Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Na svete existuje jeden zvláštny typ zábavy. Pozorovanie ľudí. Je to druh športu, ktorý praktikuje iba istý typ ľudí. Dokážu na lavičke sedieť hodiny a kukať na ulicu. Dokážu byť dokonca aj neviditeľní, len aby mohli pozorovať.

Posedávajú na námestiach, takmer všade, kam vkročia, ich berú ako štamgastov, všetci ich poznajú a oni poznajú všetkých. V mojom okolí sa zrazu začali títo ľudia kopiť. Najprv som si uvedomila, že moja sestra si nevybrala dokumentaristiku len tak náhodne. Pozoruje ľudí, zvieratá, vesmír, svet, prosto všetko. Je zvedavá. A môj frajer je ešte horší. Smiala som sa jemu aj Terezke. Načo vám je tá zvedavosť, načo vám je ten záujem, prílišným pozorovaním čohokoľvek sa iba znásobuje vlastná malosť. Ja ľudí nepozhorujem, sú mi ukradnutí, prechádzam okolo nich a bola by som radšej, keby tam neboli. Znervózňuje ma, keď sa ma niečo pýtajú a bojím sa ich prítomnosti. V Indii, v krajine, kam si chodí liečiť dušu asi najväčší počet čudákov zo západného sveta, môžete stretnúť veľa pozorovateľov. Sedia pri rieke, v čajovniach, na mostoch, vo vlakoch...a strácajú sa v dave. V tej miliarde sa človek stratí ľahko. Keď sa tam vraciate často, stane sa to aj vám. Tí, čo Indiu neznášajú, majú presne ten pocit úzkosti, že sa tam strácajú. Na hlavnom námestí v Káthmandú sedia na schodoch tých starých obrích chrámov stovky ľudí, popíjajú čaj a na prvý pohľad nerobia nič. Keď som tam bola prvýkrát, myslela som si, že majú nejaké zhromaždenie, alebo taký mierumilovný štrajk. Nie, oni tam len sedia a pozorujú ľudí. Každý deň. A tu nastáva situácia, keď je na jednom mieste viacej pozorujúcich ako pozorovaných. Možno Nepál, možno len vek, niečo sa stalo a ja sa zrazu neviem nabažiť. Poviete si, no dobré ráno Dorota, to si až teraz na to došla? Nie. Ja som vždy vedela, že sa to robiť dá. Len som sa tomu zámerne vyhýbala. Teraz chodím po uliciach Bratislavy a fotím si ľudí. Sedím v električke a fotím spolucestujúcich. Idem po ulici a fotím okoloidúcich. Robím to každý deň a pôsobí to strašne terapeuticky. Predavačky. Sestričky u lekára. Deti v kočíkoch. Zrazu sú so mnou v tom istom svete a neviem, kedy a ako sa to stalo. Pocit vlastnej malosti má zrazu liečivé účinky a je úplne ideálnym útekom pred sebou samým. S frajerom sme v Tunise počítali mužov a ženy. Ohromná zábava. Na 106 mužov pripadlo 6 žien. A to sa Tunis považuje takmer za európsku krajinu. A čo je na tom všetkom najlepšie, je to, že keď som tých ľudí začala pozorovať, začali byť aj omnoho zaujímavejší. Zrazu vyťahujú tie najdivnejšie kostýmy a parochne, majú tie najsmiešnejšie výrazy, robia tie najneuveriteľnejšie veci. Zo všekého najkrajší je fakt, že tí ľudia, ktorí pozorujú ľudí, majú ľudí veľmi radi. Opäť sa mám čo učiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite