcť všetko okolo hlava-nehlava a v dospelosti zaútočiť opätkom priamo do tváre,“ tvrdí Larisa Sadilovová, autorka filmu Nič osobného (2007). 
Je to príbeh súkromného detektíva Zimina, ktorý má odpočúvať akúsi ženu na želanie jej bohatého milenca. Popletú však adresy, a tak Zimin odpočúva inú ženu, osamelú lekárničku, ktorá sa utápa vo svojich všedných problémoch. Keď zistia omyl, zamerajú sa na pravý objekt, rozmaznanú  vydržiavanú blondínku so psom. Detektív sa však  snaží prvej žene pomáhať a vznikne zvláštny vzájomný vzťah, do ktorého zasiahne jeho manželka. Všetko sa končí na tmavej ulici zaliatej hustým dažďom. Hĺbková sonda do  života dvoch úplne odlišných žien, konfrontovaná s postojom muža pozorovateľa, je drámou sociálneho zaradenia, obmedzených možností i šancí čosi zmeniť, pričom každý je nespokojný a hľadá únik.
Ak takýto únik pred samým sebou existuje, jeho nepredvídateľnosť odpudzuje, tak ako hrdinku filmu Oxany Byčkovej Plus jeden (2008). Jeho hlavnou hrdinkou je Máša, prekladateľka a tlmočníčka, ktorú zavolajú tlmočiť britskému bábkarovi. Pozvali ho do Moskvy na sériu workshopov pre hercov bábkového divadla. Priletí i so svojím spoločníkom papagájom a uzavretú, zachmúrenú Mašu postupne zmení, uvoľní, pripúta a hneď nato oklame s inou. Ona však rýchle pochopí, že dostala viac, ako stratila.
Stratégia a taktika života v spoločnosti, v ktorej sa nejasnosti začínajú už pri snahe pomenovať, o aký druh reality vlastne ide, to sú témy dnešných ruských filmov nielen o ženách. Je to naozaj autoritatívny režim, pod rôznymi zásterkami rekonštruujúci a vylepšujúci to, čo sa začiatkom 90. rokov zosypalo ako domček z karát? Alebo je to úvod do kapitalizmu, jeho divoká a drsná fáza, preslávená svojou bezohľadnosťou a absenciou morálnych princípov? 
Rozhodný a akčný ženský prototyp predstavuje ďalší film Dolná Kaledónia (2008). Oľga je ichtyologička, báda na brehu rieky a stará sa o svojho nezodpovedného brata. V príbehu režisérky  Julie Kolesnikovovej je zámena mužských a ženských charakteristík zjavná.
.ruský osud
Vo filme Vtedy v provincii (2008) režisérky Kati Šagalovovej sa herečka v jednom z množstva televíznych seriálov vracia domov k sestre. Je vydatá za alkoholika, ktorý utrpel v jednej z nových vojen psychickú traumu. Preto pije a preto svoju ženu brutálne bije. Zanedbanú ruskú provinciu vidíme očami staršej sestry. Snaží sa mladšiu dostať z tohto prostredia, čo sa ukáže zhola nemožné, navyše sa sama zamiluje a bezhlavo vydá za akéhosi miestneho fešáka. Pri jednej z konfrontácií v spoločnej umyvárni v sebaobrane zabije akéhosi opilca. Zaistí ju polícia. Jej muž ju za dobrodružných podmienok vyslobodí a obaja utekajú. Na moste však havarujú a auto sa zrúti do rieky. 
Ak sa ešte čosi dá zmeniť v mestskom prostredí, v provincii stroskotávajú akékoľvek snahy. Zdá sa, že život v utrpení a biede je nielen poznaná nutnosť, má navyše oporu i v náboženstve, od ktorého sa odvíja tragický fatalizmus, neschopnosť čokoľvek zásadne meniť k lepšiemu. Pri tomto konštatovaní  treba odcitovať i okrídlený výrok bývalého premiéra Viktora Černomyrdina, ktorý kedysi povedal: „Chceli sme to  najlepšie a dopadlo to ako vždy.“    
Súťažný film Vĺčik Vasilija Sigareva rozvíja tému vzťahu matky prostitútky a jej malej dcéry, tvrdohlavo brániacej matkine pravdy i práva. Raz jej prinesie ako darček malú farebnú hračku, vĺčika. Dievčatko je uzavreté, nemá kamarátov, len jedného na cintoríne. Práve ho pochovali, a tak tam chodí jesť čokoládové cukríky, čo nechali smútiaci na hrobe a rozpráva sa s ním. Je jediný, kto sa na ňu usmieva. Patológia vzťahu sa stupňuje, umiera babička, dievčatko žije u matkinej staršej sestry, ženy,
 trpiacej bez vzdoru. Matka  sa jej odrazu vzdáva, necháva ju na železničnej stanici a zmizne na niekoľko rokov. Potom sa opäť objaví, agresívnejšia, vulgárnejšia, odhodlaná na všetko. Metafyzika „besov“ sa prenáša z matky na dcéru a záchranou je len smrť.
Z extatického náboženstva, jeho vzbúrených citov a absolútneho oduševnenia, popierania racionálnych súradníc, vzbúreného chaosu duše vyplýva aj nedostatok vnútornej sebakontroly. Táto kontrola sa potom navodzuje zvonka, mocou, cárom, zbožštenými boľševickými vodcami, alebo ich nasledovníkmi. Znalci Ruska často vysvetľujú nedostatok demokratických tradícií i potrebou tyranie ako spôsob udržania tejto  rozvibrovanej  národnej psyché pod kontrolou. „Sme krajina extrémov. Máme ich radi,“ hovorí ruský spisovateľ Viktor Jerofejev.  
.filmová polyfónia
Žánrové i štýlové rozpätie ruských filmov je nesmierne široké, filmy Zvjaginceva či Vyrypajeva, ale aj Michalkova, Sokurova či Lungina bodujú na festivaloch, v kinách vládnu domáce hity. Predstavujú z veľkej miery komédie, rebríček najúspešnejších filmov vedú Prázdniny v prvej nápravnej režiséra Igora Zajceva s hviezdami Sergejom Bezrukovom a Dmitrijom Djuževom. Sú to bývalí  trestanci, ktorí sa ocitnú v úlohách pionierskych vedúcich na letnom tábore. Ďalej nastupujú kríženci vojnových a akčných filmov, superagenti, boháči, unavení úspechom, deti obdarené výnimočnými schopnosťami. 
Bohato je zastúpený i art-house, v Karlových Varoch sa premietal aktuálny hit Kyslík Ivana Vyrypajeva, experimentálny film nakrútený podľa jeho divadelnej hry, kde desať božích prikázaní komentuje v rýchlych klipoch dvojica moderátorov. Experimentom môžeme nazvať aj víťazný film sekcie Na východ od západu (filmy postkomunistického bloku) Jeden a pol izby Andreja Chržanovského, známeho režiséra animovaných filmov, ktorý v štylizovanej autobiografii básnika Josifa Brodského používa celú plejádu filmových postupov.  
Na plátnach je Rusko prítomné vo svojej realistickej podobe, i tej sublimovanej, takej, akú  si predstavuje nielen patriot, ale aj oligarcha. Jeho filmová mapa predstavuje svet sám osebe, sebestačný a rozľahlý. Chronicky nás už zo zvyku nezaujíma. Začne asi až vtedy, keď mu prestaneme rozumieť.
Autorka je publicistka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite